V dôsledku priživovania sa bohatších krajín Únie a Európy na Slovensku a Ukrajine, prichádza Slovensko každý rok o viac než miliardu eur. Ukrajina o desiatky mld eur.
Príspevok je skrátenou verziou súboru „Úniu áno, ale nie takúto“[88], zaoberajúceho sa dlhodobo neriešenou problematikou škodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily zo Slovenska, Ukrajiny či aj z ďaľších chudobnejších krajín Únie a Európy.
Súbor „Úniu áno, ale nie takúto“ pozostáva z nižšie vymenovaných 24 kapitol, z ktorých sa každá venuje inej časti problematiky pojednávajúcej o škodlivom bezplatnom odčerpávaní pracovnej sily zo Slovenska a Ukrajiny. Pod názvom každej kapitoly je šikmým písmom stručne uvedené, čomu sa daná kapitola venuje:
Obsah:
F- Mysleli sme si, že vstup do Únie bude pre nás dobrodením. Bohužiaľ, ukazuje sa čoraz väčším trestom … 6
Úvod k problematike príspevku
F1- Zneužívanie Ukrajiny členskými krajinami Únie + ozbrojený konflikt – dve z hlavných príčin ekonomickej genocídy Ukrajiny … 10
Krajiny Únie a Európy parazitujú na ekonomike Ukrajiny a spolu s prebiehajúcim ozbrojeným konfliktom sú jednou z príčin jej obrovskej ekonomickej devastácie ako aj smrti mnohých jej občanov, smrti mnohých ukrajinských detí.
F2- Európa a Únia zneužívajú majetok Ukrajiny za viac
než 369 miliárd eur … 31
Ukrajina vynaložila viac než 369 miliárd eur na výchovu a vzdelávanie tých svojich občanov, ktorí pracujú v členských krajinách Únie či celej Európy, ale z takto vynaložených nákladov sa jej nevracia ani jedno jediné euro.
F2.1- Pani predsedníčka, krv zabitých ukrajinských detí je aj na rukách tých najvyšších predstaviteľov Únie … 51
Ide nám v skutočnosti o dobro Ukrajiny, o dobro ukrajinských občanov? Či nám ide len o získanie ďaľšieho obrovského bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily pre ekonomiky krajín EU a Európy, pracovnej sily pripravenej len na náklady občanov Ukrajiny, na úkor ich detí, na úkor ich všetkých, na úkor ich životnej úrovne? A tiež aj o získanie obrovského zdroja lacných surovín a trhu pre odbyt výrobkov mnohých členských krajín, ktorými zaplavíme územie Ukrajiny?
F3- Slovensko každoročne dotuje krajiny Únie a Európy pomocou vo výške viac než 25 miliárd eur … 56
Slovensko každoročne, bezplatne prenajíma iným krajinám – v čistom – 300 000 svojich občanov pracovníkov, bezplatne im prenajíma výrobné prostriedky v minimálnej hodnote 25 miliárd eur.
F4- Ukrajina a Slovensko ako otroci pracujúci zadarmo, či EU v súčasnej podobe nie je dobrodením, ale čoraz väčším trestom … 73
Slovensko, Ukrajina, Rumunsko či aj iné krajiny, prinášajú svojou prácou nesmierne zisky ekonomikám bohatších krajín Únie a Európy, avšak, tak ako aj otroci, za túto odvedenú prácu nedostávajú, absolútne, nič. V dôsledku nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily sú tieto krajiny každoročne okrádané o miliardy eur.
F5- Prečo Západu tak nesmierne záležalo na vstupe Slovenska do EU, či prečo za vstup Slovenska do EU nehlasovala ani polovica oprávnených voličov …88
Bohatšie krajiny Západnej Európy mali nesmierny záujem na vstupe Slovenska do EU. Pretože Slovensko predstavovalo pre nich krajinu, ktorá im bude každoročne bezplatne poskytovať státisíce svojich občanov ako lacných a kvalifikovaných pracovníkov, a ktorá sa stane vďačným odbytiskom pre obrovské množstvo výrobkov západnej produkcie.
F6- Rastúce bezplatné odčerpávanie státisícov slovenských občanov bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie smeruje Slovensko k ekonomickému kolapsu … 109
Bezplatné odčerpávanie státisícov slovenských občanov bohatšími krajinami Únie a Európy znamená nielen stratu čoraz nedostatkovejších kvalifikovaných pracovníkov, ale aj stratu nákladov, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, stratu dane zo mzdy, dane zo zisku, DPH a spotrebnej dane, či aj stratu odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie.
F6.1- Vy, Slováci, nám, Nemcom a Angličanom, dáte zadarmo svojich občanov, ktorých vychováte len na svoje náklady, a my, pomocou nich vyrobíme výrobky, ktoré predáme, zasa, vám. A takto na vás dvakrát zarobíme. … 114
Čím viac sa oslabí výroba na Slovensku, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky bohatších krajín Únie a Európy, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby na Slovensku ihneď nahradia svojím exportom, exportom svojich výrobkov vyrobených, práve, aj pomocou bezplatne odčerpaných pracovníkov zo Slovenska.
F7 – Bezplatné odčerpávanie odborníkov zo Slovenska – stagnácia a degradácia výskumu a vývoja, úpadok a likvidácia priemyslu s vyššou pridanou hodnotou … 122
Čím lepších odborníkov budeme vychovávať, tým bude po nich väčší dopyt v zahraničí, tým väčšia pravdepodobnosť, že do zahraničia odídu.
F8 – Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily ako nástroj parazitovania a priživovania sa bohatších krajín Únie na tých chudobnejších … 129
Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily je len polovicou riešenia prospešného všetkým členským krajinám Únie, len polovicou, ktorá sama osebe je výhodná len pre krajiny, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne, čiže, bezplatne, odčerpávajú, a nevýhodná pre krajiny, ktoré túto pracovnú silu bezplatne poskytujú.
F9- Čo všetko získali bohatšie krajiny Únie vstupom Slovenska do EU, a čo, zasa, stratilo Slovensko … 132
Vstupom Slovenska do EU dochádza k ešte väčšej strate produktívnych občanov, k zániku mnohých pracovných mieste a k zahlteniu jeho trhu výrobkami západných firiem.
F9.1- Čím väčšia strata pracovnej sily, tým škodlivejšie dopady na ekonomiku krajiny … 142
Čím viac pracovných príležitostí, čím viac výrobných jednotiek – firiem, závodov, podnikov, výrobných prevádzok – bude k dispozícii na teritóriu ekonomicky bohatších členských štátov EU, tým viac pracovnej sily môžu tieto krajiny odčerpávať z novopristúpených členských štátov EU, a naopak, tým menej pracovnej sily zostane k dispozícii v novopristúpených členských štátoch Únie.
F10- Koloniálne vyžieranie ekonomík Slovenska, Rumunska a Ukrajiny bohatšími krajinami Únie a Európy Bruselu vôbec nevadí, svojou politikou ho, práveže, čoraz viac podporuje … 149
Pri našom vstupe do EU sme si mysleli, že Brusel nám berie kompetencie preto, aby sa mu lepšie bojovalo za nás. Bohužiaľ, čoraz viac sa, však, ukazuje, že nám ich zobral preto, aby sa mu lepšie bojovalo proti nám.
F10.1- Dobre sa Nemcom, Angličanom či Švajčiarom buduje produktivita práce, keď im ju dotujú Slováci, Ukrajinci a Rumuni … 158
Keď jedny krajiny na svojej náklady pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje potreby, ale aj pre potreby druhých krajín, tak je potom prirodzené, že náklady výrobného procesu tých krajín, ktoré pracovnú silu pripravujú, sú vyššie než náklady výrobného procesu tých krajín, ktorým je táto pracovná sila bezplatne poskytovaná.
F11- Korupčné eurofondy sa vychvaľujú až do neba, avšak obrovská bezplatná pomoc Slovenska v prospech iných krajín Únie sa už zatajuje 165
Celková pomoc jednotlivých členských krajín v prospech druhých krajín Únie sa skladá nielen z toho neustále do neba vychvaľovaného a ospevovaného finančného príspevku v prospech eurorozpočtu, ale aj z toho nikde neuvádzaného a nonstop úspešne zamlčovaného príspevku prostredníctvom bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, prostredníctvom pracovníkov poskytovaných jednotlivými členskými krajinami Únie.
F12- Eurofondy ako účinný nástroj Bruselu na udržanie ekonomického rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími členskými krajinami Únie … 179
Eurofondy nie je dovolené použiť na výstavbu nových výrobných jednotiek – fabrík, závodov, podnikov, výrobných prevádzok – pretože by to znížilo tak množstvo pracovníkov z chudobnejších krajín Únie pre potreby jej bohatších členských krajín, ako aj export z bohatších krajín Únie na trhy chudobnejších členských krajín.
F13 – Prečo slovenskí predstavitelia zdôrazňujú a vyzdvihujú finančnú pomoc Únie v prospech Slovenska, ale už ani slovkom sa nezmienia a neocenia každoročnú bezplatnú pomoc Slovenska krajinám Únie? … 187
Mnohí slovenskí predstavitelia často hovoria o tom, čo všetko robí pre nás Únia, koľko finančných prostriedkov nám z eurorozpočtu dáva, ako na nás dopláca, a my len berieme a berieme, pričom mnohí z nás to nevedia oceniť a si to vážiť. Avšak, doteraz ani jeden jediný z nich, za tých dlhých dvadsať rokov v Únii, neocenil a nevyzdvihol skutočnosť, že naša krajina, Slovensko, každoročne bezplatne poskytuje ostatným krajinám Únie nesmierne veľkú pomoc formou státisícov slovenských pracovníkov pripravených na vykonávanie pracovnej činnosti v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, pričom všetky náklady tohto procesu hradia len slovenskí občania.
F14- Slovenský občan má, predsa, právo vedieť, koľko jeho spoluobčanov pracuje v iných krajinách Únie … 195
Občania Slovenska majú právo vedieť, koľko ich spoluobčanov pracuje v jednotlivých členských krajinách Únie. Veď, keď už zo svojich daní financujú dlhodobý proces výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí sú potom odčerpávaní a zamestnávaní ekonomikami ostatných krajín Únie, tak iste majú právo vedieť, v ktorej členskej krajine a v akom počte títo ich spoluobčania pracujú.
F15- Prečo sa Brusel zubami-nechtami, silou mocou a za každú cenu, bráni uverejňovaniu počtu občanov jednotlivých členských krajín zamestnávaných v iných krajinách Únie … 203
Odmietaním uverejňovania počtu občanov jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných krajinách Únie kompetentné inštitúcie Únie chránia jej bohatšie krajiny pred požiadavkami na náhradu škôd spôsobených bezplatným odčerpávaním občanov.
F16- Jedny členské krajiny sa glorifikujú a z druhých sa robia
vyžierky Únie … 209
Veď tu nejde len o morálny význam bezplatného poskytovania obrovského množstva lacnej pracovnej sily novopristúpenými členskými krajinami Únie. Tu ide aj o to, aby sa konečne prestalo hlásať to klamstvo – rozširované nielen predstaviteľmi najvyšších inštitúcií Únie, ale aj mnohými predstaviteľmi tak bohatších členských krajín, ako aj, kupodivu, niektorých tých našich predstaviteľov, predstaviteľov novopristúpených členských krajín Únie – tá lož len o finančnej pomoci ako o jedinej pomoci existujúcej v Únii. Bohatšie členské krajiny EU sa glorifikujú a z tých chudobnejších sa robia vyžierky Únie.
F17- Prečo sa proti nespravodlivému bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily neozvú naši predstavitelia? … 220
Nikto od našich predstaviteľov nechce, aby bojovali za to, čo nám nepatrí, čo nie je naše. Chceme od nich len, aby bojovali za to, čo nám plným právom patrí, čo je naše.
F18- Otázkou nie je, či nespravodlivé bezplatné odčerpávanie pracovnej sily skončí, otázkou je kedy skončí, a kto bude tým prvým, kto mu začne vykrúcať krk. Môže byť ním Slovensko. … 230
Nespravodlivé bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z chudobnejších krajín tými bohatšími, je bohatými štátmi násilne udržiavaný relikt koloniálnej minulosti, ktorý raz skončí. Presne tak isto, ako skončilo aj otroctvo.
F19– Úniu áno, ale nie takúto … 243
Potvrdením toho, že budujeme dobrú Úniu, spravodlivú pre všetkých, bude, ak sa občania budú báť jej rozpadu, a nie sa naň tešiť.
Tento, aktuálny príspevok, je posledným z rady nižšie uvedených, doteraz uverejnených príspevkov o problematike poškodzovania ekonomík chudobnejších krajín Únie a Európy – Slovenska, Ukrajiny, Rumunska a i. – prostredníctvom nespravodlivého bezplatného odčerpávania ich občanov bohatšími krajinami Únie a Európy:
1. F0- Brusel nás má v paži, pomôžme si sami, či nie sú ako oni, sú oveľa horší [81]
70 mld dlh, a naše spoločné peniaze sa rozhadzujú—Slovensko-továreň na bezplatnú výrobu pracovníkov pre krajiny Únie—Brusel nám nepomôže, je to len na nás
2. F1- Zákaz štartu ruských športovcov chcú tí, ktorých rodné krajiny Ukrajinu okrádajú, alebo zlodej kričí chyťte zlodeja I – Krajiny Únie, na čele s Nemeckom, okrádajú Ukrajinu [82]
Za Hitlera museli mnohé národy Európy Nemecku zadarmo, ako otroci, poskytovať pracovnú silu. Aj teraz mu ju zadarmo poskytujú. Slovensko, Ukrajina, Rumunsko a i.
3. F1- Zákaz štartu rus. športovcov chcú tí, ktorých rodné krajiny Ukrajinu okrádajú alebo zlodej kričí chyťte zlodeja II – Ak zavádza Únia sankcie voči tým, ktorí ubližujú Ukrajine, prečo ich nezavedie aj voči sebe samej? [83]
Sankcie voči tým, ktorí škodia Ukrajine, chcú tie krajiny Únie a Európy, ktoré na Ukrajine a Slovensku parazitujú, ktoré sa na nich priživujú.
4. F2.1- Jednou rukou Ukrajine dávame, a tou druhou ju oveľa rýchlejšie okrádame-I. Okrádate nás a vyžierate, bratia unijní, tak ako okrádate a vyžierate aj Ukrajinu. Nečudujte sa, teda, výsledku slovenských volieb. [84]
Predstavitelia viacerých krajín Únie, či aj Bruselu, sú rozčarovaní z výsledku slovenských parlamentných volieb, avšak, už nechcú vidieť, že ten výsledok je aj dôsledkom ich politiky žitia a priživovania sa na úkor Slovenska, na úkor jeho občanov.
4.1 Vaša krajina sa na slovenských občanoch tiež priživuje.
4.2 Nikto, žiadna unijná krajina, Slovensku bližšia či vzdialenejšia, sa Slovákov nezastala.
4.3 Slovensko a Ukrajina sú ako otroci. Tiež odvedú obrovskú prácu, ale už nedostanú za ňu zaplatené.
5. F2. 2- Jednou rukou Ukrajine dávame, a tou druhou ju oveľa rýchlejšie okrádame-II. Krajiny Únie a Európy dlžia Ukrajine stovky miliárd eur, dokedy ju budeme ešte okrádať?[85]
Brusel, médiá a politici v krajinách Únie a Európy, so zanietením a farbisto opisujú pomoc svojich krajín Ukrajine, ale o tej opačnej, o dlhoročnej pomoci Ukrajiny ich krajinám, už zarputile mlčia.
5.1 Podpora Ukrajiny klesá – medvedia zásluha médií a predstaviteľov krajín Únie a Európy
5.2 Ranking krajín Ukrajine pomáhajúcich máme, či ako sa na najväčších priateľov Ukrajiny hrajú tí, čo jej najviac škodia.
6. F2.3- Zamlčiavaním pomoci Ukrajiny krajinám Únie a Európy ju nesmierne poškodzujeme [86]
Drvivá väčšina občanov Únie a Európy vôbec nevie, že účelovo zahmlievaná pomoc Ukrajiny v prospech ich krajín je omnoho väčšia, než pomoc ich rodných krajín Ukrajine. To účelové zahmlievanie má veľmi dobrý dôvod.
6.1 O našej pomoci Ukrajine sa vie všetko, o tej ukrajinskej, v prospech nás, absolútne nič.
6.2 Účelové zamlčiavanie informácií o ukrajinskej pomoci krajinám Únie a Európy podporu Ukrajiny poškodzuje.
6.3 Prečo Bruselu a krajinám Únie i Európy tak nesmierne záleží na utajení rozsahu ukrajinskej pomoci v ich prospech?
6.4 Nikto sa za nás, Slovákov, nepostaví, musíme si pomôcť sami.
7. F3- Patriotizmus je aj to, čo tvoje srdce bolí, keď cudzie čižmy šľapú po tvojej rodnej zemi [87]
To, či chcete brániť svoju rodnú vlasť, to je aj vecou toho, aký máte k nej vzťah, ako sa k vám správala. Predsa, ak vás vaši rodičia zanedbávali, nemôžu sa čudovať, že sa nedočkajú vašej pomoci, keď budú starí, keď ju budú potrebovať.
7.1 Oplatí sa bojovať za svoju rodnú vlasť?
7.2 Je patriotizmus prežitkom? Naozaj?
7.3 Patriotizmus pomáha ekonomike vašej krajiny, oslabuje predaj zahraničných výrobkov a podporuje kúpu domácich.
7.4 Kladný vzťah k rodnej krajine vás motivuje k návratu do vlasti oveľa účinnejšie než výška sľubovanej mzdy.
7.5 Základom pozitívneho vzťahu občana k rodnej krajine je jej prístup k mladému človekovi.
7.6 Patriotizmus je aj to, čo tvoje srdce bolí, keď cudzie čižmy šľapú po tvojej rodnej zemi.
Ďaľšia časť príspevku prináša viac informácií o problematike výrazne poškodzujúcej slovenskú a ukrajinskú ekonomiku, a je tvorená podstatne zredukovanou verziou súboru „Úniu áno, ale nie takúto“ [88]. Kapitoly tejto zredukovanej verzie sú, kvôli rýchlejšiemu zoznámeniu sa s danou problematikou, síce, značne skrátené, avšak, dostatočne vystihujú podstatu opisovanej problematiky, t. j. problematiky škodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín.
Zredukovaná verzia súboru „Úniu áno, ale nie takúto“ pozostávajúca z 24 skrátených kapitol:
F- Mysleli sme si, že vstup do Únie bude pre nás dobrodením. Bohužiaľ, ukazuje sa čoraz väčším trestom
Úvod k problematike príspevku
Slovensko, každoročne tratí, nieže, vyššie stovky miliónov, ale prichádza o omnoho vyššiu sumu, o sumu vyššiu než miliarda eur.
Prichádza o ňu len kvôli tomu, že si z nepochopiteľných dôvodov neuplatňuje nárok na peniaze, ktoré mu a jeho občanom plným právom patria.
Neuplatňuje si svoje právo na – na celom svete a v každej spoločnosti, počas celej histórie ľudstva uznávané – právo na primeranú odmenu za vykonanú prácu, resp. právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku.
… Opisom poškodzovania slovenskej a ukrajinskej ekonomiky prostredníctvom už dlhé roky trvajúceho procesu nespravodlivého bezplatného odčerpávania státisícov slovenských či miliónov ukrajinských občanov krajinami Únie a Európy je v príspevku podaný problém, ktorého efektívne riešenie by pomohlo nielen Slovensku či Ukrajine, ale aj mnohým ďaľším krajinám.
Realizácia spravodlivého riešenia tohto problému by týmto krajinám vrátila nemalé finančné prostriedky, o ktoré sú neprávom každoročne oberané.
To spravodlivé riešenie je, jednoznačne, v záujme každého slovenského občana. A nielen slovenského.
A, práve, text tohto príspevku má, na príklade odchodu státisícov slovenských či miliónov ukrajinských občanov za prácou do zahraničia, nielen poukázať a opísať zhubné dôsledky tohto procesu na ekonomiky Slovenska a Ukrajiny, ale má poukázať aj na možné riešenie tohto, nielenže pretrvávajúceho, ale čoraz viac sa stupňujúceho problému, poukázať na riešenie, ktoré by nielenže zabránilo škodlivým dôsledkom bezplatného odčerpávania pracovnej sily, ale, ktoré by, naviac, pomohlo zlepšiť situáciu aj v ďaľších oblastiach ekonomiky.
F1- Zneužívanie Ukrajiny členskými krajinami Únie + ozbrojený konflikt – dve z hlavných príčin ekonomickej genocídy Ukrajiny
Krajiny Únie a Európy parazitujú na ekonomike Ukrajiny a spolu s prebiehajúcim ozbrojeným konfliktom sú jednou z príčin jej obrovskej ekonomickej devastácie ako aj smrti mnohých jej občanov, smrti mnohých ukrajinských detí.
… Ťažko skúšaná Ukrajina je devastovaná dvoma súčasne prebiehajúcimi zhubnými procesmi závažným spôsobom poškodzujúcimi nielen jej ekonomiku, ale ničiacimi aj zdravie a životy mnohých jej občanov.
Každý z týchto procesov znamená pre ňu a pre jej občanov nesmierne ekonomické škody vo výške stoviek miliárd eur.
Na jednej strane už dlhé predlhé roky trvajúce a čoraz viac sa stupňujúce priživovanie sa a parazitovanie krajín Únie či celej Európy na ukrajinskej ekonomike prostredníctvom nespravodlivého a nemorálneho bezplatného odčerpávania miliónov jej občanov, a na strane druhej už viac než dva roky trvajúci krvavý konflikt prinášajúci Ukrajine nesmierne ekonomické škody a obrovský počet mŕtvych.
… Nielen Nemecko, ale aj iné krajiny Únie a Európy, napr. tiež aj donedávny člen Únie, Anglicko, svojím parazitickým správaním sa voči Ukrajine, teda, nemorálnym bezplatným odčerpávaním jej občanov a ich zamestnávaním v ekonomikách svojich krajín, nesmierne poškodzujú ukrajinskú ekonomiku a ukrajinských občanov.
A takýmto istým spôsobom spôsobujú bohatšie krajiny Únie a Európy škody nielen Ukrajine, ale aj Slovensku, Rumunsku či aj ďaľším chudobnejším krajinám Únie.
… Predstavitelia jednotlivých krajín Únie a krajín Európy na jednej strane, pri stretnutí s ukrajinskými predstaviteľmi, vyjadrujú svoju spolupatričnosť s ukrajinským národom a hlboké poľutovanie nad obeťami a škodami, ktoré Ukrajine prináša súčasný ozbrojený konflikt.
Avšak, na strane druhej, bez najmenších výčitiek nad devastačnými dôsledkami bezplatného odčerpávania pracovnej sily z Ukrajiny, devastačnými pre ukrajinskú ekonomiku a jej občanov, oficiálne plánujú, ako ešte viac rozvinúť a vylepšiť súčasnú koloniálnu politiku rabovania ukrajinskej ekonomiky, rabovania ukrajinskej pracovnej sily, akou najlepšou taktikou bezplatne z Ukrajiny odčerpať čo najviac jej produktívnych občanov.
Všetci rozmýšľajú nad spôsobom, ako týchto ukrajinských občanov prilákať a zamestnať v ekonomikách našich krajín bez toho, aby sa venovala aspoň minimálna pozornosť tomu, aké obrovské množstvo peňazí, koľko nákladov, stála príprava týchto ukrajinských občanov ich rodnú krajinu, o akú veľkú sumu, o koľko stoviek miliárd eur – a stovky miliárd, to, naozaj, sú – to ochudobnilo ich štátny rozpočet, koľko za tú prípravu museli zaplatiť zo svojich vrecák ich ukrajinskí spoluobčania.
Všetci rozmýšľajú ako ich prilákať a zamestnať bez toho, aby sme sa, aspoň nejakým spôsobom, zúčastnili na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, vynaložené v ich rodnej krajine, na Ukrajine.
… Náklady, vynaložené počas dlhodobej prípravy ukrajinských občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, vynaložené na tých ukrajinských občanov, ktorí každoročne pracujú v členských krajinách Únie a krajinách Európy, vysoko presahujú hodnotu 369 miliárd eur [8].
Všetky tie peniaze, tých viac než 369 miliárd eur vynaložených na ich prípravu, vynaložila len ich rodná krajina, Ukrajina, len ich spoluobčania.
Ukrajinci ich vynaložili na úkor svojich detí, na úkor všetkých svojich občanov, na úkor už aj tak dosť priškrtenej životnej úrovne.
Tie náklady, tie peniaze, tú sumu značne prevyšujúcu 369 miliárd eur, vloženú do dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania týchto ukrajinských občanov pracujúcich v zahraničí, tak tieto náklady prinesú nesmierne zisky tým krajinám, ktoré týchto ukrajinských občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, ale z tých ziskov už ani euro nejde na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
Nejde ani euro, čím dochádza k hrubému porušovaniu jedného z hlavných ekonomických zákonov trhovej ekonomiky, ktorý hovorí, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý vznikne vďaka ich vynaloženiu.
… Ukrajine sa po roku zamestnávania jej miliónov občanov v zahraničí nevráti ani jedno euro zo sumy 369 miliárd eur, ktorú ona, Ukrajina, teda, vlastne jej občania, vynaložili v dlhodobom procese prípravy týchto miliónov pracovníkov, čiže v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.
… A presne tak isto, ako aj Ukrajina, ani Slovensko nemá nič z bezplatného prenájmu svojich 350 000 občanov pracujúcich v zahraničí. Samozrejme, treba aj uviesť, že na Slovensku je zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín.
Čiže, 350 000 pracovníkov každoročne poskytujeme druhým krajinám a 50 000 ich, zasa, prichádza za prácou k nám, na Slovensko, z iných krajín. Suma sumárum, dotujeme ekonomiky iných krajín čistým počtom 300 000 pracovníkov. My dáme druhým 350 000 pracovníkov, a oni nám 50 000. Je to výhodné pre nás, pre slovenskú ekonomiku?
Páčilo by sa vám, keby ste v priebehu roka iným zo svojich peňazí porozpožičiavali 350 000 eur, ale vy by ste si od iných už požičali len 50 000. Takéto vzájomné požičiavanie by vám vyrobilo každoročnú stratu 300 000 eur. Pre tých, čo si požičiavajú od vás, je to veľmi výhodné, ale pre vás … škoda reči.
… Kupodivu, žiadna vláda sa nezaoberá problémom nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily, ale každá vláda sa namiesto toho oficiálne zaoberá tým, akým spôsobom prilákať zahraničnú pracovnú silu, zahraničných pracovníkov, akým spôsobom ju odlákať z jej rodnej krajiny, bez toho, aby sa, aspoň minimálne, podieľala na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto zahraničných občanov, vynaložených v ich rodnej krajine.
Miesto toho, aby sme si vychovali, kúpili či prenajali sliepky, ktoré nám budú znášať vajcia, tak miesto toho sa snažíme prilákať tie susedove, aby ich zniesli u nás. Aj napriek tomu, že náklady na vznik toho vajca, náklady na potravu sliepky, znáša sused.
… Ukrajina, podobne ako aj Slovensko či Rumunsko, len v oveľa väčšej miere, kruto dopláca na porušovanie či skôr absolútne ignorovanie jedného z najdôležitejších práv.
Svätého práva trhovej ekonomiky, vo všeobecnosti dodržiavaného ľudstvom počas celej jeho histórie, práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku.
Nedodržiavanie tohto práva, resp. nedodržiavanie práva Ukrajiny na spravodlivú či primeranú odmenu za vykonanú prácu, devastuje jej ekonomiku a veľmi negatívnym spôsobom zasahuje životnú úroveň jej detí, starých ľudí, životnú úroveň všetkých jej občanov.
… Ukrajina je takou bezplatnou zásobárňou pracovnej sily pre ekonomiky iných krajín, pre celú Úniu, pre mnohé krajiny, a nielen tie európske.
Bezplatnou preto, pretože všetky tie krajiny, ktoré ukrajinských občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, sa ani minimálnou mierou nepodieľajú na značných nákladoch vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie, teda sa, vôbec, nepodieľajú na nákladoch potrebných k príprave týchto ukrajinských pracovníkov.
Všetky tieto náklady zo svojho chudobného rozpočtu, z vlastného vrecka, z vrecka či peňazí svojich občanov, so snáď najúbohejšími mzdami v Európe, financuje ich rodná krajina.
Ukrajina takýmto spôsobom financuje aj náklady na výchovu a vzdelávanie tých svojich občanov, ktorí po ukončení vzdelávacieho procesu odídu zo svojej rodnej krajiny za prácou do bohatších členských i nečlenských krajín Únie, do bohatších krajín celého sveta.
Odídu do zahraničia pomáhať iným ekonomikám, odídu prinášať zisky cudzím zamestnávateľom, cudzím štátnym rozpočtom, cudzím krajinám, avšak ani najmenšia časť týchto ziskov už nejde na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
F2- Európa a Únia zneužívajú majetok Ukrajiny za viac než 369 miliárd eur
Ukrajina vynaložila viac než 369 miliárd eur na výchovu a vzdelávanie tých svojich občanov, ktorí pracujú v členských krajinách Únie či celej Európy, ale z takto vynaložených nákladov sa jej nevracia ani jedno jediné euro.
… Ani jeden politik v krajinách Únie, ani jeden predstaviteľ Únie či nejaký politik krajín Európy sa nikdy nevyjadril k tomu, či je toto, či je tento systém ekonomických vzťahov medzi krajinami v Európe, tak či je spravodlivý.
Či je spravodlivé, ak nejaká krajina na svoje náklady, na náklady svojich občanov, pripraví svojich občanov do pozície pracovníkov, teda, v dlhodobom procese vynaloží značné náklady na ich výchovu a vzdelávanie, a takto pripravení pracovníci sú potom bezplatne odčerpávaní bohatšími krajinami Únie či Európy.
Ani jeden z nich sa nikdy nevyjadril k tomu, či je spravodlivé, že títo občania sú bezplatne odčerpávaní zo svojich rodných krajín, že sú odčerpávaní bez toho, aby došlo k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tej krajiny, ktorá týchto zahraničných občanov zamestnáva v svojej ekonomike, a ktorej ich zamestnávanie prináša zisk. Zisk minimálne formou dane zo mzdy, ktorú títo zahraniční pracovníci odvádzajú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.
Veď, predsa, vždy to tak bolo, a stále to platí, na celom svete, počas celej histórie ľudstva, že zo zisku sa spravodlivo kompenzujú náklady. Náklady, ktoré boli vynaložené za účelom dosiahnutia tohto zisku.
A náklady vynaložené na prípravu občana do pozície pracovníka, čiže náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie, takýmito nákladmi sú, a mali by sa, teda, kompenzovať zo zisku, ktorý prinesie práca tohto občana ekonomike tej krajiny, v ktorej je zamestnaný.
Tieto náklady by sa mali spravodlivo kompenzovať tej krajine, ktorá ich vynaložila, ktorá tohto občana pripravila, teda rodnej krajine tohto občana. Avšak sa nekompenzujú. Ale prečo?
… Veď ak by existovala tá spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie miliónov bezplatne odčerpávaných pracovníkov z Ukrajiny, tak za tie dlhé roky sa už mohli Ukrajine vrátiť stovky miliárd eur.
Tie stovky miliárd eur si neprávom privlastnili krajiny, ktoré týchto ukrajinských občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Tie stovky miliárd eur mohli pomôcť ukrajinskej ekonomike. Za tie stovky miliárd eur, ktoré Ukrajine spravodlivo patria, mohli Ukrajinci pomôcť svojmu školstvu, svojmu zdravotníctvu či svojim deťom a dôchodcom, za tie obrovské peniaze, si mohli Ukrajinci už dávno vybudovať oveľa lepšie vyzbrojenú armádu, ktorej väčšia bojaschopnosť by znamenala oveľa menej obetí v súčasnom ozbrojenom konflikte, obetí medzi deťmi, medzi jej občanmi, medzi jej vojakmi.
Veď len za jednu z tých viacerých stoviek miliárd eur, ktoré dlžia európske krajiny, teda aj krajiny Únie, tejto ťažko skúšanej krajine, si mohla Ukrajina kúpiť množstvo zbraní , ktoré jej v súčasnosti tak zúfale chýbajú, a o ktoré sa musí doprosovať tých, ktorí jej tie obrovské sumy peňazí dlžia.
Len za tú jednu stovku miliárd eur si mohla Ukrajina kúpiť napr. tisíc stíhačiek či desaťtisíc tankov, alebo protilietadlové či protitankové systémy, delá, a mnohé iné zbrane, o ktoré prosí celý svet.
A tie peniaze, za ktoré Ukrajina už dávno mohla nakúpiť potrebné zbrane, tak tie peniaze, jej, Ukrajine, chýbajú aj „zásluhou“ krajín Únie, aj zásluhou Slovenska, Nemecka, Rakúska, Anglicka, Česka, Poľska, Švajčiarska, Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska, Fínska, Švédska či Francúzska, či aj iných európskych krajín, zásluhou všetkých krajín Európy, ktoré bezplatne odčerpávajú milióny jej občanov ako lacnú pracovnú silu, ale už sa za túto bezplatne poskytovanú pracovnú silu vôbec s Ukrajinou nevyrovnávajú.
… Tie stovky ukrajinských detí a desaťtisíce ukrajinských občanov zahynuli aj kvôli chamtivosti krajín Únie a krajín Európy, kvôli ich túžbe nespravodlivo sa obohatiť na úkor tých chudobnejších, kvôli pasivite aj tých najvyšších oficiálnych i neoficiálnych, volených i nevolených, predstaviteľov krajín Únie i Európy, kvôli pasivite, nezáujmu a neochote tých najvyšších predstaviteľov Únie na riešenie problému nemorálneho a nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z Ukrajiny či aj z chudobnejších krajín Únie. Zo Slovenska, z Rumunska, či aj z iných.
… Za to vedomé priživovanie sa, za to parazitovanie našich európskych krajín na ukrajinskej ekonomike, na ukrajinských občanov, sú zodpovední všetci naši predstavitelia, všetci tí volení i nevolení predstavitelia krajín Európy, ktorí sú platení aj zo štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny plneného aj daňami ukrajinských občanov pracujúcich v jej ekonomike.
A zodpovednosť za to zbedačovanie ukrajinskej ekonomiky kolonialistickým vykorisťovateľským správaním sa členských krajín Únie voči Ukrajine padá plnou svojou váhou aj na hlavy predstaviteľov Únie. Od tých nižších až k tým najvyšším. Od europoslancov až k eurokomisárom a predsedom, či predsedníčkam. Tých terajších, ako aj tých predchádzajúcich.
Oni všetci sa už dávno mohli, a, stále sa aj môžu ozvať, môžu upozorniť na tento závažný problém devastujúci nielen ukrajinskú ekonomiku, ale devastujúci aj ekonomiky chudobnejších krajín Únie, napr. tú slovenskú či rumunskú. Oni všetci môžu iniciovať riešenie tohto problému.
Ale nikto z nich sa neozýva, nikto z nich na tento problém, o ktorom všetci dobre vedia, tak nikto z nich na tento problém nepoukáže.
Každý je ticho, každý z nich o tomto závažnom probléme Únie dobre vie, ale mlčí, odvracia hlavu, a robí sa, že ho nevidí.
Aj oni všetci sú tiež zodpovední za súčasný stav zbedačenej ukrajinskej ekonomiky, za zúfalý stav jej armády, ktorá nemá peniaze na nákup zbraní aj preto, pretože rodné krajiny všetkých tých predstaviteľov krajín Únie, krajín Európy či predstaviteľov Únie, ktorí Ukrajine, ktorí jej predstaviteľom pri svojich návštevách Ukrajiny neustále deklarujú a zdôrazňujú, ako im záleží na osude Ukrajiny, tak presne rodné krajiny týchto predstaviteľov ju už okradli a každoročne okrádajú o miliardy eur.
… Na jednej strane predstavitelia krajín Únie a Európy či predstavitelia Únie, médiá, novinári, organizácie bojujúce proti korupcii, či aj iní, neustále poukazujú na nesmiernu korupciu na Ukrajine ako jeden z hlavných problémov, s ktorým sa musí Ukrajina vysporiadať.
Oprávnene poukazujú na zhubný jav, ktorý dovoľuje jednotlivcom na Ukrajine obohacovať sa na úkor ostatných ich spoluobčanov, ktorý bohatstvo všetkých nespravodlivo vkladá do vrecák niekoľkých.
Tí jednotlivci si privlastňujú a ponechávajú to, čo patrí všetkým ostatným, čo patrí všetkým Ukrajincom.
Ale, veď aj my, krajiny Únie a Európy, si ponechávame to, čo patrí Ukrajincom. Žijeme, my, naše deti, všetci naši občania, žijeme aj z peňazí, ktoré patria ukrajinským občanom.
Bez najmenších výčitiek svedomia si privlastňujeme to, čo nie je naše, čo patrí iným deťom, iným občanom, čo patrí druhým. Ukrajincom.
… Či tento jav, toto naše privlastňovanie niečoho, čo patrí druhým, tak to je už akceptovateľné? Pretože to je už v záujme nás, v záujme krajín Únie či krajín Európy, v záujme našich občanov?
Už nikomu nevadí, že uspokojenie tohto nášho záujmu, teda bezplatné odčerpávanie miliónov Ukrajincov, je vykúpené biedou všetkých Ukrajincov? Devastáciou ukrajinskej ekonomiky? To už nikoho z európskych politikov, nikoho z predstaviteľov Únie nezaujíma?
Toto okrádanie inej krajiny, okrádanie v našom, európskom prevedení, tak toto okrádanie Ukrajiny povýšené na oficiálnu politiku, je už sväté a nepoškvrniteľné? Demokratické? Toto je tá naša demokracia? Eurounijná koloniálna?
F2. 1- Pani predsedníčka, krv zabitých ukrajinských detí je aj na rukách tých najvyšších predstaviteľov Únie
Ide nám v skutočnosti o dobro Ukrajiny, o dobro ukrajinských občanov? Či nám ide len o získanie ďaľšieho obrovského bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily pre ekonomiky krajín EU a Európy, pracovnej sily pripravenej len na náklady občanov Ukrajiny, na úkor ich detí, na úkor ich všetkých, na úkor ich životnej úrovne? A tiež aj o získanie obrovského zdroja lacných surovín a trhu pre odbyt výrobkov mnohých členských krajín, ktorými zaplavíme územie Ukrajiny?
Presne takého istého bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily a presne takého istého trhu pre výrobky bohatších krajín Únie, akými je pre našich bohatších súrodencov v Únii aj Slovensko.
Jedna veľmi chudobná a ťažko skúšaná krajina, Ukrajina, vynaložila obrovské náklady na prípravu svojich občanov do role pracovníkov a tie druhé, oveľa bohatšie, tie naše, krajiny Únie či krajiny Európy, jej takto pripravených pracovníkov bezplatne berú a zabezpečujú si tak pracovnú silu pre svoje ekonomiky.
Naše krajiny si berú týchto ukrajinských pracovníkov bez toho, aby sa aspoň nejakou formou podieľali na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, bez najmenších výčitiek, že naším odmietaním sa na tejto spravodlivej kompenzácii zneužívame občanov krajiny, zrejme, s najhoršou životnou úrovňou v Európe, že ich zneužívame na to, aby sa na ich úkor, na úkor ich detí a starých ľudí, na úkor všetkých ukrajinských občanov, mali lepšie naši občania, naše deti a naši starí ľudia, občania našich členských krajín Únie či krajín Európy.
Jednou rukou my, krajiny Únie a krajiny Európy, Ukrajincom dávame, okázale sa pózujeme do svetla jej nesmiernych priateľov rozhnevaných nad nespravodlivosťou, ktorá ich postihla v podobe ozbrojeného konfliktu, ale tou druhou im, obyvateľom tak ťažko skúšanej krajiny, už dlhé roky oveľa viac berieme, bez našej najmenšej ochoty sa za to nejakým spôsobom vyrovnať či to nejakým spôsobom kompenzovať.
Teda, vlastne, kradneme a Ukrajinu, jej občanov, nehorázne okrádame.
Už dlhé roky, s vedomím najvyšších predstaviteľov našich členských krajín, s vedomím tých najvyšších predstaviteľov Únie, nehorázne ožobračujeme tých, ktorí sa snažia z posledných síl prežiť tú nesmiernu hrôzu, na ktorej aj my, krajiny Únie máme svoj výrazný, nezamlčateľný a nezmazateľný podiel.
… Veď, predsa, tu, v prípade Ukrajiny, nejde o to, robiť charitu v prospech Ukrajiny, dávať jej niečo navyše ako prejav našej láskavosti a dobrotivosti, dávať jej niečo, na čo nemá žiadne právo, na čo nemá žiadny nárok.
Tu ide o to, aby sme už konečne začali Ukrajine dávať to, čo sme jej povinní už dávno dávať, aby sme jej konečne začali vracať, čo sme jej už dávno mali začať vracať a na čo má už dávno svätý nárok.
Tu ide o to, aby sme už my, členské krajiny Únie a krajiny Európy, konečne, prestali s tým obrovským zlom, ktoré už dlhé roky páchame na ukrajinských občanoch, na ich deťoch a starých ľuďoch, a aby sme už, konečne, začali robiť to, čo sme, a nielen z hľadiska morálneho, už dávno mali urobiť.
Poukazujeme na iných a vyčítame im, ako sa nemorálne správajú voči Ukrajine, ako ju ničia, ako zabíjajú jej občanov, jej deti, ale to, ako nemorálne sa voči Ukrajine už dlhé roky správame my, ako jej svojou chamtivosťou a vypočítavosťou spôsobujeme nielenže nesmierne ekonomické škody, ale aj mnohé obete v radoch detí, v radoch starých občanov, v radoch všetkých jej občanov, tak o tom už nehovoríme nič, pretože o tom sa zle hovorí, o tom radšej mlčíme.
To nechceme vidieť, pretože na to sa zle díva.
… Veď ak už nakladáme sankcie na niekoho, kto škodí Ukrajine, no tak potom by ich mala Únia v prvom rade naložiť na seba, za naše dlhoročné farizejské, egoistické a koloniálne správanie sa voči Ukrajine, voči všetkým jej občanom, pretože my tú Ukrajinu tiež nesmierne devastujeme naším prístupom, naším nemorálnym bezplatným odčerpávaním miliónov ukrajinských pracovníkov bez spravodlivého vyrovnávania sa s Ukrajinou.
Aj my máme podiel na smrti všetkých tých zabitých ukrajinských detí, všetkých tých zabitých ukrajinských občanov v ozbrojenom konflikte prebiehajúcom na Ukrajine.
To tá naša chamtivosť, tá naša pažravosť, chuť bohatších krajín žiť na úkor tých slabších krajín, tých chudobnejších, to aj ona je príčinou všetkých tých zabitých občanov Ukrajiny.
To ten zvyk najbohatších členov Únie či tých najbohatších krajín Európy, stáročiami vycibrený zvyk, kolonialistickým spôsobom žiť na úkor druhých, na úkor slabších, parazitovať na tých slabších a priživovať sa na nich, okrádať ich, tak to tento zvyk, táto naďalej uplatňovaná koloniálna praktika, tiež stojí za smrťou všetkých tých zabitých Ukrajincov, za smrťou všetkých zabitých ukrajinských detí.
Všetkých tých, ktorí zahynuli v tomto súčasnom nezmyselnom ozbrojenom konflikte na Ukrajine.
Všetci tí zabití Ukrajinci, to nie je len výsledok toho ozbrojeného konfliktu, každý ten zabitý Ukrajinec je aj výsledkom dlhoročného koloniálneho správania sa našich členských krajín Únie, výsledkom nemorálneho správania sa všetkých krajín Európy voči Ukrajine.
Tí Ukrajinci boli zabití aj kvôli tomu, že im chýbajú peniaze na lepšie vyzbrojenú armádu, ktorá je zárukou lepšej obrany, ktorá je zárukou menšieho počtu obetí pri bránení sa voči nepriateľovi.
A Ukrajine k tej lepšie vyzbrojenej armáde chýbajú aj tie stovky miliárd eur, ktoré im dlžia členské krajiny Únie, ktoré im dlžia všetky krajiny Európy za obrovskú pomoc, ktorú Ukrajina každoročne týmto krajinám poskytuje.
A tie sankcie by mala Únia naložiť na seba či aj na tie bohatšie európske krajiny nielen za to priživovanie sa na Ukrajine, ale aj za to parazitovanie a priživovanie sa na krajinách, ktoré už patria do rodiny členských krajín Únie, na priživovaní a parazitovaní na Slovensku, či na Rumunsku, ako aj ďaľších chudobnejších krajinách Únie, za to dlhoročné vyžieranie, za to dlhoročné poškodzovanie slovenskej ekonomiky, či aj tej rumunskej, pretože aj od nás tie bohatšie členské krajiny každoročne bezplatne odčerpávajú státisíce našich občanov do zahraničia, ale už žiadna z nich sa nesnaží o spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto státisícov občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto státisícov občanov.
Veď tie státisíce bezplatne odčerpaných slovenských občanov boli vychovávané a vzdelávané len na náklady svojich slovenských spoluobčanov, len na náklady svojej rodnej krajiny Slovenska.
… A toto ožobračovanie Ukrajiny, táto, doslova, genocída jej ekonomiky, sa deje s vedomím nielen poslancov, europoslancov či aj tých najvyšších predstaviteľov tých európskych krajín, ktoré sa tohto drastického ožobračovania Ukrajiny zúčastňujú, ale aj s vedomím či skôr tichým posvätením a súhlasom aj tých najvyšších predstaviteľov a inštitúcií Európskej únie.
Oni všetci o tom vedia o tom ekonomickom rabovaní Ukrajiny zo strany našich členských krajín Únie, zo strany všetkých krajín Európy.
Oni všetci vedia o tom vykrádaní ukrajinskej ekonomiky trvajúcom už dlhé roky, o tej devastácii Ukrajiny, ktorú spôsobujeme svojim nemorálnym a nespravodlivým správaním sa voči Ukrajine, voči jej občanom, avšak sú ticho.
Všetci. Ani jeden jediný z nich, žiadny poslanec či minister, premiér alebo prezident, žiadny europoslanec, žiadna pani predsedníčka, či žiadny eurokomisár alebo eurokomisárka, nebráni práva tých Ukrajincov, ktorí sa tiež skladajú na ich platy, ktorí pracujú v ekonomikách ich rodných krajín a napĺňajú ich štátne rozpočty daňami odvádzanými zo svojich miezd.
Oni, tí ukrajinskí občania pomáhajú všetkým členským krajinám, pomáhajú plniť tak národné rozpočty jednotlivých členských krajín Únie ako aj unijný rozpočet.
Ale právo ich rodnej krajiny na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu, za obrovské náklady vynaložené na prípravu všetkých tých ukrajinských občanov, ktorí pracujú v členských krajinách Únie, tak toto ich právo už nikto v Únii nebráni a všetci ho ignorujú.
Nikto v Únii už nebráni právo Ukrajiny na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov, teda nákladov, ktoré vynaložila na prípravu tých svojich občanov, ktorí pracujú v ekonomikách jednotlivých členských krajín Únie, ktorí im svojou prácou prinášajú zisky.
… Predstavitelia našich krajín, krajín Únie a Európy či predstavitelia Únie, zdôrazňujú, že občania Ukrajiny v terajšom ozbrojenom konflikte prebiehajúcom na jej území zomierajú aj pre naše dobro.
Že obetuvávajú svoje životy pre náš bezpečnejší život, pre bezpečnejší život občanov Únie, občanov všetkých krajín Európy.
Tak ak to s týmito vyhláseniami myslia, naozaj, úprimne, ak to nie sú len farizejské výpovede niekoho, komu ide len o dobro vlastnej krajiny, o dobro občanov svojej krajiny na úkor Ukrajiny, na úkor jej občanov, tak potom máme o to väčší dôvod na spravodlivé vyrovnávanie sa za to, čo nám Ukrajinci bezplatne dávajú, čo si bez opýtania berieme, bez toho, aby sme sa za to aspoň nejakým spôsobom odplatili, na zavedenie spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré Ukrajina vynaloží v procese prípravy tých svojich občanov na ich profesiu, ktorí pracujú v ekonomikách členských krajín Únie či krajín Európy.
Je to to najmenšie, čo môžu naše krajiny urobiť v prospech tých, ktorí zomierajú za našu lepšiu bezpečnosť, za lepšiu bezpečnosť našich občanov.
Veď tí naši predstavitelia sami hovoria, že tí Ukrajinci bojujú za nás, za krajiny Únie a Európy. Že zomierajú za nás.
Tak prečo im nepomôžeme s odstránením problému, ktorý ekonomiku ich rodnej krajiny, ich deti, starých ľudí, všetkých ich občanov, nesmierne zaťažuje, prečo im nepomôžeme s odstránením problému, ktorý existuje len našou vinou a ktorý zapríčiňujeme my svojím egoizmom a chamtivosťou, svojou chuťou obohacovať sa na úkor iných, na úkor slabších?
Či tie ich položené životy nie sú pre nás dostatočnou odmenou za to, že pomôžeme odstrániť zlo, ktoré im sami spôsobujeme?
… Ide nám v skutočnosti o dobro Ukrajiny, o dobro ukrajinských občanov?
Či nám ide len o získanie ďaľšieho obrovského bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily pre naše ekonomiky, pracovnej sily pripravenej len na náklady občanov Ukrajiny, na úkor ich detí, na úkor ich všetkých, na úkor ich životnej úrovne?
A tiež aj o získanie obrovského zdroja lacných surovín a trhu pre odbyt výrobkov mnohých členských krajín, ktorými zaplavíme územie Ukrajiny?
Takého istého bezplatného zdroja lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily, a presne takého istého trhu pre výrobky bohatších krajín Únie, akými sú pre našich bohatších súrodencov v Únii aj mnohé jej chudobnejšie krajiny. Napríklad, akou je pre nich aj Slovensko.
… Je veľmi smutné pýšiť sa nálepkou demokratického spoločenstva v prípade oficiálneho uplatňovania koloniálnych praktík, keď jedny, tie chudobnejšie krajiny tohto spoločenstva či aj Ukrajina, vynakladajú obrovské náklady počas dlhodobého procesu prípravy budúcich pracovníkov pre potreby svojej ekonomiky, a druhé, tie bohatšie, zasa týchto pracovníkov bezplatne odčerpávajú, zamestnávajú v svojich ekonomikách a využívajú na dosiahnutie svojich ziskov, bez ich najmenšej snahy o spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
A kde zostalo právo? Právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobého procesu prípravy občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku?
Vitajte v Európskej únii! Únii rovných a rovnejších, únii kolonizovaných a kolonizátorov, únii drancovaných a drancujúcich!
F3- Slovensko každoročne dotuje krajiny Únie a Európy pomocou vo výške viac než 25 miliárd eur
Slovensko každoročne, bezplatne prenajíma iným krajinám – v čistom – 300 000 svojich občanov pracovníkov, bezplatne im prenajíma výrobné prostriedky v minimálnej hodnote 25 miliárd eur.
Tak isto ako Ukrajina či Rumunsko, presne tak isto aj Slovensko dopláca na nespravodlivé bezplatné odčerpávanie svojich občanov, slovenských pracovníkov, bohatšími členskými krajinami Únie a krajinami Európy.
Naši občania sa, totiž, neustále skladajú na náklady potrebné na financovanie dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu odchádzajú za prácou do zahraničia.
Svojou prácou v zahraničí tak naši občania prinášajú zisky iným ekonomikám: nemeckej, anglickej, švajčiarskej či dánskej, nórskej, holandskej či aj iným, avšak z týchto ziskov už ani v najmenšej miere nedochádza k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Nedochádza, napriek univerzálnosti, na celom svete už od počiatku ľudstva platného, základného ekonomického zákona, že zo ziskov sa vždy uhrádzajú náklady, vďaka vynaloženiu ktorých tieto zisky vznikli.
… A presne tak isto, ako aj Ukrajina, ani Slovensko nemá nič z bezplatného prenájmu svojich 350 000 občanov pracujúcich v zahraničí. Samozrejme, treba aj uviesť, že na Slovensku je zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín.
Čiže, 350 000 pracovníkov každoročne poskytujeme druhým krajinám a 50 000 ich, zasa, prichádza za prácou k nám, na Slovensko, z iných krajín. Suma sumárum, dotujeme ekonomiky iných krajín čistým počtom 300 000 pracovníkov. My dáme druhým 350 000 pracovníkov, a oni nám 50 000. Je to výhodné pre nás, pre slovenskú ekonomiku?
Páčilo by sa vám, keby ste v priebehu roka iným zo svojich peňazí porozpožičiavali 350 000 eur, ale vy by ste si od iných už požičali len 50 000. Takéto vzájomné požičiavanie by vám vyrobilo každoročnú stratu 300 000 eur. Pre jednu stranu to je veľmi výhodné, ale pre tú druhú … beznádejná strata.
A, keďže náklady vynaložené na prípravu jedného slovenského občana do jeho 18. roku, teda náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie do jeho 18. roku predstavujú sumu 82 000 eur [4], tak potom náklady vynaložené na prípravu týchto 300 000 pracovníkov, ktorými Slovensko každoročne dotuje iné ekonomiky predstavujú hodnotu:
300 000 x 82 000 eur = 24,6 miliardy eur ≐ 25 mld. eur
… Naši, slovenskí občania, vynaložili obrovské náklady na výchovu a vzdelávanie týchto občanov, náklady vo výške 25 miliárd eur, a títo naši občania odídení do zahraničia prinášajú tým krajinám, v ktorých sú zamestnaní, zisk. Zisk minimálne formou dane zo mzdy týchto našich občanov zamestnávaných v zahraničí.
A, teda, z tohto zisku by sa mali tieto náklady, náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, spravodlivo kompenzovať.
Veď, predsa na celom svete vždy platilo, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý. Toto pravidlo o vyrovnávaní nákladov zo zisku platí stále.
… My, naša krajina, vydáme peniaze na prípravu slovenských pracovníkov, na „výrobu“ výrobných prostriedkov, a druhí, druhé krajiny, ich zamestnávaním dosahujú obrovské zisky. Ale z týchto ich ziskov už ani ich najmenšia časť nejde na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených na prípravu týchto pracovníkov, vynaložených počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, vynaložených v ich rodnej krajine.
Predsa, bez týchto pracovníkov by neexistoval ani ten zisk. A práve preto by sa časť tohto zisku mala použiť na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.
Ale sa nepoužíva a nič sa nekompenzuje, žiadne náklady. Z neznámych dôvodov.
Nikto nevie prečo sa na kompenzácii týchto nákladov spravodlivou mierou nepodieľa tá krajina, ekonomike ktorej zamestnávanie tohto zahraničného pracovníka prináša zisk, a nikto sa o to ani nezaujíma.
… Ale prečo to nikoho nezaujíma, veď jedny, bohatšie krajiny Únie, na tom nesmierne zarábajú, zarábajú na úkor druhých, tých chudobnejších, na úkor detí a dôchodcov v týchto chudobnejších členských krajinách, na úkor občanov druhých krajín?
To, že to nezaujíma predstaviteľov a politikov tých krajín, ktoré na tom nesmierne zarábajú, ktoré týchto zahraničných pracovníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách, tak to je, v podstate, normálne.
Prečo by mali do toho špárať, keď to im, ich krajinám, prináša neskutočné zisky. Predsa si nebudú podrezávať sliepku, ktorá im znáša zlaté vajcia. Predsa nebudú špárať do toho, a protestovať proti tomu, čo prináša ich krajinám zisky, napriek tomu, že náklady, ktorých vynaložením tieto zisky vznikli, vynaložili iné krajiny.
Ale, prečo to nezaujíma aspoň politikov v tých krajinách, ktoré na tom neskutočne prerábajú, ktorých občania na to nesmierne doplácajú?
Napríklad prečo to nezaujíma politikov na Slovensku? Prečo to nezaujíma predstaviteľov občanov Slovenska? Od tých nižších až po tých najvyšších? Tak predstaviteľov slovenských občanov tu na Slovensku, ako aj tých, ktorí zastupujú slovenských občanov v Bruseli, v europarlamente, našich europoslancov?
Prečo sa títo politici, títo predstavitelia, reprezentujúci občanov Slovenska, prečo sa nesnažia brániť ich záujmy, prečo dovolia takéto okrádanie svojich občanov, okrádanie svojich voličov, prečo sú ticho? Veď, predsa, ide o kradnutie peňazí tých občanov, ktorí si ich zvolili na to, aby ich bránili. Aby ich bránili aj vtedy, keď ich niekto druhý bude chcieť okradnúť.
… Štát je veľmi zlý podnikateľ, keď si bez najmenšieho protestu necháva brať to, čo mu právom patrí. Je to nepochopiteľné.
A štát, veď, to sú, predsa, konkrétni ľudia na konkrétnych miestach s konkrétnymi právomocami, a aj s konkrétnymi platmi, na ktoré sa im skladajú ich konkrétni spoluobčania. Sú to konkrétni ľudia, ktorí ten štát symbolizujú, ľudia, ktorí sú nielenže kompetentní brániť záujmy štátu, brániť záujmy svojich spoluobčanov, brániť záujmy tých, ktorí si ich vybrali ako najvhodnejšie osoby na obranu svojich práv, ale ktorí sú aj povinní brániť tých, ktorých zastupujú, ktorí sú povinní brániť práva tých, ktorí si ich vybrali.
Pravidelne každý rok, každý mesiac, týždeň či deň, sú výrobné prostriedky „pracovník Made in Slovakia“, v hodnote 25 mld. eur, využívané či zamestnávané v ekonomikách zahraničných štátov. Využívané len za mzdu pracujúcich občanov. Len za ich mzdu.
A žiadna spoluúčasť týchto bohatších krajín – teda tých krajín, ktoré našich slovenských spoluobčanov bezplatne odčerpávajú a ich zamestnávanie prináša ich ekonomikám zisky – na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto zamestnávaných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania sa, vynaložené v ich rodnej krajine, na Slovensku.
… Prečo, z akého dôvodu, by krajiny, ktorých občan pracuje v zahraničí, nemali dostávať určitú finančnú sumu ako spravodlivú kompenzáciu za svojho občana-pracovníka, za „výrobný prostriedok“, ktorý vyrobili len na svoje náklady? Dostávať ako spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené v procese prípravy tohto občana na vykonávanie pracovnej činnosti? Ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, vynaložené v jeho rodnej krajine.
Prečo by túto spravodlivú kompenzáciu nemali dostávať od tej krajiny, ktorá ich občana zamestnáva, a ktorej zamestnávanie tohto občana prináša zisk? Zisk minimálne formou dane zo mzdy tohto občana.
Predsa, netreba,vymýšľať nič nové, žiadny nový zákon, ktorý by riešil túto, doteraz neriešenú situáciu, stačí len dodržiavať už oddávna celosvetovo platiace pravidlo trhovej ekonomiky o kompenzácii nákladov zo zisku.
To, že sa spravodlivá kompenzácia týchto nákladov v súčasnosti nerealizuje, to nie je, vôbec, potvrdením toho, že tento stav, teda neexistencia spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničného občana, tak, že to je správne, že to je spravodlivé, a že tak to má byť.
Práveže to je nesprávne, je to nespravodlivé, a tak to, vôbec, ale vôbec, nemá byť.
Funguje to celé len „vďaka“ tomu, že tie krajiny, ktoré to zneužívajú na svoje obohatenie, tak tieto krajiny sú silnejšími a bohatšími oproti tým, ktoré na toto ich obohacovanie doplácajú a ktoré sú chudobnejšími a slabšími, a, práve preto, že sú chudobnejšími a slabšími, tak práve preto nedokážu zabezpečiť presadenie či nastolenie toho spravodlivého stavu, práve preto nedokážu účinne zakročiť proti tomuto vykorisťovaniu chudobnejších krajín tými bohatšími.
… To, že bohatšie, staršie krajiny Únie odčerpávajú pracovnú silu z chudobnejších krajín Únie, či aj z Ukrajiny, je plne legitímny proces.
Občan má právo vybrať si slobodne, podľa svojho vlastného uváženia, svojho budúceho zamestnávateľa, vybrať si krajinu, v ktorej chce pracovať.
V prípade občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia je budúca zamestnávateľská krajina v drvivej väčšine prípadov vybraná podľa výšky mzdy, ktorú občan dostane za svoju prácu. Je to prirodzené, každý chce predsa pracovať v krajine, ktorá ponúka možnosť vyšších zárobkov, možnosť vyššej mzdy.
Čiže táto výhoda bohatších krajín Únie je ich plne legitímnou výhodou, a jej dôsledkom je to, že krajiny s vyššími mzdami majú väčšiu šancu na prilákanie pracovníka z iných členských krajín Únie, než tie, v ktorých sú mzdy na nižšej úrovni. Je to súčasť legitímneho konkurenčného boja ekonomík jednotlivých krajín o pracovníka, ktorý si vyberá cieľovú krajinu svojho budúceho zamestnania hlavne podľa výšky garantovanej mzdy.
Čo však na tomto procese odčerpávania pracovníkov z chudobnejších krajín Únie už nie je legitímne, čo nie je legitímne minimálne z hľadiska morálneho, čo je nielen morálne neakceptovateľné a neprijateľné, tak to je odmietanie účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných občanov, nákladov vynaložených v ich rodnej krajine.
… Naša krajina sa zadlžuje nezmyselnými pôžičkami len preto, že naši predstavitelia nevedia získať peniaze potrebné na chod jej ekonomiky iným, oveľa efektívnejším a pre budúcnosť ekonomiky zdravším spôsobom.
A tak ich „zarábajú“ aj tým najprimitívnejším, tým najúbohejším, z hľadiska budúcich dopadov na svojich občanov. Zhubnými pôžičkami a katastrofálnym zadlžovaním našej krajiny, nedomysleným požičiavaním peňazí, ktoré raz budú musieť splácať naši potomkovia, naše deti a aj ich deti. Spôsobom, ktorý našej krajine nepomôže, ťažko ju poškodí, poškodí všetkých jej občanov, od tých najmenších až po tých najstarších, poškodí nielen našu, ale aj ďaľšie generácie našich potomkov.
A, prirodzene, nastáva otázka: „Prečo sa naši predstavitelia nesnažia získať tie peniaze, ktoré nám zákonite patria, ktoré by nám mali zákonite vracať druhí? Z akého dôvodu nebojujú o peniaze, z akej príčiny sa nehlásia k peniazom, ktoré nám plným právom náležia? Prečo ich nepýtajú od tých, ktorí sú nám tieto peniaze dlžní a ktorí sú nám ich povinní vracať?“
… Ak by došlo k tomu, k čomu už dávno malo dôjsť, a čo sa už dávno malo uplatňovať v rámci uplatňovania práva platiaceho na celom svete počas celej histórie ľudstva, práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku, resp. práva na primeranú odmenu za vykonanú prácu, tak Slovensko by za prenájom svojich občanov ako pracovníkov do zahraničia dostávalo ročne sumu zaiste vyššiu než miliarda eur.
A tieto obrovské peniaze strácame úplne zbytočne len kvôli tomu, že naši predstavitelia nebránia svojich občanov, že majú strach prihlásiť sa a bojovať za niečo, na čo má Slovensko oprávnený nárok. Nárok, ktorý sa boja naši predstavitelia uplatniť voči tým, ktorých sa ten nárok týka. Voči tým, ktorí bezplatne odčerpávajú slovenských občanov a zamestnávajú v svojich ekonomikách. Ktorí sa takýmto spôsobom priživujú a parazitujú na slovenskej ekonomike, na všetkých slovenských občanoch.
Ako veľmi by tieto peniaze pomohli slovenským deťom, dôchodcom, všetkým slovenským občanom, ako veľmi by pomohli celému Slovensku.
F4- Ukrajina a Slovensko ako otroci pracujúci zadarmo, či EU v súčasnej podobe nie je dobrodením, ale čoraz väčším trestom
Slovensko, Ukrajina, Rumunsko či aj iné krajiny, prinášajú svojou prácou nesmierne zisky ekonomikám bohatších krajín Únie a Európy, avšak, tak ako aj otroci, za túto odvedenú prácu nedostávajú, absolútne, nič. V dôsledku nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily sú tieto krajiny každoročne okrádané o miliardy eur.
Otroci nikdy nedostávali zaplatené za svoju prácu a Ukrajina, Slovensko i Rumunsko sú v takej istej situácii.
Tieto krajiny odvedú nesmiernu prácu, vynaložia obrovské náklady počas dlhodobého procesu prípravy svojich občanov do pozície pracovníkov, náklady na ich výchovu a vzdelávanie, ale celý zisk vzniknutý prácou týchto ich občanov zhŕňajú už len krajiny, ktoré ich zamestnávajú v svojich ekonomikách, pričom sa ani najmenšou časťou tohto zisku nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
… Niekedy sme bezplatne ročne poskytovali či prenajímali iným krajinám desaťtisíc slovenských pracovníkov, desaťtisíc našich občanov, pripravených na naše náklady, pripravených za peniaze našich občanov, neskôr to bolo už viac než päťdesiat tisíc, potom viac než sto tisíc, a teraz odchádza každoročne zo Slovenska už vyše tristopäťdesiat tisíc jeho občanov.
A koľko to bude za dva či päť, alebo desať rokov? Štyristo päťdesiat, šesťsto alebo dokonca deväťsto tisíc pracovníkov? Alebo ešte viac, viac než milión, či, dokonca, viac než dva milióny?
Pretože nároky tých bohatších členských krajín Únie, ale aj tých nečlenských, ich požiadavky na počet zahraničných pracovníkov, ktoré budú potrebovať pre svoje ekonomiky, budú stále narastať. Budú potrebovať čoraz viac pracovníkov, aj z dôvodu klesajúcej pôrodnosti a čoraz menšieho počtu produktívnych občanov vo svojich krajinách.
A riešením pre nich budú pracovníci z iných krajín. Aj z tej našej. Zo Slovenska.
… Pokiaľ z danej krajiny odchádzali za prácou do zahraničia len rádove desiatky, stovky či aj tisíce občanov – predstavujúce necelé percento produktívnych občanov tejto krajiny – tak z hľadiska ich absolútne i relatívne nízkeho počtu vzhľadom na celkový počet občanov v produktívnom veku to, síce, pre ekonomiku danej krajiny už strata bola, ale nepredstavovala pre ňu až takú výraznú záťaž, hoci v skutočnosti to bola nespravodlivá a nemorálna záťaž už od prvého občana odídeného za prácou do zahraničia.
Veď, už len ten jeden jediný odídený občan, ten jeden pracovník, predstavuje bezplatné odčerpanie výrobného prostriedku, ktorého výrobná cena na Slovensku je minimálne 82 000 eur.
Avšak, v prípade desaťtisícov či státisícov občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, teda v prípade odchodu takého množstva občanov, ktorý znamená už jednotky percent z celkového počtu produktívnych občanov danej krajiny, bolo potrebné už dávno prijať opatrenie v zmysle spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov v ich rodnej krajine.
Pretože nejde len o stratu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana, ale ide aj o stratu potenciálnych daní, ktoré sú generované práve prácou tohto občana.
Tak dane zo mzdy, ktorú občan odvádza v zamestnávateľskej krajine, ako aj dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ktoré vznikajú ak si občan zo svojej mzdy niečo kúpi, resp. ak zaplatí za nejaké služby.
A, nepochybne, stratou sú aj odvody na dôchodkove a zdravotné poistenie, ktoré odvádza občan v zamestnávateľskej krajine.
… Predpokladaným, čoraz väčším napredovaním ľudstva, a teda aj čoraz väčšou globalizáciou a s ňou spojenou čoraz masívnejšou medzištátnou pracovnou migráciou, sa odchod produktívnych občanov z jedných krajín do druhých nebude už rátať na jednotky percent z celkového počtu produktívnych občanov danej krajiny, ale na desiatky.
A ako sa ošetrí výpadok daní, ktoré v prípade zamestnávania sa občana v zahraničí idú do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, teda tej krajiny, ktorá sa absolútne nepodieľala na nákladoch vynakladaných počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, čiže vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania.
A nedôjde len k výpadku dane zo mzdy, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane, ale – ako už bolo uvedené – vypadnú aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
A obrovský dlh sa naakumuluje aj nesplácaním nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občanov odídených zo svojej rodnej krajiny do zahraničia. Pretože tieto náklady, náklady na výchovu a vzdelávanie, sa splácajú z dane zo mzdy, ktorú občan odvádza do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.
… Všetkým bohatším členským krajinám Únie či bohatším krajinám Európy prináša zamestnávanie zahraničných pracovníkov z chudobnejších krajín Európy, zamestnávanie ukrajinských, slovenských, rumunských či aj pracovníkov z iných krajín Únie, prináša im obrovský zisk.
Avšak, z neznámeho dôvodu, sa už tieto bohatšie krajiny odmietajú podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov, bez vynaloženia ktorých by vznik tohto ich zisku nebol možný.
Odmietajú sa podieľať na nákladoch, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy tých zahraničných pracovníkov, ktorí sú v ich krajinách zamestnaní a ktorí ten zisk ich ekonomík vytvárajú.
… My všetci, všetky členské krajiny Únie, krajiny Európy, si zlepšujeme kvalitu svojho života, ale aj za cenu rastúcej biedy Ukrajincov, ich detí, dôchodcov, za cenu rastu biedy všetkých ich občanov.
Toto nemorálne a nespravodlivé bezplatné odčerpávanie ukrajinských občanov z ich rodnej krajiny, znamená odčerpávanie bez akejkoľvek kompenzácie za obrovské náklady, ktoré Ukrajina, ktoré ukrajinskí občania, vložili do dlhodobého procesu prípravy svojich občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré vložili do dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.
A tie náklady, dosahujú, predsa, obrovskú výšku, dosahujú výšku stoviek miliárd eur.
Ukrajinské deti naďalej hynú a my, krajiny Únie a Európy, naďalej kradneme, naďalej Ukrajinu okrádame, naďalej sa priživujeme a parazitujeme na Ukrajincoch.
Dokedy budú, vlastne, krajiny Únie a Európy parazitovať na občanoch Ukrajiny, Slovenska, Rumunska či aj na občanoch ďaľších chudobnejších krajín Únie a Európy?
Až na večné časy? Či, len na večné časy?
F5- Prečo Západu tak nesmierne záležalo na vstupe Slovenska do EU, či prečo za vstup Slovenska do EU nehlasovala ani polovica oprávnených voličov
Bohatšie krajiny Západnej Európy mali nesmierny záujem na vstupe Slovenska do EU. Pretože Slovensko predstavovalo pre nich krajinu, ktorá im bude každoročne bezplatne poskytovať státisíce svojich občanov ako lacných a kvalifikovaných pracovníkov, a ktorá sa stane vďačným odbytiskom pre obrovské množstvo výrobkov západnej produkcie.
Situácia konca osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je v krajinách Západnej Európy poznačená rastúcim nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily ako aj akútnou potrebou nových trhov pre ich rastúcu produkciu.
A riešenie oboch týchto problémov prichádza koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov v podobe pádu dovtedajších režimov v krajinách strednej a východnej Európe, a ich nového prozápadného kurzu.
… Dôsledkom príťažlivo znejúcej a masívne propagovanej myšlienky, že súkromné je vždy efektívnejšie než štátne, že všetok štátny majetok, čo sa vloží do súkromných rúk, začne v rukách nových vlastníkov nebývalou mierou rozkvitať a prosperovať, a bude to preň to najlepšie čo si môžu občania želať, bol divoký masívny prevod štátnych výrobných podnikov a závodov do súkromných rúk, s následnou, v množstve prípadov neprofesionálne prevedenou reštrukturalizáciou vedúcou k ich oslabeniu, k ich postupnému úpadku a likvidácii.
To, čo sa desiatky rokov budovalo z daní nás všetkých, z daní našich rodičov, starých i prastarých rodičov, to sa podarilo v priebehu malej chvíle s posvätením a odobrením tých najvyšších činiteľov našich krajín prerozdeliť podľa záhadného kľúča medzi niekoľkých vybraných a vyvolených.
Ekonomika krajín Československa bola privatizáciou štátneho majetku nesmierne poškodená, a, práve, tá, dobre premyslená a plánovaná likvidácia množstva podnikov a závodov, zabezpečila krajinám Západu prudký rast exportu ich výrobkov do oboch súčasti nášho bývalého spoločného štátu.
Ich likvidáciou došlo k zničeniu množstva pracovných pozícií, a týmto spôsobom sa uvoľnil veľký počet pracovníkov, nesmierne potrebných pre ekonomiky západných krajín.
… Krajiny Východnej Európy boli po zmene režimov koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov, síce, prozápadne nastavené, stali sa zdrojom lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily pre ekonomiky Západnej Európy ako aj odberateľom ich produkcie, avšak svoju vnútornú a vonkajšiu politiku, svoju zahraničnú, ekonomickú a vojenskú politiku si vo veľkej miere riadili sami.
A táto skutočnosť, teda, že si svoju vnútornú ako aj vonkajšiu politiku spravovali sami, že si do nej nedali, príliš, hovoriť, tak ako by si niekto želal, a boli relatívne samostatné, bola pre Západ nedostatočnou garanciou toho, že daný nastolený stav, výhodný pre krajiny Západu, bude trvalý.
A na to, aby si Západ túto svoju výhodnú dodávateľskú pozíciu na trhoch krajín strednej a východnej Európy, ako aj znamenitú možnosť bezplatne odčerpávať potrebné množstvá lacnej pracovnej sily z týchto krajín, tak, aby si túto výhodnú situáciu ešte viac upevnil, aby ju zastabilizoval, aby tieto krajiny Východnej Európy dostal do ešte väčšej závislosti od svojej produkcie, do polohy zaručeného odberateľa západných výrobkov ako aj do polohy ešte spoľahlivejšieho dodávateľa pracovnej sily pre svoje ekonomiky tak na to Západ potreboval, aby krajiny strednej a východnej Európy dostal pod väčšiu kontrolu, aby získal možnosť oveľa viac vplývať na ich ekonomickú, vojenskú a zahraničnú politiku.
Západ si potreboval tieto krajiny ešte viac podriadiť, doslova, potreboval dosiahnuť maximálnu závislosť krajín strednej a východnej Európy, a, nielen od svojej produkcie.
Potreboval niečo, čo by ešte viac obmedzilo či oklieštilo produkčné možnosti a schopnosti týchto krajín, čo by ich ešte viac ekonomicky, politicky a, tiež aj vojensky, pripútalo k ekonomikám Západu.
A oslabenie ich produkčných schopností, teda oslabenie ich výroby, s následným znížením počtu pracovných miest, by z týchto krajín, zároveň, urobilo ešte spoľahlivejšieho bezplatného dodávateľa lacnej pracovnej sily.
K splneniu tohto cieľa, teda oslabeniu produkčných schopností krajín strednej a východnej Európy, a, zároveň k posilneniu pozície bohatších krajín Západu, Západnej Európy, ako hlavného dodávateľa produkcie na ich trhy, by, jednoznačne, prospelo zrušenie cla v krajinách strednej a východnej Európy, ktorým si chránili svoj domáci trh.
A, práve, vstup týchto krajín do EU bol kľúčom k zrušeniu cla a prijatiu piliera o voľnom pohybe pracovnej sily.
Vstup krajín strednej a východnej Európy do EU bol tým, čo ochranu ich domácich trhov pred výrobkami západných krajín odstránilo, čo zabezpečilo ešte výdatnejší bezplatný prísun lacnej pracovnej sily z týchto krajín.
Západným krajinám sa tak, vstupom krajín strednej a východnej Európy do zoskupenia krajín EU, odstránila posledná prekážka, ktorá sťažovala vývoz ich výrobkov na trhy týchto krajín a ktorá obmedzovala bezplatný prúd lacných pracovníkov do ich krajín.
… Ďaľším prínosom pre staršie, bohatšie členské krajiny EU, bolo zrušenie colných bariér voči tovarom, ktoré exportovali na trhy nových členských štátov Únie. Zrušením cla sa ich výrobky zvýhodnili oproti dovtedajšiemu stavu, charakterizovanému práve platením colných poplatkov.
Zrušením cla na výrobky firiem starších členských krajín EU stratili domáce výrobky našich nových členských krajín Únie dôležitú konkurenčnú výhodu, zabezpečujúcu im dovtedy ochranu pred výrobkami západných firiem, a, samozrejme, štáty rušiace colné poplatky prišli o sumu predstavujúcu hodnotu vybraného cla, ktorým boli zaťažené dovážané výrobky západných firiem.
Prišli o sumu, ktorá bola odvádzaná do štátneho rozpočtu danej krajiny.
Tým, že sa táto výhoda našich domácich výrobkov vo forme colnej ochrany zrušila, tým sme starším členským štátom Únie otvorili cestu smerom k vytlačeniu mnohých našich výrobkov z domáceho trhu, ktoré boli vlastne týmto clom chránené, a zároveň boli týmto clom chránené pracovné pozície pracovníkov v domácich ekonomikách nových členských štátov Únie.
Čiže, vlastne zrušením cla sme zrušili obrovské množstvo pracovných pozícii na našom domácom trhu a zánik pracovných miest na domácom trhu zároveň znamenal zánik dane zo mzdy generovanej práve existenciou týchto pracovných miest, dane, ktorá bola dôležitou súčasťou príjmov štátnych rozpočtov novopristúpených členských krajín.
Tým, že sme zrušili clo, sme znevýhodnili našich domácich výrobcov, ktorí museli znížiť objem výroby a prepustiť časť zamestnancov. A znížením objemu výroby sa znížil aj zisk týchto výrobcov, čiže sa znížila aj hodnota objemu dane odvádzanej z ich ziskov, dane tiež napĺňajúcej štátny rozpočet.
Zrušenie cla iba na výrobky starších členských krajín Únie, ale jeho ponechanie vo vzťahu ku krajinám, ktoré do Únie nepatria, sme vlastne urobili bohatším ekonomikám starších členských krajín Únie ďaľšiu, neoceniteľnú službu, pretože ich výrobky sme zrušením cla cenovo zvýhodnili na trhoch nových členských štátov oproti výrobkom dovážaným z krajín mimo EU, na ktoré sme toto clo ponechali.
Čiže vlastne zrušením cla pre produkciu starších členských štátov Únie sme im pomohli s neželanou konkurenciou, ktorú pre nich predstavovali a predstavujú krajiny mimounijného priestoru.“ [31]
… Samozrejme, občanom kandidátskych krajín na vstup do Únie sa ich pripravovaný vstup do Únie podával ako obrovská láskavosť zo strany bohatších starších členských krajín Únie, ako niečo, na čo tieto bohatšie krajiny Únie budú nesmierne doplácať, a čo by si mali krajiny, ktoré budú do Únie pribrané, nesmierne vážiť.
Išlo o to, vyvolať v občanoch pristupujúcich krajín dojem, ako obrovskou výhrou bude pre ich krajiny začlenenie sa do spoločenstva krajín EU, vyvolať v nich pocit, aké nesmierne šťastie ich postihlo, hoci, v skutočnosti, to bolo, práve naopak, a to nesmierne šťastie postihlo práve západné krajiny, ktoré nutne potrebovali lacnú pracovnú silu a odbytiská pre svoju hromadiacu sa produkciu.
… Už nič sa, však, slovenským občanom, nehovorilo o tom, aké – okrem médiami každodenne a na každom kroku zdôrazňované a ospevované pozitívne dôsledky vstupu do EU – negatívne dôsledky bude mať vstup ich krajiny do EU.
Už sa im nič nehovorilo o tom, že vstupom do EU bude ich krajina ešte viac poškodzovaná bezplatným odčerpávaním pracovnej sily, už ani slovka sa im nepovedalo o tom, že všetky náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie tých ich spoluobčanov, ktorí odídu za prácou do bohatších krajín Únie, tak všetky tieto náklady pôjdu na úkor ich rodnej krajiny.
Už nič sa im nehovorilo o tom, že Slovensko nielenže príde o množstvo kvalifikovaných pracovníkov, ale aj o množstvo odborníkov rôznych špecializácií.
O množstvo odborníkov, ktorí sú základom výskumu a vývoja vo všetkých oblastiach ekonomiky každej krajiny, ktorí prinášajú množstvo zlepšovacích návrhov, patentov, vynálezov, objavov, bez ktorých je rozvoj priemyslu či ďaľších odvetví ekonomiky nemožný.
Už nič, ani slovka, sa nepovedalo o tom, že predsa túto pracovnú silu, týchto slovenských občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, vychovala predsa ich rodná krajina na vlastné náklady, bez toho, aby sa zahraničná krajina, ktorá týchto slovenských občanov zamestnáva, aspoň minimálnou mierou podieľala na týchto nákladoch.
Že všetky náklady na prípravu slovenských pracovníkov pracujúcich v zahraničí boli vynaložené zo slovenského štátneho rozpočtu ako aj rodičmi týchto pracovníkov. A že tieto náklady Slovensku, slovenským občanom, nikto nevráti, že tieto náklady sú pre Slovensko, pre jeho občanov, stratou.
Jednoducho, získanie výdatného a bezplatného zdroja kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily, ktorú bude Slovensko každoročne len na vlastné náklady pripravovať a iné krajiny ju zasa budú každoročne bezplatne odčerpávať, a jej zamestnávaním prichádzať k značným ziskom na úkor Slovenska a jeho občanov, sa zabalilo do pekne znejúcej frázy o voľnom pohybe pracovnej sily.
… Už nič sa nehovorilo o tom, aké obrovské peniaze títo slovenskí občania pracujúci v zahraničí ušetria svojim zamestnávateľským krajinám tým, že tieto nemusia vynakladať náklady na prípravu potrebných pracovníkov z radov svojich občanov.
Že ich nemusia vynakladať, pretože si pracovníkov potrebných profesií bezplatne odčerpajú z chudobnejších krajín Únie, napr. aj zo Slovenska.
A tak isto sa slovenským občanom už nič nehovorilo ani o tom, že zrušenie cla, ktoré je výhodnejšie pre bohatšie krajiny, z ktorých sa viac vyváža než z tých chudobnejších, tak že zrušením cla dôjde k vytlačeniu našich slovenských výrobkov tými západnými a následne k zániku mnohých výrobných podnikov, ktoré tieto slovenské výrobky vyrábali a ktoré tak dávali prácu slovenským občanom.
Teda dôjde k zániku mnohých pracovných miest, mnohí ľudia stratia svoju prácu a budú nútení vycestovať za prácou do zahraničia, čo je tým najlepším, čo si môže Západ, trpiaci nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily, želať.
Už nič sa nehovorilo o tom, že zánikom toho pracovného miesta, zánikom pracovnej pozície, príde náš štátny rozpočet o daň zo mzdy občana, ktorý na tejto pozícii pracoval a príde aj o časť dane zo zisku, ktorý pomáhal domácemu výrobcovi dosiahnuť tento zamestnaný občan.
O strate odvodov na zdravotné a dôchodkové zabezpečenie už ani nehovoriac.
… Áno, tie, zatiaľ len teoretické a nevyskúšané pozitíva vstupu do EU, ktoré sa vykresľovali a črtali do budúcnosti, tak tie sa pred občanmi vychvaľovali, zdôrazňovali, avšak, o tých horších stránkach, o tých negatívnejších dôsledkoch vstupu do EU, o tých sa už zahmlievalo, o tých sa už mlčalo, o tých sa hovorilo čo najmenej.
Bolo to aj z toho dôvodu – to zahmievanie a to mlčanie – že predreferendové prieskumy o vstupe do EU poukazovali aj na reálnu možnosť neúspechu referenda o vstupe do EU.
No, a tak sa, teda, uskutočňovala politika uverejňovania v médiách len toho, čo nahrávalo vstupu Slovenska do EU, a to, čo hovorilo proti vstupu do EU – napriek tomu, že to bola, síce nepríjemná, ale pravda – tak to sa tajilo a ukrývalo. Pretože na vstupe Slovenska do EU západným krajinám extrémne záležalo. Záležalo im na tom nie kvôli Slovensku, nie kvôli dobru jeho občanov, ale kvôli svojmu vlastnému dobru, kvôli dobru pre svojich občanov. Kvôli bezplatnému získaniu ešte väčšieho počtu lacných a kvalifikovaných slovenských pracovníkov, kvôli získaniu ďaľšieho veľkého odbytiska pre výrobky západnej produkcie.
Predstavitelia vlády, ktorá organizovala referendum o vstupe do EU, veľmi dobre vedeli o tom, že náš vstup do Únie bude znamenať pre Slovensko výraznú stratu pracovnej sily, ktorú pripravujeme len na náklady našich občanov, na náklady slovenského rozpočtu.
Teda, vedeli, že to bude znamenať značnú ekonomickú stratu pre Slovensko.
Nielen stratu čoraz viac cenenej pracovnej sily, ktorá prináša dane pre štátny rozpočet, ktorá platí odvody, ale aj stratu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie tých občanov, ktorí odídu pracovať do zahraničia.
A nevedeli to len teoreticky, veď táto informácia, informácia o týchto stratách, už bola potvrdená, predsa, skutočnosťou predchádzajúcich rokov, kedy odišlo za prácou do zahraničia množstvo slovenských občanov.
Čiže, už na základe týchto skúseností sa vedelo, že vstup do EU bude pre Slovensko znamenať odchod ďaľších jeho občanov do zahraničia, následkom ktorého vzniknú pre Slovensko a jeho občanov už vyššie uvedené straty.
… A vedeli aj o tom, že odstránenie cla po vstupe do EU bude znamenať zánik množstva slovenských závodov, podnikov, výrobných prevádzok, ktorých produkcia bola práve, vďaka clu chránená.
Teda vedeli, že zánik týchto výrobných jednotiek zásobujúcich domáci trh potrebnými výrobkami, povedie k zániku mnohých pracovných pozícií, k strate práce pre mnohých slovenských občanov. Že povedie k následnej expanzii výrobkov starších členov Únie na slovenský trh a k následnému vytlačeniu tých slovenských, ktorých výroba dávala zamestnanie mnohým slovenským občanom.
A napriek tomu, že toto všetko vtedajší predstavitelia Slovenska vedeli, tak o tom mlčali a tieto informácie sa neuverejňovali. V záujme „vyššieho“ cieľa, ktorým bol vstup Slovenska do EU. Bez ohľadu na následky pre Slovensko, bez ohľadu na negatívne dôsledky pre jeho občanov.
… Avšak, na toto, na problém finančných strát v dôsledku odchodu občanov Slovenska za prácou do zahraničia, či na problém zániku mnohých pracovných miest v dôsledku zrušenia cla, sa už v médiách neupozorňovalo. Aby sa neohrozil požadovaný výsledok referenda.
A, aj napriek tomu, že sa o týchto skutočnostiach nič nehovorilo – teda že sa nič nehovorilo o negatívnych dôsledkoch zvýšeného odchodu slovenských občanov za prácou do zahraničia a o negatívnom dopade zrušenia cla na slovenskú ekonomiku v podobe zničenia množstva výrobných jednotiek, a, teda, aj zničenia množstva pracovných miest – a všetky tieto fakty sa zamlčiavali, tak aj napriek tomu, napriek dennodennému zdôrazňovaniu a ospevovania výhod, ktoré Slovensko čaká keď vstúpi do EU, tak aj napriek tomuto masírovaniu občanov, referendum o vstupe do EU dopadlo tak, ako dopadlo.
Teda za vstup do EU bolo menej než polovina oprávnených voličov Slovenska.
… Zo strany bohatších a starších členov EU bol vyvíjaný nesmierny tlak na to, aby referendum o vstupe Slovenska do EU bolo úspešné za každú cenu.
Pretože neúspech referenda by pre nich znamenal koniec plánov o tom, ako sa vstupom Slovenska do EU ešte viac zväčší bezplatný prúd lacných kvalifikovaných slovenských pracovníkov do bohatších krajín Únie, ako sa ešte viac zväčší prúd výrobkov západnej produkcie na slovenský trh na úkor domácej produkcie, na úkor slovenských výrobkov, ako sa Slovensko ešte viac dostane do ekonomickej závislosti od bohatších členských krajín Únie.
Všetky plány sľubujúce nesmierny nárast ziskov ekonomík starších bohatších krajín Únie na úkor pristupujúcich chudobnejších krajín bývalej Východnej Európy, tak všetky tieto plány by neúspech referenda premenil na prach.
A preto, v záujme dosiahnutia úspechu, v záujme úspešnosti referenda, Západ využil svoju najsilnejšiu zbraň, ktorú už mnohokrát využil na spracovanie verejnosti a ovládnutie más, využil médiá v našej krajine, ktoré boli v jeho rukách.
Ak by vtedy, pred referendom o vstupe do EU, nebolo zásahu všemožných médií majúcich fantastickú možnosť tvárniť podľa potreby verejnú mienku, a ktoré tú mienku bez najmenších pochybností naďalej úspešne tvárnia, potom by referendum o vstupe Slovenska do EU skončilo fiaskom.
Fiaskom pre našich vtedajších predstaviteľov, fiaskom pre Západ, ktorý tak túžobne vstup Slovenska do EU očakával, a fiaskom aj pre nás všetkých, ktorí sme vtedy naivne verili, že západné krajiny nás chcú do Únie kvôli nášmu dobru, ktorí sme boli presvedčení, že vstupom do EU nastáva pre Slovensko, pre jeho občanov, počiatok novej žiarivej éry.
Fiaskom, ktoré by sa teraz mnohým z nás, spätným pohľadom, javilo ako výhra.
… Vstup nových krajín strednej a východnej Európy do EU bol pre starších, bohatších členov Únie nesmiernou výhrou. Pretože nové pristupujúce krajiny disponovali dostatočným množstvom už hotových, pripravených pracovníkov, schopných okamžitého zapojenia sa do pracovného procesu.
Bohatšie štáty Únie si bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov plnia svoj sen a prichádzajú nielen k obrovskému množstvu lacných a kvalifikovaných pracovníkov a odborníkov, ale aj k značne nenasýteným trhom umožňujúcim umiestnenie ich výrobkov a služieb. Bezplatne prichádzajú k pracovnej sile, príprava ktorej ich nestála ani jedno jediné euro.
Naopak, táto pracovná sila, títo lacní pracovníci z novoprijatých členských krajín Únie, boli pripravovaní výlučne na náklady svojich rodných krajín počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania.
Keďže všetky náklady na prípravu týchto pracovníkov vynaložili len ich rodné krajiny, tak, potom tí, tie bohatšie členské krajiny Únie, ktoré ich bezplatne odčerpávali a následne zamestnali v svojich ekonomikách, ušetrili obrovské náklady, ktoré by museli vynaložiť v prípade, ak by nemali k dispozícii týchto zahraničných pracovníkov a museli by si pracovníkov potrebných profesií pripravovať z radov svojich vlastných občanov, na svoje náklady.
Novoprijaté členské krajiny Únie sa tak pre západné ekonomiky stávajú novodobými kolóniami, z ktorých kolonizátor bezplatne pre svoje ekonomiky odčerpáva lacnú pracovnú silu, bez toho, aby sa aspoň minimálnou mierou účastnil na kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené na prípravu tejto pracovnej sily, vynaložené na výchovu a vzdelávanie týchto zahraničných pracovníkov.
F6- Rastúce bezplatné odčerpávanie státisícov slovenských občanov bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie smeruje Slovensko k ekonomickému kolapsu
Bezplatné odčerpávanie státisícov slovenských občanov bohatšími krajinami Únie a Európy znamená nielen stratu čoraz nedostatkovejších kvalifikovaných pracovníkov, ale aj stratu nákladov, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, stratu dane zo mzdy, dane zo zisku, DPH a spotrebnej dane, či aj stratu odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie.
…„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“ [2]
Už „len“ tá jedna desatina odídených produktívnych občanov z našej krajiny, tých desať percent, svoju rodnú ekonomiku závažným spôsobom nesmierne poškodzuje.
Nielen náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, ale do nenávratna odchádza aj daň zo mzdy, ktorú odvádzajú v zahraničnej zamestnávateľskej krajine či daň zo zisku, ktorý svojou prácou pomáhajú vytvoriť svojmu zahraničnému zamestnávateľovi, a tiež daň z pridanej hodnoty a spotrebná daň, ktoré sú odvádzané za tovar či služby, ktoré si tam naši zamestnaní občania kupujú a platia, o odvodoch na zdravotné či dôchodkové poistenie už ani nehovoriac, tak toto všetko odchádza do nenávratna.
Našej ekonomike sa to už nikdy nevráti, a výrazne sa to podpisuje nad jej súčasným neutešeným stavom.
Desatina odídených produktívnych občanov Slovenska, ktorí by mohli vytvoriť zhruba o jednu desatinu vyšší HDP v svojej rodnej krajine, ak by boli v nej zamestnaní.
A, samozrejme, pri zamestnaní sa v rodnej ekonomike by priniesli do štátneho rozpočtu aj o jednu desatinu väčší objem daní zo mzdy. A aj daň zo zisku domáceho výrobcu, daň zo zisku, ktorý by pomohli vytvoriť svojou prácou svojmu zamestnávateľovi v svojej rodnej krajine, by šiel do slovenského rozpočtu. Nie do rozpočtu inej krajiny.
A svojej rodnej krajine by priniesli aj o jednu desatinu viac odvodov na zdravotné a dôchodkové poistenie.
Ako veľmi by to pomohlo nášmu zdravotnému systému, ako veľmi by to pomohlo súčasným slovenským dôchodcom. Tým dôchodcom, ktorí sa kedysi skladali svojimi daňami na výchovu a vzdelávanie tých slovenských občanov, ktorí teraz pracujú v zahraničí a odvádzajú svoje odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie v prospech tých, ktorí nikdy svojimi daňami neprispievali na ich výchovu a vzdelávanie.
… Ak po ukončení vzdelávacieho procesu odíde občan za prácou do zahraničia, tak počas doby zamestnávania sa v ekonomike zahraničného štátu celá daň z jeho mzdy ide do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, a to znamená, že sa vôbec nesplácajú náklady vynaložené na jeho výchovu a vzdelávanie v jeho rodnej krajine.
Pretože, práve, daň zo mzdy odvádzaná každomesačne do štátneho rozpočtu – v prípade, že je občan zamestnaný v svojej rodnej krajine – je tým hlavným finančným zdrojom, z ktorého sa splácajú náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, náklady, ktoré naňho vynaložila jeho rodná krajina.
A v prípade, že občan prepracuje v zahraničí celé obdobie svojho produktívneho veku, t. j. od ukončenia vzdelávacieho procesu až do odchodu na dôchodok, tak náklady investované do jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine sa jej ani v najmenšom nevrátia.
To znamená, že tieto náklady na výchovu a vzdelávanie boli vynaložené úplne zbytočne, a predstavujú pre jeho rodnú krajinu čistú stratu.
Čím väčšiu časť svojho produktívneho obdobia prepracuje občan v zahraničí, tým viac sa znižuje pravdepodobnosť splatenia všetkých nákladov vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania, tým viac sa znižuje množstvo finančných prostriedkov, ktoré by mohol priniesť formou daní – daň zo mzdy, DPH a spotrebná daň – do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny, tým viac sa znižuje množstvo jeho odvodov na zdravotné poistenie, ktorými by občan podporil zdravotný systém v svojej krajine, a tým viac sa znižuje množstvo jeho odvodov na dôchodkové poistenie, ktoré sa rozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov v jeho rodnej krajine.
… Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov.
Ale čím silnejšie budú ekonomické prepojenia medzi krajinami sveta, čím väčší stupeň dosiahne globalizácia, tým viac občanov bude vycestuvávať zo svojich rodných krajín do zahraničia. Tým rozsiahlejšia bude medzištátna pracovná migrácia.
Kým teraz dosahuje táto hodnota na Slovensku – počet odchádzajúcich občanov za prácou do zahraničia – približne desať percent stavu produktívnych občanov, tak koľko to bude o pár rokov, koľko to bude o pár desiatok rokov? Dvadsať, tridsať či sedemdesiat percent?
Odchodom týchto produktívnych občanov za prácou do zahraničia, odchodom za prácou mimo územia svojej rodnej krajiny, sa dosiahne to, že dane z ich miezd pôjdu buď do štátnych rozpočtov iných krajín, alebo niekde inde, ale iste nie do štátneho rozpočtu rodnej krajiny týchto občanov, do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá na vlastné náklady, na náklady spoluobčanov týchto odídených občanov, zabezpečovala ich dlhodobý výchovno-vzdelávací proces, teda ktorá zabezpečovala ich prípravu na zapojenie sa do pracovnej činnosti.
Ale keď dane zo mzdy týchto našich občanov, ako aj iné dane generované prácou tohto občana, pôjdu do štátnych rozpočtov cudzích zamestnávateľských krajín, keď pôjdu niekde inde, len nie tam, kde by mali ísť, teda, keď pôjdu inde a nie do štátneho rozpočtu ich rodnej krajiny, tak potom z čoho sa budú splácať náklady vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania?
A kto ich bude, vlastne, splácať?
Pretože tieto náklady boli predsa vynakladané rodičmi a rodnými krajinami týchto pracovníkov.
A kto by mal tieto náklady znášať? Ten, kto ich vynaložil, či ten, komu vynaloženie týchto nákladov prináša zisky?
Kto znáša náklady vynaložené na výrobu výrobného prostriedku? Či nie ten, kto tento výrobný prostriedok využíva, komu tento výrobný prostriedok generuje zisk?
… Teraz odchádza zo Slovenska za prácou do zahraničia okolo desať percent produktívnych občanov. A ekonomike to dáva riadne zabrať.
A čo v prípade, keď počet tých odídených občanov z jednotlivých členských krajín bude dosahovať nie desať, ale dosiahne viac, dosiahne dvadsať či niekoľko desiatok percent?
Predsa ich odchod bude pre ich rodné krajiny znamenať ekonomický kolaps, ekonomickú devastáciu. Nielenže sa zníži návratnosť nákladov, ktoré vynaložili na výchovu a vzdelávanie týchto svojich občanov, ale prídu aj o pracovnú silu vytvárajúcu svojou prácou hodnoty, prídu o dôležitý príjem štátneho rozpočtu, o daň zo mzdy svojich občanov, o daň zo zisku zamestnávateľa týchto občanov, a taktiež aj o daň z pridanej hodnoty a spotrebnú daň, keďže v zamestnávateľských krajinách zahraniční občania aj časť svojej mzdy míňajú.
O strate odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie už ani nehovoriac.
Všetky tie spomenuté dane plnia štátny rozpočet a prerozdeľujú sa na financovanie chodu všetkých oblastí ekonomiky: školstvo, zdravotníctvo, polícia, armáda, verejná správa doprava, veda, a i.
Ak však tie dane nebudú, ak „utečú“ do zahraničia spolu s tými, ktorí ich generujú, no tak ako štát sa položíme, skrachujeme.
… Pokiaľ budú jedny, tie chudobnejšie krajiny Únie, pripravovať svojich občanov do pozície budúcich pracovníkov, tak pokiaľ ich budú pripravovať nielen pre potreby svojich ekonomík, ale aj pre potreby ekonomík bohatších krajín Únie a Európy, tak budú na tom, jednoznačne prerábať, budú na tom stratové.
Ich rozpočty na to doplatia, a rozpočty bohatších krajín ušetria práve tým, že si pracovníkov potrebných profesií odčerpajú z chudobnejších krajín Únie a ušetria tak náklady, ktoré by museli vynaložiť v prípade, ak by týchto zahraničných pracovníkov nemali k dispozícii a museli by si pracovníkov potrebných profesií pripraviť na svoje náklady z radov vlastných občanov.
F6.1- Vy, Slováci, nám, Nemcom a Angličanom, dáte zadarmo svojich občanov, ktorých vychováte len na svoje náklady, a my, pomocou nich vyrobíme výrobky, ktoré predáme, zasa, vám. A takto na vás dvakrát zarobíme.
Čím viac sa oslabí výroba na Slovensku, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky bohatších krajín Únie a Európy, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby na Slovensku ihneď nahradia svojím exportom, exportom svojich výrobkov vyrobených, práve, aj pomocou bezplatne odčerpaných pracovníkov zo Slovenska.
… Ekonomiky bohatších krajín Únie majú všetko potrebné na výrobu tovaru ľubovoľného druhu, a jediné, čo im chýba je pracovná sila.
Jej bezplatným odčerpávaním z chudobnejších novopristúpených členských krajín získavajú minimálne tri výhody: odčerpávajú lacnú pracovnú silu, odčerpávajú kvalifikovanú pracovnú silu a ich najväčšia výhoda je v tom, že túto lacnú pracovnú silu odčerpávajú bezplatne, t. j. absolútne sa nezúčastňujú sa na nákladoch, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine.
Občania pracujúci v zahraničí predstavujú hotových pracovníkov pripravených na vykonávanie svojej profesie výlučne len na náklady svojich rodných krajín.
Pre svoje zamestnávateľské zahraničné krajiny predstavujú obrovskú úsporu nákladov, ktoré by tieto museli vynaložiť v prípade, ak by nemali týchto zahraničných pracovníkov k dispozícii, a museli by si ich pripraviť z radov svojich vlastných občanov na svoje náklady.
… Len v samotnom Nemecku pracuje 1,5 mil. občanov z Východnej Európy [16]. Týchto 1,5 milióna pracovníkov ušetrí nemeckej ekonomike náklady v minimálnej hodnote 246 miliárd eur [17], ktoré by muselo Nemecko vynaložiť, ak by chcelo nahradiť týchto zahraničných pracovníkov a pripraviť si potrebných pracovníkov z radov vlastných občanov na vlastné náklady.
A to hovoríme len občanoch z Východnej Európy. Koľko zahraničných pracovníkov z iných krajín pracuje tiež v Nemecku? Títo ušetria nemeckej ekonomike ďaľšie stovky miliárd eur.
Za tieto ušetrené peniaze, za týchto 246 mld eur, môže Nemecko postaviť množstvo ďaľších výrobných jednotiek – závodov, podnikov, výrobných prevádzok, firiem – do ktorých si potrebných pracovníkov opäť bezplatne odčerpá z chudobnejších krajín Únie či z Ukrajiny, z Ázie alebo Afriky.
… Čím viac dobre platených pracovných miest bude k dispozícii v bohatších krajinách Západnej Európy, a naopak, čím menej pracovných príležitostí, čím menej výrobných jednotiek – podnikov, závodov, výrobných prevádzok – bude k dispozícii v novopristúpených krajinách EU, tým menšia tu bude zamestnanosť, tým menej sa v týchto novopristúpených krajinách Únie vyprodukuje výrobkov a poskytne služieb, t. j. tým menší bude objem výroby a poskytnutých služieb, tým viac výrobkov sa musí pre zabezpečenie spotreby občanov týchto krajín doviezť zo zahraničia.
A menší objem výroby znamená menší zisk výrobcu a z menšieho zisku je menší objem dane zo zisku, dane smerovanej do štátneho rozpočtu.
Menší objem výroby znamená aj menej pracovníkov, a, teda, znamená aj menší objem dane odvedenej z miezd týchto pracovníkov, dane napĺňajúcej štátny rozpočet.
A menší počet pracovníkov znamená tiež menej odvodov na zdravotné poistenie, odvodov pomáhajúcich zdravotnému systému krajiny, ako aj menej odvodov na dôchodkové poistenie, odvodov prerozdeľovaných medzi aktuálnych dôchodcov.
… Čím menší objem výroby bude v chudobnejších krajinách Únie, čím menej výrobných jednotiek tu bude, teda čím menej pracovných príležitostí tu bude vytvorených, tak tým viac budú musieť ich občania odchádzať za prácou tam, kde je týchto pracovných príležitostí viac, kde ich je dostatok.
Teda do zahraničia, do bohatších členských i nečlenských krajín Únie, do ekonomicky bohatších krajín Západnej Európy.
Ale to znamená, že daň zo mzdy nášho občana, zamestnaného v zahraničí, pôjde do štátneho rozpočtu tej krajiny, v ktorej sa zamestnal.
A aj daň zo zisku zahraničného zamestnávateľa, ktorý tohto nášho občana zamestnáva, daň zo zisku, ktorý mu pomohol svojou prácou vytvoriť náš občan zamestnaný v zahraničí, ide tiež do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
A v prospech tejto zahraničnej krajiny idú aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie odvádzané zo mzdy nášho občana. Tie odvody nejdú v prospech tých dôchodcov, ktorí sa niekedy skladali na výchovu a vzdelávanie tohto nášho občana odídeného do zahraničia, ale idú v prospech tých dôchodcov, ktorí sa nikdy nezúčastňovali na nákladoch vynakladaných na jeho výchovu a vzdelávanie.
A aj odvody na zdravotné poistenie, ktoré tento náš občan odvádza v zahraničí, neslúžia na zlepšenie zdravotnej starostlivosti tých, ktorí kedysi svojimi odvodmi na zdravotné poistenie zabezpečovali poskytovanie zdravotnej starostlivosti tomuto občanovi a jeho blízkym, ale pomáhajú tým, ktorí nikdy neprispievali na zlepšenie kvality nášho zdravotného systému.
… Pokles domácej produkcie v jedných krajinách, v tých chudobnejších, v tých, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná, znamená obrovskú exportnú príležitosť pre zahraničných výrobcov z tých bohatších krajín Únie, ktoré bezplatne pracovnú silu odčerpávajú a ktoré pokles domácej produkcie v chudobnejších krajinách Únie radi nahradia svojou produkciou, svojimi výrobkami vyrobenými aj pomocou bezplatne odčerpávanej lacnej pracovnej sily, odčerpávanej práve z tých krajín, do ktorých budú tieto výrobky exportovať, výrobkami vyrobenými pomocou lacnej pracovnej sily bezplatne odčerpávanej z novopristúpených krajín Únie.
Každé oslabenie výroby, každé zníženie objemu výroby v novopristúpených krajinách Únie, znamená obrovskú príležitosť pre produkčné kapacity bohatších krajín Únie, ktoré akýkoľvek výpadok produkcie na domácom trhu novopristúpených členských krajín bleskurýchle nahradia zvýšením svojej produkcie a jej exportom na trhy novopristúpených krajín Únie.
Čím viac sa oslabí výroba v novopristúpených krajinách Únie, čím viac to teda negatívnym spôsobom zasiahne ich ekonomiky, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky tých bohatších členských krajín, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby v novopristúpených členských krajinách ihneď nahradia svojím exportom, exportom svojej produkcie, svojich výrobkov, vyrobených, práve, aj pomocou bezplatne odčerpanej pracovnej sily, práve, z tých krajín, do ktorých budú tieto svoje výrobky vyvážať. [43], resp. [43A]
… A ako je to so splácaním nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine – teda v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – v prípade, ak odíde občan pracovať do zahraničia?
Kto tieto náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, tak kto ich spláca? Kto ich rodnej krajine tohto občana vráti?
Daň zo mzdy odvádzaná do štátneho rozpočtu má slúžiť aj na to, aby sa prostredníctvom jej časti, pravidelne, spravidla mesačne, splácali náklady vynakladané v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana.
Ale, tento účel spĺňa táto daň len vtedy, ak pracuje občan v ekonomike svojej rodnej krajiny.
Pretože ak pracuje občan v zahraničí, tak táto daň, daň z jeho mzdy, napĺňa cudzí štátny rozpočet, napĺňa štátny rozpočet zahraničnej zamestnávateľskej krajiny. A ani jej najmenšia časť už nejde na kompenzáciu nákladov, ktoré boli niekedy vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania tohto občana, teda počas dlhodobého procesu prípravy občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu.
A, to teda znamená, že v prípade zamestnania sa občana v zahraničí, sa už, vôbec, tieto náklady nesplácajú a stávajú sa tak pre jeho jeho rodnú krajinu stratou. Stávajú sa stratou pre všetkých rodákov tohto občana, pre všetkých jeho spoluobčanov.
… Výroba, výroba a ešte raz diverzifikovaná výroba výrobkov s vysokou pridanou hodnotou s vlastným silným výskumom a vývojom, s finálnou výrobou – teda nie s výrobou len náhradných dielov, ktoré vám vyrobí množstvo ochotných záujemcov po celom svete, ale s výrobou hotových, na okamžité použitie pripravených výrobkov – je tým, čo ženie ekonomiku každej krajiny dopredu, čo rapídne a jednoznačne prispieva k rastu životnej úrovne jej občanov, čo nepredstaviteľne pomáha zvyšovaniu miezd.
Ak nám, nám na Slovensku bude takáto výroba chýbať, ak ju budeme mať len slabo rozvitú, tak nemôžeme očakávať, že naša krajina bude ekonomicky prekvitať, že jej občania budú slušne žiť. Skôr naopak. Budú naďalej ekonomicky živoriť.
Budeme naďalej, tak ako aj doteraz, počas tých dvadsiatich rokov v Únii, tak budeme pre bohatšie krajiny Únie, či pre bohatšie krajiny Európy, budeme pre nich naďalej len otrokom, ktorý odvedie obrovské množstvo práce tým, že len na svoje náklady, pripraví pre ich potreby obrovské množstvá pracovníkov, ale už za svoju prácu, tak ako to u otroka aj je, už nedostaneme zaplatené ani jedno jediné euro.
Otrok, predsa, za svoju prácu nedostáva zaplatené.
A my, Slovensko, Rumunsko, Ukrajina, či aj ďaľšie chudobnejšie členské krajiny Únie, tiež nedostávame za svoju prácu, za prípravu státisícov či miliónov lacných a kvalifikovaných pracovníkov, zaplatené, nedostávame absolútne nič. Za túto svoju odvedenú prácu dostávame obrovskú, veľkú NULU.
Sme pre nich, pre tie bohatšie krajiny Únie a Európy, stále len zdieranými a vyžieranými kolóniami, ktoré svojim kolonizátorom zadarmo dodávajú potrebnú pracovnú silu, a ktore sú vďačným odbytiskom výrobkov bohatších členských krajín Únie, výrobkov častokrát pochybnej kvality.
… Negatívne dôsledky bezplatného odčerpávania pracovnej sily pre ekonomiku krajiny, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná:
- Strata produktívnych občanov – pracovníkov
- Strata nákladov na vynaložených na prípravu pracovníka, t. j. strata nákladov vynaložených na jeho výchovu a vzdelávanie
- Strata dane zo mzdy
- Strata dane zo zisku zamestnávateľa pracovníka
- Strata DPH
- Strata spotrebnej dane
- Strata odvodu na zdravotné zabezpečenie
- Strata odvodu na dôchodkové zabezpečenie
- Strata odborníkov, teda aj strata patentov, objavov, vynálezov
F7 – Bezplatné odčerpávanie odborníkov zo Slovenska – stagnácia a degradácia výskumu a vývoja, úpadok a likvidácia priemyslu s vyššou pridanou hodnotou
Čím lepších odborníkov budeme vychovávať, tým bude po nich väčší dopyt v zahraničí, tým väčšia pravdepodobnosť, že do zahraničia odídu.
Značná časť odborníkov z novopristúpených krajín Únie odchádza po skončení vysokoškolských štúdií do zahraničia – to sú praktické skúsenosti každej krajiny, ktorá pristúpila do EU po r. 2004.
Odchádzajú bez toho, aby niekto kompenzoval náklady, ktoré boli vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie. Aby ich kompenzoval tomu, kto ich vynaložil.
A odchádzajú aj tí najlepší. Je to nepríjemný, ale, bohužiaľ, neúprosný fakt.
A tento fakt je silne demotivujúci pri financovaní procesu vyhľadávania nadaných jedincov. Demotivujúci pre každý štát, ktorého sa toto nemorálne bezplatné odčerpávanie vysokokvalifikovanej pracovnej sily týka.
Nastupuje totiž praktická a oprávnená otázka: „Aký význam má vôbec financovanie procesu vyhľadávania talentov, keď po ukončení vysokoškolských štúdií veľká časť z nich odchádza za prácou do zahraničia. Odchádzajú bez toho, aby sa vrátili nielen peniaze na vyhľadávanie týchto nadaných mladých ľudí, ale aj peniaze vynaložené v procese ich dlhodobej výchovy a vzdelávania“.
A tento nepríjemný fakt je demotivujúci nielen pre štát, ktorý tieto peniaze na prípravu odborníka vynaložil. Je demotivujúci aj pre občanov tohto štátu, pre tých občanov, ktorí sa na štúdiá týchto odborníkov skladajú svojimi daňami, a ktorí si kladú logickú otázku:
„Ako je možné, že my sa skladáme na štúdiá odborníka, ktorý bude potom aj tak pracovať v prospech inej ekonomiky, v prospech občanov inej krajiny. V prospech ekonomiky štátu, ktorý absolútne finančne neprispel na štúdiá tohto odborníka. V prospech štátu, ktorého hospodárska situácia je omnoho lepšia než toho nášho, a platy jeho občanov sú niekoľkokrát vyššie od tých našich. Štátu, ktorého ekonomika je na oveľa vyššej úrovni, a ktorý ma teda k dispozícii oveľa viac finančných prostriedkov potrebných na výchovu odborníkov pre svoje potreby z radov vlastných občanov.
A my, omnoho chudobnejší, vynakladáme náklady na niečo, čo sa nám nikdy nevráti, na čom sme výrazne stratoví.
My si za ťažké peniaze, za peniaze, ktorými by sme mohli prilepšiť našim deťom, našim dôchodcom, či prilepšiť nám všetkým, tak my si za tieto peniaze vychováme tých najlepších odborníkov, ale oni budú potom pracovať v prospech iných, budú prinášať zisky tým, ktorí na ich výchovu neprispeli ani tým najmenším dielom.
My, naša krajina, vynaložíme náklady, ale plody týchto nákladov už budú brať druhí, občania iných krajín.“
… Predsa nie je možné, aby jedny krajiny len na svoje náklady, len na náklady svojich občanov, každoročne pripravovali množstvo odborníkov, ale celé zisky vzniknuté prácou týchto odborníkov už zhŕňali krajiny, ktoré ich bezplatne odčerpali z ich rodných krajín bez akejkoľvek účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas prípravy týchto odborníkov v ich rodných krajinách.
… Občania nových krajín Únie, z ktorých do zahraničia odídení odborníci pochádzajú, vedia, že takto „emigrovaných“ odborníkov musia nahradiť opätovným financovaním dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania nových odborníkov, ktorí nahradia tých „emigrovaných“.
No, a tiež vedia, že čím bude vedecko-technický rozvoj v EU intenzívnejší a rozsiahlejší, t. j. čím bude intenzívnejší a rozsiahlejší vedecko-technický rozvoj v starších bohatších krajinách EU – pretože tu je sústredená prevažná časť výskumno-vývojovej základne Únie – tým bude v týchto krajinách väčší dopyt po nových a nových odborníkoch, ktorí budú následne odchádzať zo svojich rodných krajín, z novopristúpených krajín EU, do krajín Západnej Európy, aby tu zaplnili neustále vznikajúce pracovné miesta.
… A takto sa to deje každý rok. Každý, každučký rok odíde množstvo odborníkov, a my, ich spoluobčania, sa stále skladáme na nových a nových.
Na tých nových, ktorí by mali nahradiť tých odídených. A pokiaľ aj tí noví odídu, no tak sa zasa zložíme na ďaľších a ďaľších, a takto to ide stále dookola.
Veľmi dobre možno vidieť problém odchodu odborníkov zo Slovenska na príklade lekárov či aj zdravotných sestier. (situácia lekárov a zdravotných sestier – pozri [45], [46], [47], [48], [49], [50] (resp. [45A], [46A], [47A], [48A], [49A], [50A]))
Je to doslova donekonečna sa opakujúci proces, neustále vyťahujúci peniaze z vrecák nás všetkých, peniaze, ktoré, predsa, neboli určené na to, aby priniesli zisk iným, oni boli určené na to, aby pomohli ekonomike našej rodnej krajiny, aby pomohli tým občanom, ktorí sa na ne skladali.
Tak, aký vôbec záujem môžu mať potom občania nových, ekonomicky chudobnejších členských štátov Únie, na čo najmohutnejšom vedecko-technickom rozvoji v EU?
No, z toho dosiaľ uvedeného jasne vyplýva, že, absolútne žiadny. Pretože, čím viac odborníkov budú tie hospodársky bohatšie krajiny ako Nemecko, Anglicko, Švajčiarsko, Francúzsko, Švédsko a i. potrebovať, no tak tým viac odborníkov od nás bude mať tendenciu odísť pracovať do týchto ekonomicky bohatších krajín Západnej Európy. Motiváciou pre tých odchádzajúcich je lepšie finančné ohodnotenie a oveľa kvalitnejšie podmienky na sebarealizáciu.
Naše, chudobnejšie krajiny Únie, ktoré týchto odborníkov vychovávajú, nemajú páky na to, aby mohli tomuto odchodu zabrániť. Naopak, množstvo odborníkov odchádzajúcich z našich krajín bude vzrastať priamoúmerne požiadavkám bohatších západných krajín na ich počet.
… Prečo by sme my, občania novopristúpených krajín EU, občania chudobnejších krajín Únie, mali jednostranne financovať dlhodobý proces výchovy a vzdelávania odborníkov, ktorí potom pracujú v prospech ekonomík iných krajín, v prospech bohatších členských krajín Únie či bohatších krajín Európy?
Ktorí prinášajú týmto iným krajinám, nielen príjmy v podobe dane zo svojej mzdy, dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane pri kúpe rôznych výrobkov a služieb, či dane zo zisku, ktorý pomôžu svojou prácou dosiahnuť svojmu zahraničnému zamestnávateľovi, alebo aj odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie, ale ktorí týmto svojim zamestnávateľským zahraničným ekonomikám prinášajú oveľa väčšie hodnoty v podobe nových riešení, jedinečných konštrukcií, zariadení, v podobe nových objavov, vynálezov a patentov, pričom nám sa z nákladov investovaných do prípravy týchto odborníkov, teda investovaných počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania, investovaných v ich rodnej krajine, nevracia počas ich zamestnávania sa v zahraničí ani cent.
Sú odčerpávaní odborníci, sú odčerpávaní aj tí najlepší z najlepších, tí, ktorí svojím len ťažko oceniteľným prínosom tvoria kostru výskumu a vývoja v rôznych oblastiach ekonomiky svojich rodných krajín.
Sú odčerpávaní tí, ktorí sa v častokrát oveľa horších materiálnych podmienkach, horších podmienkach na svoju prácu, než majú ich kolegovia v bohatších členských krajinách, snažia o aké-také udržanie sa našich krajín čo najbližšie úrovni výskumu a vývoja v ekonomicky bohatších západných krajinách.
A odčerpávanie týchto mozgov z ich rodných ekonomík znamená postupnú ekonomickú degradáciu výskumu a vývoja v týchto krajinách, úpadok priemyslu s výrobou výrobkov s vysokou pridanou hodnotou, postupný ekonomický úpadok týchto krajín.
A čím ďalej, tým viac sa tak naše krajiny dostávajú do závislosti od ekonomicky bohatších krajín Únie.
Ak, tak máme len malú šancu niečo samostatne objaviť, skúmať to a transformovať do oblasti praktického využitia, niečo, čo by prinieslo finančné prostriedky do štátnych rozpočtov našich krajín.
… A ak nám odídu tí najlepší z rôznych oblastí ekonomiky, tak to znamená, že tí najlepší už nebudú pracovať pre našu krajinu, ale budú pracovať pre zamestnávateľov v zahraničí, budú pracovať v prospech iných krajín.
A, predsa, tí najlepší majú najväčšiu šancu prísť s tými najlepšími nápadmi, tými najlepšími riešeniami, technológiami, vynálezmi či patentami, ktoré by posunuli náš priemysel, celú našu ekonomiku, dopredu, ktoré by jej dali šancu bojovať o umiestnenie medzi čelnými ekonomikami nielen Únie, ale aj sveta.
… Ale keď nám budú odchádzať tí najlepší, keď budú pracovať v zahraničí pre iné ekonomiky, tak to znamená, že tie iné ekonomiky budú vždy lepšie, budú vždy pred nami. Pretože budú pre ne pracovať nielen ich najlepší odborníci, ale aj tí naši najlepší, ktorí tam odišli za lepšou prácou, za lepšie platenou prácou, za lepšími podmienkami sebarealizácie.
Naše ekonomiky, náš výskum a vývoj budú čoraz viac a viac zaostávať za úrovňou výskumu a vývoja nielen v ekonomicky bohatších členských krajinách Únie, ale aj za úrovňou výskumu a vývoja v iných krajinách sveta.
A rozdiel medzi ekonomickými úrovňami našich a tých krajín, v ktorých budú títo naši odborníci pracovať, sa bude neustále zväčšovať, čo bude zasa len prispievať k nárastu počtu odborníkov odchádzajúcich z novopristúpených krajín Únie do ekonomík bohatších krajín Západnej Európy.
… Prečo by sme mali len my, len my, občania chudobnejších štátov EU, platiť veľké finančné prostriedky za výchovu a vzdelávanie odborníkov, ktorí potom pracujú v prospech ekonomík bohatších členských štátov EU.
Prečo by sme mali z našich daní financovať výchovu a vzdelávanie odborníkov, ktorí potom nebudú pracovať v prospech tých, ktorí vynaložili náklady na túto ich výchovu a vzdelávanie, teda v prospech nás, ich spoluobčanov, ale budú pracovať v prospech tých, ktorí sa ani v najmenšej miere – a ak áno, tak potom v minimálnej, absolútne neproporcionálne úmernej využívaniu týchto odborníkov v svojich ekonomikách – nepodieľali na týchto nákladoch?
Prečo by sme len my mali platiť za niečo, z čoho budú mať úžitok občania tých krajín, ktoré týchto našich odborníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách, ale ktoré nevynaložili ani cent na ich výchovu a vzdelávanie?
F8 – Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily ako nástroj parazitovania a priživovania sa bohatších krajín Únie na tých chudobnejších
Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily je len polovicou riešenia prospešného všetkým členským krajinám Únie, len polovicou, ktorá sama osebe je výhodná len pre krajiny, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne, čiže, bezplatne, odčerpávajú, a nevýhodná pre krajiny, ktoré túto pracovnú silu bezplatne poskytujú.
Jedným z pilierov ekonomickej politiky EU je voľný pohyb pracovnej sily, ktorý, ako sa to oficiálne uvádza, je jeden z jej najväčších výdobytkov.
Bohužiaľ, vynikajúci výdobytok je to len pre ekonomiky bohatších členských krajín Únie či bohatších krajín Európy, ktoré sú neustálym cieľom tejto lacnej pracovnej sily.
Vynikajúci výdobytok je to len pre ekonomiky tých krajín, ktoré pracovnú silu bezplatne odčerpávajú, a ktoré práve z dôvodu tohto bezplatného odčerpávania nemusia vynakladať značné náklady na výchovu a vzdelávanie pracovníkov z radov vlastných občanov, pretože si potrebných, už pripravených a hotových pracovníkov bezplatne odčerpajú z chudobnejších členských krajín Únie.
Odčerpajú si ich bez toho, aby sa zúčastnili na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto zahraničných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto zahraničných pracovníkov v ich rodných krajinách.
… Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily je len polovicou riešenia prospešného všetkým členským krajinám Únie, len polovicou, ktorá sama osebe je výhodná len pre tie bohatšie krajiny Únie, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne, teda, bezplatne, masovo odčerpávajú, a nevýhodná pre chudobnejšie krajiny, ktoré túto pracovnú silu bezplatne masovo poskytujú.
Tá druhá polovica riešenia, tá polovica, ktorá by z tohto existujúceho polovičného riešenia poškodzujúceho chudobnejšie krajiny Únie urobila užitočný nástroj v prospech všetkých jej členských krajín, teda nielen v prospech tých, ktoré pracovnú silu bezkompenzačne odčerpávajú, ale aj v prospech tých, ktoré túto pracovnú silu bezplatne poskytujú, spočíva v spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Len spoločným uplatňovaním týchto dvoch pravidiel, teda pravidla o voľnom pohybe pracovnej sily spolu s pravidlom o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu dostaneme riešenie plne vyhovujúce všetkým krajinám Únie.
F9- Čo všetko získali bohatšie krajiny Únie vstupom Slovenska do EU, a čo, zasa, stratilo Slovensko
Vstupom Slovenska do EU dochádza k ešte väčšej strate produktívnych občanov, k zániku mnohých pracovných mieste a k zahlteniu jeho trhu výrobkami západných firiem.
Odchod pracovnej sily do zahraničia škodí každej ekonomike. Každej ekonomike, ktorá vynaložila peniaze na výchovu a vzdelávanie svojho občana, vznikne jeho odchodom do zahraničia ekonomická strata.
Ale táto strata vo forme nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie občana vzniká len vtedy, keď sa zrezignuje z dodržiavania na celom svete platného základného pravidla trhovej ekonomiky, že náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sú uhrádzané z takto dosiahnutého zisku.
A situácia s bezplatným odčerpávaním pracovnej sily z jednej krajiny do druhej, bez spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy tejto pracovnej sily, je v histórii ľudstva, snáď, jediným neustálym porušovaním platnosti tohto ekonomického pravidla v tak masovom rozsahu. Jediným, ale zato z obrovskými deštrukčnými účinkami na ekonomiku krajín, z ktorých je táto pracovná sila nepretržite odčerpávaná.
… Staršie, ekonomicky silnejšie štáty EU získali vstupom Slovenska a aj ďaľších nových krajín do Únie nesmierne ekonomické výhody.
V prvom rade, zavedením pravidla o voľnom pohybe pracovnej sily sa bohatším členom Únie ešte viac uľahčilo bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z chudobnejších novopristúpených krajín Únie, umožnilo im ešte viac navŕšiť počty bezplatne odčerpávaných nedostatkových kvalifikovaných a lacných pracovníkov.
A teda, ušetrilo bohatším krajinám Únie ďaľšie náklady, ktoré by museli vynakladať na prípravu pracovníkov z radov vlastných občanov v prípade, ak by nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov z nových krajín Únie.
Zrušením colnej ochrany sa starším krajinám Únie ešte viac otvoril obrovský trhový priestor jej nových členov, do ktorého mohli začať vyvážať svoje výrobky za oveľa výhodnejších podmienok, než tomu bolo pred r. 2004, pred vstupom nových krajín do EU.
Územie nových krajín Únie sa po r. 2004 stáva pre jej starších členov miestom, kde môžu svoje výrobky distribuovať už bez colných obmedzení.
Rastúci vývoz tovaru na trhy nových krajín neznamená len zväčšenie ziskov západných firiem, ktoré tieto výrobky vyvážajú, ale znamená aj väčší prílev daní z týchto ziskov do štátnych rozpočtov ich materských krajín, do štátnych rozpočtov starších členských krajín Únie.
Zvýšenie množstva tovaru prúdiaceho na územia nových členských krajín Únie znamená aj zvýšenie počtu osôb tento tovar, tieto výrobky produkujúcich. A zvýšenie tohto počtu znamená aj zväčšenie príjmov štátnych rozpočtov, v dôsledku zvyšujúceho sa objemu dane odvádzanej zo mzdy novoprijatých pracovníkov.
Zrušením cla na výrobky firiem starších členských krajín EU stratili domáce výrobky nových členských krajín dôležitú konkurenčnú výhodu, zabezpečujúcu im dovtedy ochranu pred výrobkami západných firiem, a samozrejme štáty rušiace colné poplatky prišli o sumu predstavujúcu hodnotu vybraného cla, ktorým boli zaťažené dovážané výrobky západných firiem. Prišli o sumu, ktorá bola odvádzaná do štátneho rozpočtu príslušnej krajiny.
… Tým, že sa výhoda našich domácich výrobkov formou ich colnej ochrany zrušila, tým sme starším členským štátom Únie otvorili cestu smerom k vytlačeniu mnohých našich výrobkov z domáceho trhu. Naše výrobky boli dovtedy clom chránené, a zároveň boli týmto clom chránené aj pracovné pozície pracovníkov, ktoré tieto výrobky vyrábali.
Čiže, vlastne zrušením cla sme zrušili obrovské množstvo pracovných pozícii na našom domácom trhu a zánik pracovných miest zároveň znamenal aj zánik dane zo mzdy generovanej práve týmito pracovnými pozíciami, zánik dane, ktorá bola dôležitou súčasťou príjmov štátnych rozpočtov novopristúpených členských krajín.
Zánik pracovných miest znamená aj stratu zamestnancov, ktorí svojou prácou vytvárajú svojmu zamestnávateľovi zisk. A ten sa, prirodzene, tiež daní a táto daň napĺňa štátny rozpočet.
Čím viac pracovníkov zamestnávateľ zamestnáva, tým väčší zisk vytvára, tým väčšiu daň odvádza do spoločného štátneho rozpočtu. A teda zrušením množstva pracovných pozícií, prepustením mnohých zamestnancov, sa znižuje aj zisk zamestnávateľa, čiže sa znižuje aj objem dane z tohto zisku, ktorá sa odvádza do štátneho rozpočtu.
Tým, že sme zrušili clo, sme teda znevýhodnili našich domácich výrobcov, ktorí museli znížiť objem výroby a prepustiť časť zamestnancov. A znížením objemu výroby sa znížil aj zisk výrobcov, čiže sa znížila aj hodnota objemu dane odvádzanej z ich ziskov, dane napĺňajúcej štátny rozpočet.
Zrušenie cla iba na výrobky starších členských krajín Únie, ale jeho ponechanie vo vzťahu ku krajinám, ktoré do Únie nepatria, sme vlastne urobili bohatším ekonomikám starších krajín Únie ďaľšiu neoceniteľnú službu, pretože ich výrobky sme zrušením cla na trhoch nových členských krajín cenovo zvýhodnili oproti výrobkom dovážaným z krajín mimo EU, na ktoré sme toto clo ponechali.
Čiže vlastne zrušením cla pre produkciu starších krajín Únie sme im pomohli s neželanou konkurenciou, ktorú pre nich predstavovali a predstavujú krajiny mimounijného priestoru.
… Zrušením cla na ich výrobky sme im uľahčili vstup na naše trhy za cenu oslabenia či zničenia mnohých našich podnikov a závodov, za cenu straty obrovského množstva pracovných miest prinášajúcich tak dôležité finančné prostriedky do štátnych rozpočtov formou dane zo mzdy.
… Ekonomicky silnejšie staršie členské krajiny EU sme zvýhodnili pred ich obchodnou konkurenciou z iných krajín tým, že na ich výrobky sme clo zrušili, ale na výrobky ich konkurentov z krajín mimo Únie sme toto clo ponechali.
Bezplatne im dodávame nesmierne množstvo lacnej pracovnej sily, pripravenej na zapojenie sa do pracovného procesu len na náklady krajín, ktoré sú zdrojom tejto pracovnej sily, len na náklady našich novopristúpených členských krajín.
Bez tejto lacnej pracovnej sily by bohatšie ekonomiky starších členských krajín Únie nikdy nedosiahli takú úroveň ekonomického rozvoja, na akej sú.
… Pracovná sila z novopristúpených členských krajín je už dvadsať rokov bezplatne odčerpávaná ekonomikami bohatších starších členských i nečlenských štátov Únie, bez minimálnej kompenzácie nákladov vynaložených v procese dlhodobej prípravy odčerpávaných občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, bez minimálnej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu odčerpávaných občanov na ich profesie, bez minimálnej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto odčerpávaných občanov.
Bez minimálnej kompenzácie zo strany tých krajín, ktoré týchto zahraničných pracovníkov z novopristúpených krajín Únie odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Odchod týchto občanov, týchto pracovníkov, do zahraničia, znamená pre ich rodné krajiny stratu časti nákladov, vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie, vynaložených počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.
A nielen stratu časti nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie, ale aj stratu pracovníkov, ktorí svojou prácou generujú hodnoty, ktorí sa podieľajú na tvorbe HDP, ktorí odvádzajú zisk do štátneho rozpočtu prostredníctvom svojej dane zo mzdy, ktorí odvádzajú odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
Odchod občanov za prácou do zahraničia znamená stratu občanov, ktorí si zo svojej mzdy kupujú výrobky a platia služby, a takýmto spôsobom napĺňajú štátny rozpočet ďaľšími daňami: daňou z pridanej hodnoty a spotrebnou daňou. A kúpou výrobkov a služieb zároveň podporujú ďaľšiu výrobu týchto výrobkov či ďaľšie poskytovanie služieb, čím umožňujú zamestnávanie ďaľších pracovníkov, taktiež prinášajúcich dane do štátneho rozpočtu.
Krajiny, ktoré zasa odčerpávajú túto bezplatnú pracovnú silu ušetria peniaze svojho štátneho rozpočtu, ktoré by museli ináč vynaložiť na výchovu a vzdelávanie občanov z radov vlastného obyvateľstva – občanov, ktorí by museli zaplniť tie pracovné miesta, ktoré teraz u nich zapĺňajú občania inej krajiny – pretože náklady na prípravu zahraničných občanov, pracujúcich aktuálne v ich ekonomike, zaplatila iná krajina, rodná krajina týchto zahraničných pracovníkov.
… Percento tých produktívnych občanov, ktorí budú pracovať mimo ekonomiky svojej rodnej krajiny, sa bude neustále zvyšovať. Predsa to prepájanie ekonomík je dané aj obrovským tempom vedecko-technického vývoja, ktorý mení doterajšie vzťahy v rôznych oblastiach, a my sa tomu musíme prispôsobiť.
Je úplne normálne, že kým teraz vycestuváva okolo desať percent občanov Slovenska za prácou do zahraničia, tak v budúcnosti bude tento počet len narastať.
Ale teda, keď ľudia budú mať takého možnosti zamestnávania sa po celom svete, no tak to znamená, že počet tých občanov danej krajiny vycestuvávajúcich zo svojho bydliska každý deň, raz týždenne či mesačne, mimo územia svojej rodnej krajiny, bude rýchle narastať. Pretože ich pracovisko bude v zahraničí. A aj sídlo zamestnávateľa bude mimo územia rodného štátu. To bude prirodzené. To bude súčasť neustáleho vývoja spoločnosti.
No, ale to znamená, že ten počet vycestovávaných do zahraničia nebude napr. len 10 percent z celkového počtu produktívnych občanov krajiny, ako to je teraz napr. na Slovensku, ale budú to desiatky percent, 20, 30 či 50 percent.
Ale keď budú títo ľudia pracovať mimo svojej krajiny, to znamená, že aj daň zo svojej mzdy budú odvádzať niekde inde, len nie do štátneho rozpočtu svojej rodnej krajiny. O odvodoch už ani nespomínajúc.
Avšak tých 20, 30 či 50 percent občanov bolo predsa vychovávaných a vzdelávaných na náklady svojej rodnej krajiny, na náklady ich spoluobčanov. Kto jej vráti tieto vynaložené náklady, ktoré sa vracajú do štátneho rozpočtu práve aj prostredníctvom dane zo mzdy? Keď 20, 30 či 50 percent občanov danej krajiny bude robiť v zahraničí, tak z čoho bude mať ich rodná krajina, vlastne, príjem?
… Zdôrazňuje sa obrovský význam pracovnej migrácie, význam toho, keď občan môže odísť z jednej krajiny a hľadať si prácu v inej krajine. Ale keď sa na jednej strane zdôrazňuje pozitívum voľného pohybu pracovnej sily v EU, tak nech na druhej strane sa hovorí aj o tej negatívnej stránke tohto voľného pohybu.
Veď, ak sa prijalo pravidlo o voľnom pohybe pracovnej sily v rámci krajín EU, tak sa malo prijať aj pravidlo o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu.
Pretože za súčasných podmienok, teda, bez tejto spravodlivej kompenzácie, toto pravidlo ničí ekonomiku krajiny, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná. Jeho uplatňovanie neznamená pre chudobnejšie členské krajiny Únie nič iné len ekonomickú devastáciu ich krajiny maskovanú pod pláštikom voľného pohybu pracovnej sily.
Bohatšie krajiny Únie veľmi dobre vedeli, že zabezpečením voľného pohybu pracovnej sily ľudia z tých chudobnejších krajín Únie pôjdu, prirodzene, za prácou do ich krajín, pretože tam sú väčšie mzdy.
Zavedenie voľného pohybu pracovnej sily nebolo vedené nejakým ušľachtilým zámerom umožniť občanom chudobnejších krajín Únie lepšie si zarobiť, ale v prvom rade snahou o zabezpečenie chýbajúcej pracovnej sily pre potreby bohatších ekonomík Únie.
Pilier o voľnom pohybe pracovnej sily, jednoznačne, obohacuje bohatšie krajiny Únie na úkor chudobnejších. Je zdrojom bezprácneho zisku pre bohatšie krajiny Únie a nenávratnou stratou pre chudobnejšie ekonomiky, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.
Súčasný voľný pohyb pracovnej sily v Únii, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu tejto pracovnej sily, nie je ničím iným len pekne znejúcou frázou, ktorá má zamaskovať skutočný cieľ tohto pohybu, ktorým je bezplatné získanie kvalifikovanej lacnej pracovnej sily pre potreby bohatších krajín Únie.
Voľný pohyb pracovnej sily v Únii, v jeho terajšej podobe, nie je ničím iným, len priživovaním sa bohatších krajín Únie na svojich chudobnejších súrodencoch.
… Veď to nie je nič iné, len návrat kolonializmu v jeho novej podobe, toho kolonializmu, proti ktorému tak ostro vystupujú, a na ktorého dôsledky upozorňujú mnohé osoby a mnohé organizácie na Západe, ktoré poukazujú nielen na kolonializmus, ale aj na problémy spojené s niekdajším otrokárstvom, ktoré poukazujú na krajiny a osoby, ktoré z tohto otroctva a kolonializmu ťažili a vybudovali si na nich svoju prosperitu.
Poukazujú na tých, ktorí na jednej strane svojim krajinám, svojim občanom, pomohli, ale aj za cenu markantného porušovania základných ľudských práv občanov iných krajín.
Tento systém bezkompenzačného alebo bezplatného odsávania občanov z novopristúpených členských krajín nemá nič spoločné s demokratickým charakterom spoločnosti, je to neokoloniálny vykorisťovateľský systém, systém drancujúci a devastujúci ekonomiky chudobnejších novopristúpených krajín Únie bohatšími ekonomikami členských i nečlenských štátov EU, systém popierajúci základné práva, akým je právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine.
F9.1- Čím väčšia strata pracovnej sily, tým škodlivejšie dopady na ekonomiku krajiny
Čím viac pracovných príležitostí, čím viac výrobných jednotiek – firiem, závodov, podnikov, výrobných prevádzok – bude k dispozícii na teritóriu ekonomicky bohatších členských štátov EU, tým viac pracovnej sily môžu tieto krajiny odčerpávať z chudobnejších krajín Únie, a naopak, tým menej pracovnej sily zostane k dispozícii v týchto chudobnejších krajinách.
Ekonomiky bohatších krajín Únie a Európy majú všetko potrebné na výrobu tovaru ľubovoľného druhu, a jediné, čo im chýba, je pracovná sila. Jej bezplatným odčerpávaním z chudobnejších krajín Únie získavajú minimálne tri výhody: odčerpávajú lacnú pracovnú silu, odčerpávajú kvalifikovanú pracovnú silu, a ich najväčšia výhoda je v tom, že túto lacnú pracovnú silu odčerpávajú bezplatne, t. j. absolútne sa nezúčastňujú sa na nákladoch, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine.
Občania pracujúci v zahraničí predstavujú hotových pracovníkov pripravených na vykonávanie svojej profesie výlučne len na náklady svojich rodných krajín.
Pre svoje zamestnávateľské zahraničné krajiny predstavujú obrovskú úsporu nákladov, ktoré by tieto museli vynaložiť v prípade, ak by nemali týchto zahraničných pracovníkov k dispozícii, a museli by si ich pripraviť z radov svojich vlastných občanov na svoje náklady.
… Čím viac dobre platených pracovných miest bude k dispozícii v bohatších krajinách Západnej Európy, a naopak, čím menej pracovných príležitostí, čím menej výrobných jednotiek – podnikov, závodov, výrobných prevádzok – bude k dispozícii v chudobnejších krajinách EU, tým menšia tu bude zamestnanosť, tým menej sa v týchto chudobnejších krajinách EU vyprodukuje výrobkov a poskytne služieb, t. j. tým menší bude objem výroby a poskytnutých služieb, tým viac výrobkov sa musí pre zabezpečenie spotreby občanov týchto krajín doviezť zo zahraničia.
A menší objem výroby znamená menší zisk výrobcu a z menšieho zisku je menší objem dane zo zisku, dane smerovanej do štátneho rozpočtu.
Menší objem výroby znamená aj menej pracovníkov, a, teda, znamená aj menší objem dane odvedenej z miezd týchto pracovníkov, dane napĺňajúcej štátny rozpočet. A menší počet pracovníkov znamená tiež menej odvodov na zdravotné poistenie, odvodov pomáhajúcich zdravotnému systému krajiny, ako aj menej odvodov na dôchodkové poistenie, odvodov prerozdeľovaných medzi aktuálnych dôchodcov.
… Čím viac produktívnych občanov z nejakej krajiny odíde, tým väčšia pravdepodobnosť poklesu výroby v tejto krajine. Poklesu výroby, ktorá je kľúčová pre ekonomiku každej krajiny. V danej krajine, z ktorej jej občania odchádzajú za prácou do zahraničia, sa vyrobí menej výrobkov, poskytne sa menej služieb. A keďže domáca produkcia poklesne, tak o čo menej sa doma vyrobí, o to viac sa musí doviezť zo zahraničia.
Pritom, každý výrobok dovezený zo zahraničia znamená posilnenie štátneho rozpočtu tej krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený, a naopak, znamená finančnú stratu pre krajinu, ktorá tento výrobok doviezla.
Pretože daň zo mzdy pracovníka, ktorý tento výrobok v zahraničí vyrobil, ide, do štátneho rozpočtu krajiny výrobcu, a nie do štátneho rozpočtu krajiny dovozcu. A aj daň zo zisku výrobcu, ktorý tento výrobok vyrobil, ide do štátneho rozpočtu krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený.
Čiže, o tieto dve dane sa ochudobní štátny rozpočet krajiny dovozcu. Ak by sa tento výrobok prestal dovážať a začal vyrábať v krajine, ktorá ho dováža, tak jej štátny rozpočet by sa obohatil, práve, o tieto dve dane, t. j. o daň zo mzdy pracovníka, ktorý výrobok vyrobil, ako aj o daň zo zisku výrobcu tohto výrobku.
A tak isto aj odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie pracovníka, ktorý výrobok vyrobil, pomáhajú občanom tej krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený, a nie občanom tej, ktorá ten výrobok doviezla.
Toto všetko získava štátny rozpočet krajiny, ktorá výrobok vyrobí, a naopak, o toto všetko prichádza štátny rozpočet krajiny, ktorá tento výrobok dováža.
… A, aby aj napriek zníženiu objemu výroby v danej krajine, napriek nízkemu počtu výrobných jednotiek (závody, fabriky, výrobné prevádzky, firmy), napriek zníženiu počtu pracovníkov v jej ekonomike, nedošlo k zhoršeniu situácie v zásobovaní jej obyvateľstva potrebným tovarom, je jeho nedostatok, spôsobený nedostatočnými kapacitami domácej produkcie, nahrádzaný pružným dovozom zo zahraničia.
A to, čo je pre ekonomiky jedných krajín pohromou, teda zníženie objemu ich výroby, to sa stáva darom z nebies pre tie druhé.
Krajiny, ktoré svojím nemorálnym správaním rapídne prispievajú k narastaniu ekonomickej priepasti medzi staršími a novšími členskými krajinami Únie – k narastaniu priepasti medzi tými, ktoré pracovnú silu bezplatne odčerpávajú a tými, ktoré ju zasa bezplatne dávajú a znášajú celú ťarchu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy tejto pracovnej sily, týchto pracovníkov – dostávajú vynikajúcu príležitosť na posilnenie sily svojich ekonomík na úkor krajín, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.
… Pokles domácej produkcie v jedných krajinách, v tých chudobnejších, v tých, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná, znamená obrovskú exportnú príležitosť pre zahraničných výrobcov z tých bohatších krajín Únie, ktoré bezplatne pracovnú silu odčerpávajú a ktoré pokles domácej produkcie v chudobnejších krajinách Únie radi nahradia svojou produkciou, svojimi výrobkami vyrobenými aj pomocou bezplatne odčerpávanej lacnej pracovnej sily, odčerpávanej práve z tých krajín, do ktorých budú tieto výrobky exportovať, výrobkami vyrobenými pomocou lacnej pracovnej sily bezplatne odčerpávanej z novopristúpených krajín EU.
Každé oslabenie výroby, každé zníženie objemu výroby v novopristúpených krajinách Únie znamená obrovskú príležitosť pre produkčné kapacity jej bohatších členských krajín, ktoré akýkoľvek výpadok produkcie na domácom trhu novopristúpených členských krajín bleskurýchle nahradia zvýšením svojej produkcie a jej exportom na trhy novopristúpených krajín Únie.
Čím viac sa oslabí výroba v novopristúpených krajinách Únie, čím viac to teda negatívnym spôsobom zasiahne ich ekonomiky, tým to bude väčším dobrodením pre ekonomiky tých bohatších členských krajín, pre ekonomiky tých krajín, ktoré ten výpadok výroby v novopristúpených členských krajinách ihneď nahradia svojím exportom, exportom svojej produkcie, svojich výrobkov, vyrobených, práve, aj pomocou bezplatne odčerpanej pracovnej sily, práve, z tých krajín, do ktorých budú tieto svoje výrobky vyvážať.“ [43], resp. [43A]
… A ako je to so splácaním nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana v jeho rodnej krajine – teda v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu – v prípade, ak odíde občan pracovať do zahraničia?
Kto tieto náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, tak kto ich spláca? Kto ich rodnej krajine tohto občana vráti?
Daň zo mzdy odvádzaná do štátneho rozpočtu má slúžiť aj na to, aby sa prostredníctvom jej časti, pravidelne, spravidla mesačne, splácali náklady vynakladané v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občana.
Ale, tento účel spĺňa táto daň len vtedy, ak pracuje občan v ekonomike svojej rodnej krajiny. Pretože ak pracuje občan v zahraničí, tak táto daň, daň z jeho mzdy, napĺňa cudzí štátny rozpočet, napĺňa štátny rozpočet zahraničnej zamestnávateľskej krajiny. A ani jej najmenšia časť už nejde na kompenzáciu nákladov, ktoré boli niekedy vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania tohto občana, teda počas dlhodobého procesu prípravy občana na jeho zapojenie sa do pracovného procesu.
A, to teda znamená, že v prípade zamestnania sa občana v zahraničí, sa už, vôbec, tieto náklady nesplácajú a stávajú sa tak pre jeho jeho rodnú krajinu stratou. Stávajú sa stratou pre všetkých rodákov tohto občana, pre všetkých jeho spoluobčanov.
F10- Koloniálne vyžieranie ekonomík Slovenska, Rumunska a Ukrajiny bohatšími krajinami Únie a Európy Bruselu vôbec nevadí, svojou politikou ho, práveže, čoraz viac podporuje
Pri našom vstupe do EU sme si mysleli, že Brusel nám berie kompetencie preto, aby sa mu lepšie bojovalo za nás. Bohužiaľ, čoraz viac sa, však, ukazuje, že nám ich zobral preto, aby sa mu lepšie bojovalo proti nám.
V médiách na celom svete sa dennodenne hovorí o tom, že bohatí sú stále a stále bohatší, a chudobní stále a stále chudobnejší. Že bohatstvo sveta sa sústreďuje do rúk čoraz menšej skupiny ľudí, a naopak, čoraz viac ľudí sa dostáva pod hranicu chudoby. Že nožnice hospodárskeho rozdielu medzi bohatými a chudobnými štátmi sa otvárajú čoraz viac a viac. A nie je tomu ináč ani na území Európy, na teritóriu Únie.
Dokiaľ však bude existovať kompetentnými inštitúciami EU už dlhých dvadsať rokov ignorovaný problém nemorálneho a nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších novopristúpených krajín Únie či aj z Ukrajiny, dokiaľ bude existovať nesmierne a bezcharakterné neokoloniálne pľundrovanie ekonomík Slovenska, Rumunska, Ukrajiny a tiež ďaľších krajín nespravodlivým bezplatným odsávaním miliónov ich produktívnych občanov bohatšími krajinami Únie, tak dotiaľ sa nožnice ekonomického rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími členskými krajinami EU budú ešte viac roztvárať.
A nielen medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami Únie.
Problém nemorálneho bezplatného odsávania pracovnej sily z chudobnejších krajín tými bohatšími je, predsa, rastúcim problémom celého sveta. Problémom devastujúcim ekonomiky chudobnejších krajín nielen Európy, ale aj Afriky či Ázie, alebo Ameriky, problémom prehlbujúcim priepasť ekonomického rozdielu medzi jednotlivými krajinami.
… Na jednej strane všetci tí zodpovední, kompetentní, tí, v ktorých moci je niečo s tým robiť – ktorí s ustarostenými a s utrápenými tvárami neprestajne upozorňujú na to, ako sa čoraz viac a viac roztvárajú nožnice ekonomického rozdielu medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami sveta – tak všetky tieto osoby veľmi dobre vedia, že bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z chudobnejších krajín devastuje ich ekonomiky a závažným spôsobom poškodzuje krajiny, v ktorých je táto pracovná sila pripravovaná, teda v ktorých je vychovávaná a vzdelávaná, no na strane druhej, napriek tomu, že to vedia, a majú kompetencie a možnosti s tým niečo robiť, tak napriek tomu s tým nič nerobia, a ani v najmenšej miere sa o to nesnažia.
Zamestnávateľské krajiny zahraničných pracovníkov, predsa, vedia, že rodné krajiny týchto pracovníkov, krajiny s chudobnejšími ekonomikami, vynaložili zo svojich národných rozpočtov obrovské prostriedky v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania svojich mladých občanov.
Vedia, že tieto prostriedky vynaložili preto, aby si pripravili budúcich pracovníkov pre potreby svojich ekonomík.
A tiež aj vedia, že po ukončení výchovnovzdelávacieho procesu, po ukončení prípravy mladých ľudí na ich začlenenie sa do pracovného procesu, sú títo mladí ľudia zo svojich rodných krajín bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších štátov, ktoré ich zamestnávaním prichádzajú k obrovským ziskom.
Avšak, napriek tomu, že ich zamestnávaním prichádzajú k značným ziskom, tak už ani najmenšou časťou týchto ziskov sa nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy týchto zahraničných pracovníkov, teda sa absolútne nezúčastňuju na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto zahraničných občanov v ich rodných krajinách.
Ani v najmenšej miere sa už nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, vďaka vynaloženiu ktorých úspešne napĺňajú svoje štátne rozpočty, vďaka vynaloženiu ktorých dosahujú svoje zisky.
Nezúčastňujú sa na plne oprávnenej kompenzácii týchto nákladov aj napriek na celom svete všeobecne platnému ekonomickému pravidlu, že náklady vynaložené za účelom dosiahnutia zisku sa uhrádzajú, práve, z tohto zisku.
… Toto všetko tí, ktorí na narastanie ekonomického rozdielu medzi krajinami, a s tým spojeného nárastu zbedačovania občanov chudobnejších krajín upozorňujú, tak toto všetko dobre vedia.
Vedia, že príčinou tohto stavu, teda narastania ekonomického rozdielu medzi krajinami, je, práve, aj bezplatné odčerpávanie obrovského množstva pracovnej sily z ekonomicky chudobnejších krajín, bezplatné odčerpávanie pracovnej sily bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas prípravy tejto pracovnej sily.
Ale, aj napriek tomu, že to tieto osoby vedia, tak napriek tomu nik z nich sa nesnaží o vyvodenie dôsledkov, nik z nich sa to nesnaží riešiť a prispieť tak k odstráneniu jednej veľkej prekážky brániacej zmenšovaniu ekonomických rozdielov nielen medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami Únie, ale aj medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami celého sveta.
Predstavitelia našich novopristúpených krajín Únie, ako aj volení zástupcovia našich občanov na všetkých volených úrovniach, vedia, že to je zle nastavený ekonomický mechanizmus vzájomných vzťahov nielen medzi členskými krajinami EU, že to je nespravodlivý systém ekonomických vzťahov medzi bohatšími a chudobnejšími krajinami celého sveta.
Predstavitelia štátov, ktoré to zneužívajú v svoj prospech, tiež vedia, že to je nespravodlivý systém, a vedia to aj predstavitelia kompetentných inštitúcií EU.
Všetci to vedia, ale tvária sa, ako keby to nevedeli. Vie sa o tom, každý to vie, všetci, všetci to vidia, … všetci vidia, že cisár je nahý … ale bez mihnutia oka sa ide ďalej.
Bohatým krajinám tento nespravodlivý systém bezplatného odčerpávania pracovníkov z iných chudobnejších krajín absolútne vyhovuje, pretože im to šetrí obrovské náklady, ktoré by museli vynaložiť, ak by si chceli pripraviť požadovaných pracovníkov z radov vlastných občanov, a chudobnejšie krajiny, práve preto, že sú slabšie a chudobnejšie, že žiadny ich predstaviteľ sa nevie postaviť, ozvať a upozorniť na túto nespravodlivosť, tak chudobnejšie krajiny toto koloniálne vykorisťovanie, túto „koloniálnu demokraciu“ nastolenú a panujúcu aj v EU, mlčky znášajú a trpia.
… Tento stav, táto bizarná situácia, je v hlbokom rozpore s oficiálnou rétorikou vrcholných predstaviteľov EU o nevyhnutnosti stierania ekonomických rozdielov medzi staršími a novšími členmi EU. O nevyhnutnosti zmenšovania ekonomických rozdielov, ktorá by mala byť jedným z hlavných, ak nie najhlavnejším cieľom riadiacich inštitúcií EU.
Predsa od vyriešenia tohto pálčivého problému závisí ďalší osud celej Únie, našej spoločnej Európskej únie. Spoločnej pre všetkých občanov, ktorí v nej žijú, pre všetky štáty, ktoré sú v nej združené.
Či naozaj riadiace inštitúcie EU tento problém, problém devastujúci ekonomiky novopristúpených štátov EU, nevidia? Alebo ho nechcú vidieť?
Sú si riadiace inštitúcie EU vedomé toho, že každý občan odídený z ekonomicky slabšej členskej krajiny EU do ekonomicky bohatšej členskej krajiny EU je pre rodnú krajinu tohto občana nielen stratou z hľadiska čoraz viac v súčasnosti chýbajúcej a cenenej pracovnej sily, ale zároveň aj stratou finančných prostriedkov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tohto občana?
O strate potenciálnych daní formou dane zo mzdy, dane z pridanej hodnoty, spotrebnej dane, ako aj o strate odvodov na dôchodkové a zdravotné poistenie, už ani nehovoriac.
Sú si kompetentné inštitúcie EU vedomé toho, že odčerpávanie občanov z novopristúpených členských štátov ekonomikami bohatších členských krajín Únie, bez spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy týchto občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, ešte viac prehlbuje ekonomické rozdiely, ktoré medzi týmito dvoma skupinami krajín už existujú, ešte viac prehlbuje závislosť tých chudobnejších krajín Únie od tých bohatších?
Nie je možné, aby o tom nevedeli.
Ale prečo potom voči tomu nezakročia? Prečo neiniciujú riešenie tohto problému, samozrejme za účasti tých, ktorých sa tento problém týka?
Veď občania chudobnejších novopristúpených krajín EU očakávajú, že niekto začne riešiť tento pálčivý problém.
V záujme spravodlivých a vyvážených vzťahov medzi jednotlivými členskými štátmi EU. V záujme zdravého súžitia členských štátov EU. V záujme odstránenia oprávneného pocitu zneužívania situácie určitými krajinami Únie. Zneužívania situácie bohatšími členskými štátmi EU.
Kto iný má rozstrihnúť tento problém, ak nie kompetentné inštitúcie Únie. Predsa, o tomto probléme tieto inštitúcie vedia.
Tento problém trvá nie rok, a ani dva či tri, on trvá už dlhých dvadsať rokov. A tieto inštitúcie sú stále ticho. Žiadna zmena k lepšiemu. Skôr k horšiemu.
Kompetentné inštitúcie Únie sa na tento problém dívajú už dlhých dvadsať rokov. Bohužiaľ, len sa dívajú. Majú vôbec záujem na jeho riešenie?
… Ale veď kompetentné inštitúcie EU reprezentujú úniu európskych štátov, ktoré sa práveže vzdali mnohých svojich národných kompetencií v prospech inštitúcií Únie.
A nielenže sa vzdali mnohých kompetencií, ale občania všetkých členských krajín Únie, predsa, prispievajú na činnosť EU, na činnosť unijného centra, na činnosť kompetentných inštitúcií EU. Prispieva každý členský štát.
A ako protihodnotu za toto odovzdanie mnohých národných kompetencií, ako protihodnotu za spoluúčasť na financovaní chodu kompetentných inštitúcií EU ako aj financovaní celej činnosti EU, každý členský štát prirodzene očakáva, že v prípade vzájomných problémov medzi členskými krajinami kompetentné inštitúcie Únie využijú svoje právomoci, využijú svoje kompetencie, a budú tieto vzájomné spory riešiť.
Veď, predsa, je len ťažko mysliteľné, že kompetentné inštitúcie o tomto probléme, o probléme nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z ekonomicky slabších novopristúpených členských krajín Únie bohatšími členskými krajinami Únie a bohatšími krajnami Európy, nevedia.
To nie je problém nejakého jedného občana, či nejakej nelegálnej skládky v malej dedinke či mestečku jej určitého členského štátu. To je spoločný problém, ktorý sa týka viac než sto miliónov občanov novopristúpených členských krajín.
… Projekt EU predsa vznikol kvôli tomu, aby sa každý člen tohto dobrovoľného združenia európskych krajín, prostredníctvom vzájomne výhodnej spolupráce, posunul oveľa ďalej než by sa dostal ako samostatná krajina, a nie na to, aby jedny členské krajiny zneužívali tie druhé, aby jedny členské krajiny parazitovali a priživovali sa na výsledkoch práce druhých, aby jedny krajiny vynakladali náklady, ale zisky vzniknuté vďaka vynaloženiu týchto nákladov už zhŕňali len tie druhé, bez toho, aby sa spravodlivou mierou podieľali na kompenzácii týchto nákladov.
Sme krajinami, ktorých vzájomná spolupráca má posunúť dopredu všetkých zúčastnených. Posunúť všetkých, nielen niektorých vyvolených, posunúť všetkých, nielen niektorých na úkor druhých, tak, ako sa to, bohužiaľ, deje aj teraz.
… Predsa ten problém, problém poškodzujúceho bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších členských krajín vidia všetci, a tak ho musia vidieť aj oni … oni, kompetentné inštitúcie Únie …no strkajú hlavu do piesku.
Strkajú hlavu do piesku napriek tomu, že všetci daňoví poplatníci novopristúpených členských krajín prispievajú na ich činnosť, napriek tomu, že sme im odovzdali množstvo kompetencií, ktoré ich nielenže oprávňujú, ale ktorých odovzdanie do ich rúk je priam výzvou na riešenie tohto závažného problému.
Či si uvedomujú, že svojou či už vedomou alebo nevedomou nečinnosťou pri riešení aj tohto problému, problému nemorálneho bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín Únie tými bohatšími prispievajú k čoraz väčšej rezignácii a skepse občanov chudobnejších krajín Únie ohľadom budúcnosti projektu Európskej únie?
Veď tieto inštitúcie sú tu predsa na to, aby pomáhali riešiť problémy, ktoré brzdia rozvoj projektu EU, sú tu na to, aby riešili situácie, ktoré závažným spôsobom narúšajú vzájomné vzťahy medzi členskými krajinami, a sú tu tiež aj na to, aby odstraňovali príčiny vzniku rôznych negatívnych emócií v krajinách Únie, napr. aj takých ako zlosť, hnev, nenávisť.
A neriešenie problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily je tým, čo tieto negatívne emócie, neprospievajúce rozvoju projektu EU, podporuje, čo tieto negatívne emócie nenormálne generuje a posilňuje.
Podporuje, predovšetkým, v tých krajinách Únie, ktorých ekonomiky sú bezplatným odčerpávaním pracovnej sily značne postihnuté. Na Slovensku, v Rumunsku, či aj v ďaľších chudobnejších krajinách Únie.
… Je čoraz ťažšie nemyslieť si, že, že kompetentné inštitúcie EU sú tu len na presadzovanie politických a ekonomických záujmov jedných na úkor druhých, je čoraz ťažšie bojovať proti neustále sa natískajúcej myšlienke, že projekt Európskej únie bol vytvorený len s cieľom pomoci občanom jedných štátov na úkor občanov iných krajín, je čoraz ťažšie bojovať s myšlienkou, že projekt Európskej únie bol vytvorený v záujme dobra občanov len niektorých jej členských krajín, nie pre dobro občanov všetkých jej krajín.
Čoraz väčšie množstvo ľudí nechce takúto EU, nechce takúto, ktorá sa diametrálne líši od tej, aká im bola navrhovaná pred vstupom ich krajín do EU, aká im bola navrhovaná v čase vstupu do tohto združenia v r. 2004.
Ich upozornenia na chyby, ktoré sa čoraz viac v činnosti Únie vyskytujú, ich sťažnosti, že projekt EU nejde tým dobrým smerom, nie tým sľubovaným, tieto ich upozornenia nikto nevypočuje, títo ľudia sú ignorovaní, a ich láska k projektu EU sa čoraz viac mení na nespokojnosť, a veľakrát aj na hnev či až nenávisť.
Tak, ako aj v zlom manželstve. Keď nie je odozva, nastúpi ochladenie vzťahov, a tí, čo sa mali niekedy nesmierne radi, tak tí začínajú byť voči sebe čoraz ľahostajnejší, začínajú sa čoraz viac odcudzovať, ba mnoho ráz aj nenávidieť.
… Veď do EU sme predsa nevstupovali preto, aby sme sa stali bezplatným zdrojom lacnej pracovnej sily, aby sme sa stali lacným odbytiskom tovaru mnohokrát druhotriednej kvality, ale vstupovali sme do nej preto, aby sme sa stali plnohodnotným členom na základe princípu rovného s rovným a nie rovného s rovnejším.
K čomu je dobrá takáto únia, ktorá neslúži všetkým jej členským štátom, všetkým jej občanom rovnako, ale, ako sa nielen zdá, len niektorým?
Ešte stále nie sme únia rovnocenných partnerov. Ešte stále sme únia vykorisťovateľov a vykorisťovaných, kolonizátorov a kolonizovaných. Zatiaľ sme naďalej, bohužiaľ, len Európskou úniou rovných a rovnejších.
Kvôli čomu sme boli vlastne prizvaní do EU? Kvôli lacnej, bezplatne dodávanej pracovnej sile a kvôli obrovskému trhu a odbytisku pre výrobky aj nie najlepšej kvality?
Kvôli čomu sa priberajú ďaľšie štáty? Kvôli snahe vytvoriť ekonomicky silné spoločenstvo krajín Európy alebo aj kvôli snahe zabezpečiť ďaľšie bezplatné zdroje lacnej pracovnej sily a ďaľšie odbytiská tovaru pre bohatšie krajiny Únie?
Kvôli snahe, aby občania jedných krajín sa mali lepšie na úkor občanov iných krajín, na úkor ich detí, matiek, starých ľudí?
Naozaj, kvôli čomu, vlastne, tak kvôli čomu sme boli prizvaní do Únie? Kvôli úprimnej snahe o dobro pre všetkých alebo kvôli neskromnej snahe o výhody jedných na úkor druhých?
F10.1- Dobre sa Nemcom, Angličanom či Švajčiarom buduje produktivita práce, keď im ju dotujú Slováci, Ukrajinci a Rumuni
Keď jedny krajiny na svojej náklady pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje potreby, ale aj pre potreby druhých krajín, tak je potom prirodzené, že náklady výrobného procesu tých krajín, ktoré pracovnú silu pripravujú, sú vyššie než náklady výrobného procesu tých krajín, ktorým je táto pracovná sila bezplatne poskytovaná.
S narastaním vedecko-technického pokroku, s príchodom stále nových a nových objavov, technológií, expanziou človeka do kozmického priestoru a posúvaním hraníc ľudského poznania na stále vyššiu a vyššiu úroveň, budú nároky na vzdelávanie človeka neustále rásť, dĺžka obdobia „výroby“ pracovníka – ako výroby najdokonalejšieho a najuniverzálnejšieho výrobného prostriedku – bude neprestajne narastať.
A tým sa budú zvyšovať aj náklady tých, ktorí ich vynaložia v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania mladého človeka, v dlhodobom procese „výroby“ pracovníka.
… Čiže bude rásť aj dĺžka doby, ktorú človek strávi vzdelávacím procesom.
Vzdelávanie je zabezpečované rodnou krajinou občana. Čím viac bude rásť doba potrebná k vzdelávaniu, tým viac budú rásť finančné náklady na toto vzdelávanie. A tie náklady vynakladá, predsa, rodná krajina občana.
… A čím viac tieto náklady na výrobu pracovníka rastú, tým viac to zaťažuje štátny rozpočet jeho rodnej krajiny, z ktorého sú tieto náklady financované.
To znamená, že čím väčší bude vedecko-technický rozvoj, čím väčšie množstvo informácií a poznatkov budú musieť mladí ľudia spracovať, tým bude vzdelávací proces náročnejší, dlhší a drahší.
… Čím viac finančných prostriedkov bude teda štát vynakladať – vplyvom rastúcich požiadaviek na odborné vedomosti pracovníkov – na vzdelávanie občanov, tým väčšia bude strata jeho štátneho rozpočtu v prípade odchodu občana za prácou do zahraničia.
A preto sa vyriešenie otázky spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničného pracovníka v jeho rodnej krajine stáva čoraz naliehavejším. Pretože jeho odchodom za prácou do zahraničia sa tieto stále rastúce náklady znehodnocujú.
Zamestnávateľská zahraničná krajina sa, totiž, ani v najmenšom nepodieľa na ich spravodlivej kompenzácii, a tak sa menia na stratu pre toho, kto ich vynaložil, teda sa menia na stratu pre rodičov a rodnú krajinu zahraničného pracovníka.
… Dokiaľ bola medzištátna pracovná migrácia na nízkej úrovni, dokiaľ z danej krajiny odchádzal za prácou do zahraničia relatívne nízky počet občanov, tak ich odchod bol pre ich rodnú krajinu síce stratou, ale táto strata, rozložená na plecia všetkých občanov, bola svojím spôsobom akceptovateľná.
V súčasnosti však tá strata pracovnej sily v rámci novopristúpených krajín Únie dosahuje hodnoty, ktoré znamenajú výrazné škody pre ekonomiky ich rodných krajín. To nie sú len straty nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto pracovníkov, to je aj strata značnej časti pracovnej sily, ktorá chýba v rodných krajinách týchto odchádzajúcich občanov.
To je strata pracovníkov, ktorí svojou prácou vytvárajú hodnoty a prinášajú dane a odvody. Prinášajú daň zo mzdy, a následne – míňaním mzdy na kúpu rôznych výrobkov a služieb – aj daň z pridanej hodnoty, ako aj spotrebnú daň. A, samozrejme, prinášajú aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
… Vydávajú sa čoraz väčšie náklady spojené tak s výchovou, ako aj vzdelávaním mladého človeka, ale ak on po ukončení vzdelávacieho procesu odíde za prácou do zahraničia, potom sa tieto náklady z pohľadu jeho rodnej krajiny menia na stratu. Stratu tým väčšiu, čím väčšie obdobie prepracuje v zahraničí.
A tento narastajúci problém, problém bezplatného odčerpávania produktívnych občanov z chudobnejších členských krajín ekonomikami bohatších krajín Únie a Európy, sa vôbec nerieši, ako keby to nikoho nezaujímalo.
… Ale ak sa máme pohnúť ďalej – a neplatí to len pre Európu – a prispôsobiť sa vývoju, prispôsobiť sa požiadavke, nielen čoraz masívnejšej medzištátnej pracovnej migrácie, ale aj čoraz náročnejšieho vzdelávania kladúceho vyššie finančné nároky nielen na štátny rozpočet rodnej krajiny, ale aj na rodičov pracovníka, vzdelávania nevyhnutného kvôli ďaľšiemu napredovaniu spoločnosti, musíme doterajšie ekonomické vzťahy medzi krajinami zmeniť, musíme ich zmeniť, podobne, ako začíname meniť náš prístup k ochrane klímy. Musíme ekonomické vzťahy medzi krajinami prispôsobiť čoraz naliehavejším požiadavkám na zmenu týchto vzťahov.
Bez účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pracovnej sily, bez účasti tých, ktorí vďaka zamestnávaniu tejto pracovnej sily dosahujú svoje obrovské zisky, bude ekonomická priepasť medzi novopristúpenými, ekonomicky chudobnejšími a staršími, ekonomicky bohatšími členskými krajinami EU, naďalej narastať.
Veď, ako sa môže stierať rozdiel medzi ekonomikami členských krajín Únie, ako sa môžu presadiť tie chudobnejšie krajiny Únie v konkurenčnej ekonomickej súťaži s tými bohatšími, ak už od samého začiatku tejto súťaže sú tie chudobnejšie jednoznačne silne znevýhodnené tým, že v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pripravujú pracovnú silu nielen pre svoje ekonomiky, ale každoročne pripravujú aj obrovské množstvá pracovníkov pre ekonomiky bohatších krajín Únie a Európy.
A týchto pracovníkov, pripravujú len a len na svoje náklady, bez akejkoľvek účasti príjemcov tejto pracovnej sily, teda bez akejkoľvek účasti bohatších krajín Únie a Európy na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
… Tie chudobnejšie členské krajiny sú už na začiatku výrobného procesu zaťažené obrovskými nákladmi vynaloženými na prípravu pracovnej sily nielen pre potreby svojich ekonomík, ale aj pre potreby ekonomík bohatších krajín Únie a Európy.
Bohatšie krajiny tak majú túto položku vstupných nákladov výrobného procesu, teda náklady na zabezpečenie pracovnej sily, nulové, pretože tie náklady nedobrovoľne prebrali na svoje plecia novopristúpené členské krajiny.
… Projekt Európskej únie vznikol aj preto, aby sa jednotlivé členské krajiny posunuli vzájomne výhodnou spoluprácou dopredu viac než ako silne si konkurujúce ekonomiky samostatných krajín.
Ale ako sa môžu chudobnejšie krajiny Únie presadiť a posunúť dopredu, keď náklady vynakladané na veľkú časť pracovnej sily zamestnávanej v bohatších, starších členských krajinách Únie, už od samého začiatku tohto projektu musia znášať občania chudobnejších členských krajín, bez najmenšej účasti na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tých krajín, ktorí túto pracovnú silu bezplatne odčerpávajú.
… Táto negatívna črta medzištátnej pracovnej migrácie – bezkompenzačné odčerpávanie pracovnej sily – sa dá riešiť. Veľmi účinne a jednoducho.
Stačí dodržiavať celosvetovo uznávané pravidlo ekonomiky, že náklady nevyhnutne vynaložené na dosiahnutie zisku sa uhrádzajú z tohto zisku.
A náklady vynaložené počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania občana takýmito nevyhnutne vynaloženými nákladmi k dosiahnutiu zisku predsa sú.
Na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania občanov by sa mali podieľať všetky tie krajiny, ktorým zamestnávanie zahraničných občanov prináša zisk. Zisk minimálne vo forme dane zo mzdy týchto občanov.
Náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie v ich rodných krajinách sú predsa súčasťou tohto zisku, bez týchto nákladov by totiž tento zisk nevznikol.
Čiže tieto náklady sú nutne vynaloženými nákladmi na vznik tohto zisku, a preto by mali byť z neho spravodlivo kompenzované.
… Rozpočty jedných krajín sú ochudobňované o náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie svojich občanov, rozpočty iných krajín sú obohacované o zisky, vzniknuté vďaka vynaloženiu týchto nákladov, vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných občanov.
Ale o spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie zahraničných pracovníkov zo ziskov, ktoré vznikli len vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných pracovníkov, už nechce nikto počuť, nikto to nechce riešiť.
Nikto z kompetentných. Nikto sa uvedeným problémom nezaoberá. Nikto to nerieši. Napriek tomu, že to opakovane vykráda štátne rozpočty rodných krajín týchto zahraničných pracovníkov, napriek tomu že to ničí ekonomiky ich rodných krajín, napriek tomu, že to ochudobní peňaženku každého spoluobčana týchto zahraničných pracovníkov, napriek tomu že to okráda tých najbezbrannejších … deti a dôchodcov v ich rodnej krajine.
Pozor, nie všetky ekonomiky to ničí, nie všetkým občanom to kradne peniaze. Len niektoré ekonomiky to ničí, len ekonomiky tých chudobnejších krajín Únie, len ich občanom to kradne peniaze.
Pre tie bohatšie ekonomiky krajín Únie a Európy, je toto neférové bezkompenzačné odsávanie pracovných síl z chudobnejších krajín Únie či aj z Ukrajiny darom z nebies. Či skôr pokušením z pekla. No, neber to!
Pri vstupe do EU sme si mysleli a podľa sľubovaného aj očakávali, že Únia bude fungovať na princípe: „Človek človeku človekom“ a nie na princípe: „Človek človeku vlkom“. Bohužiaľ, mysleli sme si, a dôverovali sme. Až priveľmi sme dôverovali.
Rovní a rovnejší, naivní a vyčuraní.
F11- Korupčné eurofondy sa vychvaľujú až do neba, avšak obrovská bezplatná pomoc Slovenska v prospech iných krajín Únie sa už zatajuje
Celková pomoc jednotlivých členských krajín v prospech druhých krajín Únie sa skladá nielen z toho neustále do neba vychvaľovaného a ospevovaného finančného príspevku v prospech eurorozpočtu, ale aj z toho nikde neuvádzaného a nonstop úspešne zamlčovaného príspevku prostredníctvom bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, prostredníctvom pracovníkov poskytovaných jednotlivými členskými krajinami Únie.
A ak niekto odtrháva jednu pomoc od druhej, ak niekto poukazuje len na tú jednu, len na finančnú pomoc formou finančného príspevku do eurorozpočtu, ale tú druhú pomoc formou bezplatne poskytnutej pracovnej sily iným členským krajinám už zamlčuje, neuvádza, tak to nie je nič iné, len dezinformácia najhrubšieho zrna dehonestujúca prínos ekonomicky slabších členov, prínos novopristúpených členských krajín v prospech ostatných členských krajín, v prospech bohatších členov Únie.
Je to je hrubé skreslenie skutočnosti nezodpovedajúce pravde, ktoré z krajín, ktoré viac prispievajú než berú, robí vyžierky Únie, a z tých, ktorí tými vyžierkami v skutočnosti sú, robí charitatívnych neviemčo či neviemkoho.
Na internete nájdete množstvo článkov s vyhláseniami popredných predstaviteľov EU, ako aj predstaviteľov niektorých štátov Západnej Európy, posilnených rôznymi úvahami médií, o tom, ako ekonomicky bohatšie krajiny EU len dávajú a dávajú peniaze do rozpočtu Únie, nič z toho nemajú, a iné členské krajiny len berú a berú …a preto by mali byť povinne a bez najmenších výhrad solidárne v tom, hentom a ešte aj tamtom, a nie si ešte aj dovoliť opovážiť sa vysloviť vlastný názor, ktorý je síce pravdivý, ale odporuje základnému pravidlu viac menej účinne presadzovanému a uplatňovanému v Únii, a určujúcemu smer jej vývoja v dobrom aj zlom, že pravdu majú vždy tí mocnejší a bohatší, pre ktorých je vzájomná diskusia o spoločných problémoch, chvíľami vedená aj na zásade rovného s rovným, mnohokrát len nepotrebnou stratou času, len zbytočnou a formálnou diskusiou o niečom, o čom už bolo dávno rozhodnuté, o čom už dávno rozhodli starší a mocnejší súrodenci.
… Na jednej strane je nám, Slovensku, neustále pripomínané, ako tie bohatšie členské krajiny na nás doplácajú, koľko dostávame z eurofondov, koľko nám platia, že oni platia do eurorozpočtu tak veľa, a my, Slováci, tak málo.
Ale veď, teda, prečo – keď sa nám, Slovákom, už táto skutočnosť, že stále berieme z eurofondov, tak keď sa nám už neustále pripomína – tak prečo sa nepovie aj iný údaj, iná informácia, ktorá by tu vzájomnú pomoc medzi členskými krajinami posunula trochu do iného svetla?
… Teda, inými slovami sa zdôrazňuje, ako Únia Slovensko neustále dotuje a Slovensko len berie a naťahuje ruku. Vyvoláva sa dojem, že Únia je nesmierne šľachetným darcom a Slovensko tým, ktorý stále len pýta a pýta. A, samozrejme, nezabudne sa uviesť suma tých finančných prostriedkov, hlavne na tú sa nezabudne, tá sa zvýrazní, aby slovenský občan videl, koľko dostáva.
Stále sa opakujúca tiráda slov, systematicky a neustále natĺkajúca slovenskému občanovi do hlavy, že aké je pre Slovensko fantasticky výhodné naše členstvo v EU, ako na tom nesmierne získavame na úkor niekoho iného, ktorý na to, zasa, nesmierne dopláca.
A takýmto spôsobom sa každoročne v médiách, či aj v oficiálnych štatistikách EU, resp. aj na oficiálnych stránkach Slovenska či slovenskej vlády, donekonečna opakuje zdôraznenie faktu, že Slovensko jednoznačne získava svojím členstvom v EU.
Stovky ráz sa za tých dvadsať rokov Slovenska v Únii opakovalo zverejnenie informácie o tom, koľko miliárd dostalo Slovensko daný rok z eurorozpočtu, resp. koľko miliárd eur dostalo Slovensko dokopy počas rokov svojho členstva v EU.
Ale ani jeden jediný raz, ani raz sa medzi tými tisíckami článkov o tom, koľko miliárd eur sme doteraz dostali z Únie, tak ani raz tam nebol uvedený údaj o tom, že koľko občanov Slovenska, pripravených na vykonávanie svojej profesie výlučne len na náklady slovenských občanov, tak koľko občanov Slovenska je každoročne zamestnávaných v iných krajinách Únie.
Ani jeden jediný raz sa neuviedlo, koľko státisícov slovenských občanov poskytlo každý rok bezplatne Slovensko iným krajinám Únie, koľko pracovníkov poskytlo napr. Nemecku, Rakúsku či aj do Únie už nepatriacemu Anglicku.
Ani jeden jediný raz sa neuviedlo koľko desiatok miliárd eur sme na prípravu týchto státisícov slovenských pracovníkov pracujúcich v zahraničí, resp. pracujúcich v členských krajinách Únie, vynaložili. A desiatky miliárd eur to, ako už bolo uvedené, naozaj, sú.
Ale prečo sa to neuvádza aj v médiách? Prečo sa, napr. v týchto článkoch oslavujúcich pomoc Únie Slovensku, jednostranne uvádzajúcich len informácie o tom, koľko miliárd eur dala Únia Slovensku od r. 2004, teda od jeho vstupu do Únie, tak prečo sa v nich neuvádza aj iná informácia. Informácia o tom, koľko občanov zo Slovenska bolo v predchádzajúcom roku zamestnaných v krajinách Únie, prípadne koľko občanov Slovenska bolo zamestnaných v danom roku v zahraničí a akú dlhú dobu tam odpracovali.
Toto všetko sú informácie, ktoré ide zistiť minimálnym úsilím.
… Cieľom všetkých týchto článkov, ktoré uvádzajú informáciu len o tom, koľko Únia Slovensku dáva, teda, koľko eur doteraz Slovensko z eurorozpočtu dostalo spolu za všetky roky svojho členstva v Únii, a už neuvádzajú informáciu o tom, koľko svojich občanov Slovensko každý rok bezplatne poskytuje iným krajinám Únie, tak cieľom týchto článkom je vyvolať v čitateľovi dojem, ako Únia Slovensku len dáva a dáva, a Slovensko len berie a berie, a už nič nedáva.
A zdôvodňovanie neuverejňovania počtu pracovníkov jednotlivých krajín Únie pracujúcich v iných členských krajinách len tým, že nie je povinnosťou jednotlivých členských krajín evidovať informáciu o tom, koľko pracovníkov z iných krajín Únie a akú dlhú dobu v danej krajine Únie pracovalo, je veľmi zlou výhovorkou, ktorou sa maskuje skutočnosť, že kompetentné inštitúcie Únie sa za každú cenu, silou mocou, bránia uverejneniu takejto veľmi ľahko zistiteľnej informácie, informácie o počte občanov ľubovoľnej krajiny EU, pracujúcich v konkrétnom roku v iných krajinách Únie.
A prečo sa tomuto uverejneniu tejto informácie, informácie o počte občanov každej členskej krajiny pracujúcich v iných členských krajinách, tak prečo sa tomu kompetentné inštitúcie Únie tak intenzívne, zubami-nechtami bránia?
No, práve preto, že po zverejnení týchto informácií by sa zrazu ukázalo, že tá pravda o tom, kto len dáva a kto len berie, tak že tá len jedna silne presadzovaná pravda je v skutočnosti trocha iná. Iná, ako tá, ktorá je neustále občanom Slovenska, a nielen občanom Slovenska, už dvadsať rokov servírovaná.
… Totiž, mohlo by sa ukázať, po sčítaní oboch tých pomocí, teda po sčítaní tej finančnej pomoci formou eurofondov spolu s pomocou jednotlivých krajín Únie v prospech tých druhých formou bezplatne poskytnutých pracovníkov, tak by sa mohlo ukázať, že niektoré z tých krajín, o ktorých sa doteraz uvádzalo, že viac berú od Únie než jej dávajú, tak by sa ukázalo, že oni v skutočnosti viac Únii dávajú než berú.
A naopak, tí ktorí sú neustále vyzdvihovaní ako tí, ktorí len Únii dávajú, tak by sa zrazu ukázali v trocha inom svetle, teda by sa ukázali ako tí, ktorí v skutočnosti od druhých viac berú, než im dávajú.
… Prečo sa nič nehovorí o bezplatnej pomoci Slovenska či aj ďaľších novopristúpených krajín Únie v prospech jej bohatších krajín?
Prečo sa nikto nemôže nič dozvedieť o tejto pomoci formou bezplatne poskytovaných občanov-pracovníkov, prečo nemôže vyjsť na svetlo božie informácia, ktorej uverejnenie je, ako všetko nasvedčuje, pre tie bohatšie krajiny Únie krajne nežiadúce?
Prečo sa stále a stále, donekonečna, hovorí len o tej jednej pomoci, len o finančnej pomoci z eurorozpočtu, o pomoci formou eurofondov, prečo sa nehovorí aj o obrovskej bezplatnej pomoci zo strany chudobnejších novopristúpených členských krajín, napr. zo strany Slovenska, Rumunska, Bulharska či iných krajín, prečo sa stále zdôrazňuje len pomoc jedných, napriek tomu, že minimálne takú istú, ak nie väčšiu, poskytujú tí druhí, tí, ktorí sú obviňovaní len a len z brania, tí, ktorí sú prezentovaní ako nepríjemná a spomaľujúca záťaž.
… Poskytovanie a široká prezentácia len jednej informácie, len informácie o finančnej pomoci, len o finančnom príspevku jednotlivých členských krajín v prospech eurorozpočtu je zavádzajúca, klamlivá, je dezinformačná, pretože zohľadňuje len tú jednu, len tú finančnú pomoc, realizovanú vkladom do eurorozpočtu, ale už nič nehovorí o ďaľšom druhu pomoci jednotlivých členských krajín v prospech ostatných krajín Únie.
Pretože celková pomoc jednotlivých členských krajín v prospech druhých krajín sa skladá nielen z toho neustále do neba vychvaľovaného a ospevovaného finančného príspevku v prospech eurorozpočtu, ale aj z toho nikde neuvádzaného a nonstop úspešne zamlčovaného príspevku prostredníctvom bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, prostredníctvom pracovníkov poskytovaných jednotlivými členskými krajinami Únie.
A až súhrn týchto dvoch pomocí – finančnej pomoci formou príspevku do eurorozpočtu spolu s pracovnou pomocou prostredníctvom bezplatne poskytovaných pracovníkov – je tou skutočnou celkovou pomocou, až toto je ten reálny, ten, naozaj pravdivý prínos každej členskej krajiny v prospech druhých krajín, a nie len ten účelovo vytrhávaný z celkovej pomoci, len ten finančný.
Až toto je ten celkový príspevok jednotlivých členských krajín v prospech druhých.
… Bolo by veľmi žiadúce, keby sa informácia o rozsahu zamestnávania pracovnej sily pochádzajúcej z novopristúpených krajín Únie a zamestnávanej v bohatších krajinách Únie či aj celej Európy, dostala tiež do štatistík, ktoré charakterizujú činnosť Únie.
Keby sa tejto informácii venovala aspoň určitá časť z toho rozsahu pozornosti, aká sa preukazuje pomoci formou eurofondov.
Prečo existuje takáto diskriminácia pri uverejňovaní informácií o vzájomnej pomoci? Keď informácie o pomoci jedných sú široko publikované, uverejňované na náklady našich spoločných peňazí, z peňazí eurorozpočtu, z peňazí občanov všetkých členských krajín Únie, publikované na náklady nás všetkých, no informácie o pomoci druhých – o pomoci minimálne takého istého rozsahu – sú už ignorované, zamlčované, zatajované?
Prečo je šírenie informácií o jednej pomoci, o finančnej solidarite, o eurofondoch, prečo je tak v Únii mohutne podporované, a nielen finančne?
Veď propagácia tejto pomoci je financovaná z prostriedkov nás všetkých, z prostriedkov všetkých občanov Európskej únie, ale na propagáciu pomoci tých druhých – na propagáciu pomoci svojím rozsahom zrejme o nič menšej než je tá, tak široko ohlasovaná, tak široko propagovaná a chválená – tak na propagáciu tejto pomoci formou bezplatne poskytovanej pracovnej sily sa už z našich spoločných peňazí, z eurorozpočtu, nevynaloží ani jedno jediné euro.
Veď na tie peniaze v eurorozpočte sa skladáme, predsa, všetci, nielen niektorí, tak prečo sa používajú len propagáciu jednej pomoci, len na zdôrazňovanie finančnej pomoci, formou eurofondov, ale na upozornenie na, zaiste nie menšiu pomoc, pomoc formou bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, formou bezplatne poskytovaných pracovníkov, nejde už z eurorozpočtu absolútne nič, ani jedno euro.
… Zverejňovaním aj tohto druhu informácie – o množstve pracovníkov jednej členskej krajiny, zamestnaných v inej členskej krajine Únie – by sme dostali reálnejší obraz o tom, ako napr. novopristúpené členské štáty svojou pracovnou silou bezplatne pomáhajú bohatším členom EU, ako pomáhajú pracovnou silou vychovanou čisto len na náklady rodičov a rodných krajín poskytovaných zahraničných pracovníkov.
Verejnou prezentáciou aj tohto druhu pomoci by sme dostali oveľa komplexnejší, a hlavne pravdivejší prehľad o tokoch vzájomnej pomoci medzi členskými krajinami EU.
Občania Únie by získali oveľa reálnejší pohľad na vzájomnú pomoc medzi členskými krajinami, než len ten v súčasnosti širokej verejnosti oficiálne ponúkaný a prezentovaný pomocou uvádzania jednostranných a zavádzajúcich informácií len o prostriedkoch poskytnutých formou eurofondov.
… Pomoc chudobnejších novopristúpených krajín EU bohatším krajinám, pomoc formou bezplatne poskytovaných občanov-pracovníkov, je pomocou, ktorá tých, ktorí sú jej príjemcami, ktorí sú jej cieľom, nestojí ani jedno jediné euro – práve preto nesie názov „bezplatná“ – a je realizovaná výlučne len a len na náklady krajín, ktoré sú jej zdrojom, na náklady novopristúpených krajín Únie, na náklady občanov týchto krajín.
A na túto pomoc sa opakovane, stále a stále, skladajú občania novopristúpených štátov Únie, občania Slovenska, Rumunska, Bulharska ako aj ďaľších krajín Únie, občania aj s tými najnižšími platmi.
Skladajú sa aj tí, ktorí nemajú častokrát potrebné financie na to, aby umožnili ďaľšie štúdiá, ďaľšie vzdelávanie, svojho dieťaťa. Na štúdiá vlastného dieťaťa nemajú, ale skladajú sa aj na vysokoškolské štúdiá mladých ľudí, napr. lekárov, ktorí ako budúci odborníci budú pracovať nie v prospech svojich rodných krajín, ale v prospech bohatších krajín Únie či Európy.
Skladajú sa na pomoc, bez ktorej by ekonomiky týchto bohatších krajín nikdy neboli v tom bode, v ktorom sú, bez ktorej by nikdy neboli na takom stupni ekonomického rozvoja, na akom sú.
Občania týchto krajín sa skladajú na bezplatnú pomoc formou obrovského množstva pracovníkov zamestnávaných v ekonomikách bohatších členov Únie a pripravených na svoju profesiu, pripravených na zapojenie sa do pracovného procesu, len na náklady svojich rodných krajín, na náklady novopristúpených krajín Únie. Bez najmenšej spoluúčasti tých, ktorí vďaka zamestnávaniu týchto zahraničných pracovníkov prichádzajú k obrovským ziskom.
Bez snahy tých, ktorí tieto zisky zhŕňajú, o podieľanie sa na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov. Bez opýtania sa tými, ktorí by sa pýtať mali: „A nie sme za túto pomoc niečo dlžní.“
Bez jednoduchého poďakovania sa za túto bezplatnú pomoc. Poďakovania tým, ktorí ju bezplatne poskytujú, či aspoň jej spomenutia, o jej porovnateľnom rozsahu prezentovania s rozsahom prezentovania pomoci formou eurofondov už ani nehovoriac.
… A čoraz viac sa začínajú nasúvať otázky: „Kto koho vlastne dotuje?
Ktorá pomoc je v skutočnosti väčšia? Tá poskytovaná novopristúpeným členským krajinám formou eurofondov alebo tá bezplatná, poskytovaná ekonomicky bohatším krajinám Únie formou pracovnej sily, poskytovaná chudobnejšími krajinami Únie?
Ktorá solidarita je väčšia? Tá finančná formou eurofondov poskytovaná chudobnejším krajinám Únie či tá bezplatná formou miliónov pracovníkov pripravených na vykonávanie pracovnej činnosti výlučne na náklady novopristúpených členských krajín?
Kto je, vlastne, prijímateľom tej väčšej pomoci? Kto tu je využívaný, a kto využíva, kto zneužíva?“
Sme to my? My, novopristúpené členské krajiny?
Alebo je to niekto iný? Niekto, kto sa už dlhých dvadsať rokov snaží novopristúpené členské krajiny presvedčiť o výhodnosti nastolených vzťahov v Únii. Niekto, kto sa už dlhých dvadsať rokov snaží občanov Únie presvedčiť o tom, ako tieto nové členské krajiny na tom strašne veľa získali, ako veľa získali od toho, kto na to strašne dopláca.
Alebo sú odpovede úplne iné, absolútne popierajúce to, čo prináša úradný vietor z Bruselu.
A doteraz nespochybniteľný, oficiálne proklamovaný fakt – fakt o stále tých istých, čo stále len dávajú a dávajú, a stále tých istých, čo zasa stále len berú a berú – začína dostávať trhliny a naberať vodu.
A tá oficiálna a silne propagovaná doktrína o tých bohatších, ktorí nesú všetku záťaž spoločnej existencie v Únii na svojich pleciach a tých chudobnejších, ktorí len využívajú výhody spoločného projektu EU, a ťažkosti prenechávajú na riešenie iným, ten doteraz mohutný, pevne stojaci pilier, na ktorom je postavená politika a kariéra mnohých osôb a inštitúcií v EU, a nielen v nej, sa začína chvieť, začína sa silne otriasať.
F12- Eurofondy ako účinný nástroj Bruselu na udržanie ekonomického rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími členskými krajinami Únie
Eurofondy nie je dovolené použiť na výstavbu nových výrobných jednotiek – fabrík, závodov, podnikov, výrobných prevádzok – pretože by to znížilo tak množstvo pracovníkov z chudobnejších krajín Únie pre potreby jej bohatších členských krajín, ako aj export z bohatších krajín Únie na trhy chudobnejších členských krajín.
… V súčasnosti odchádza zo Slovenska do zahraničia približne 20 percent končiacich absolventov lekárskych štúdií. A dopyt po týchto absolventoch v zahraničí neutícha, naopak rastie.
To znamená, že ak budú hospodársky silnejšie členské štáty EU potrebovať viac lekárov, stačí, ak absolventom lekárskych štúdií v novopristúpených štátoch EU ponúknu lukratívnejšie podmienky na výkon práce, ako majú v svojich rodných krajinách. Čím lepšie finančné podmienky im ponúknu v zahraničí, tým je väčší predpoklad, že títo absolventi odídu, tým je väčšia pravdepodobnosť, že ich odíde viac.
Západné krajiny si tak svoj problém nedostatku zdravotného personálu vyriešia okamžite – jednoduchým navýšením platov.
Zvýšením platov lekárov si bohatšie krajiny Západnej Európy vyriešia problém s ich nedostatkom. Zvýšenie platov vyvolá ďalší prílev lekárov z novopristúpených členských krajín.
Je síce pravda, že to vyvolá dodatočné náklady štátneho rozpočtu krajiny, ktorá zvýšenie platu realizuje, no toto zvýšenie je kompenzované úsporou finančných prostriedkov, ktoré by museli bohatšie krajiny vynaložiť v prípade, ak by nemali k dispozícii lekárov z novopristúpených členských krajín a prípravu potrebných lekárov by si museli zabezpečiť z radov vlastných občanov, na svoje náklady.
Ale riešenie toho ich problému s nedostatkom lekárov, riešenie spočívajúce v zvýšení platov lekárov, sa v tom momente preleje k nám, do novopristúpených krajín EU.
Okamžite sa to prejaví na narastajúcom počte odchádzajúcich lekárov z novopristúpených členských krajín EU do hospodársky silnejších krajín Európy: do Nemecka, Anglicka, Švajčiarska, Dánska, Švédska, Rakúska, Írska, Francúzska a i.
A ako na to zareagujeme? Tak ako doteraz? To budeme stále nedostatok lekárov a zdravotných sestier riešiť ich náborom z tých krajín Európy, v ktorých sú ich platy porovnateľne menšie, než u nás? Napr. náborom z Ukrajiny, Srbska, resp. z iných krajín Európy či iných častí sveta?
Alebo to budeme riešiť uplatňovaním pravidla o mimoriadnom navýšení počtu začínajúcich študentov na lekárskych štúdiách. Navýšením o toľko percent, koľko percent absolventov bude odchádzať po ukončení lekárskych štúdií do zahraničia.“ [45]
… Z pohľadu bohatších krajín, ktoré zahraničných pracovníkov z ich rodných krajín bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, bude proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily z novopristúpených členských krajín tým efektívnejší, bude mať tým väčší úspech, čím viac pracovných pozícií, čím viac dobre platených pracovných pozícií v rôznych oblastiach ekonomiky bude k dispozícii v ich krajinách, ako aj čím menej pracovných pozícií, hlavne čím menej dobre platených pracovných pozícií, bude k dispozícii v krajinách, z ktorých je pracovná sila odčerpávaná.
Preto, v prirodzenom záujme bohatších krajín, je, aby tých pracovných príležitostí v tých chudobnejších krajinách bolo čo najmenej.
A ak nebudú mať občania k dispozícii dostatok voľných pracovných miest s relatívne dobrým mzdovým ohodnotením, ak nebudú mať možnosť zamestnania sa v svojej rodnej krajine, ak si nebudú môcť nájsť zamestnanie v svojom odbore za primerané mzdové ohodnotenie, tak budú, prirodzene, hľadať túto možnosť v zahraničí.
A akým spôsobom „pomôcť“ tomu nedostatku pracovných príležitostí v tých chudobnejších krajinách Únie, akým spôsobom zabrániť vzniku pracovných miest v týchto krajinách Únie, hlavne vzniku pracovných miest s dobrým ohodnotením?
Pretože čím viac tých pracovných miest v tých chudobnejších krajinách Únie vznikne, tým menej občanov týchto krajín bude k dispozícii ekonomikám bohatších členských krajín.
Ako zabrániť tomu, aby v tých chudobnejších novopristúpených krajinách Únie vznikali výrobné prevádzky, fabriky, závody či firmy, ktoré by ponúkali množstvo pracovných pozícií v širokom spektre odvetví ekonomiky, ktoré by ponúkali relatívne finančne dobre ohodnotené pracovné pozície, teda ako zabrániť vzniku výrobných jednotiek, hlavne, tých, s výrobou výrobkov s vyššou pridanou hodnotou.
Samozrejme, ide to, dá sa tomu, tomuto procesu vzniku rôznych výrobných prevádzok, závodov, podnikov či firiem v tých chudobnejších krajinách, hlavne výrobných jednotiek s výrobou výrobkov s vyššou pridanou hodnotou, tak aj tomuto procesu sa dajú účinne hádzať polená pod nohy.
Existujú určité spôsoby na to, ako procesu vzniku nových pracovných pozícií, vzniku nových závodov, podnikov, fabrík, teda vzniku výrobných jednotiek v ekonomikách chudobnejších krajín, ako tomuto procesu úspešne brániť.
Existuje spôsob, ako to kladenie prekážok stavbe nových výrobných jednotiek v chudobnejších členských krajinách, tak ako to oficiálne úspešne manažovať prostredníctvom tých najvyšších inštitúcií EU.
A naša Únia, ktorá, bohužiaľ, reprezentuje viac záujmy tých bohatších členských krajín než záujmy tých chudobnejších, má na to veľmi úspešný recept, ktorý dennodenne široko uplatňuje: eurofondy.
… Hovoria nám, že by sme mali byť vďační za eurofondy. Že by sme mali byť nesmierne vďační za eurofondy, ktoré – okrem svojho nie najpozitívnejšieho účinku – nesčíselnekrát už boli a sú príčinou rozsiahlej korupcie a klientelizmu, ktoré boli častokrát prideľované len pri percentuálnom „podiele do vrecka“ tým, ktorí ich prideľujú.
Eurofondy, ktorých použitie je presne určené nie konkrétnymi naliehavými požiadavkami ekonomík jednotlivých členských krajín Únie, ale kŕčovite zošnurovanými pravidlami o spôsobe použitia, mnohými nezmyselnými pravidlami administratívne určenými v Bruseli.
Pomoc, poskytovaná našim krajinám, novopristúpeným krajinám Únie, z eurorozpočtu – prostredníctvom eurofondov – má množstvo vymedzovacích pravidiel. Odtiaľto potiaľto, na toto a na toto.
… Avšak eurofondy tieto oblasti použitia už majú presne vymedzené. Bez logickej súvislosti s najnaliehavejšími konkrétnymi požiadavkami ekonomík jednotlivých členských krajín. A pritom by tieto eurofondy urobili obrovskú službu, ak by sa mohli použiť napr. na výstavbu nových výrobných závodov, podnikov, či na rozšírenie výroby v tých už existujúcich a poskytujúcich prácu našim občanom.
… Avšak, to čo je pre jedného prínosom, to pre druhého už takým prínosom nie je. Skôr naopak, skôr negatívom.
Ak by sa, totiž, použili eurofondy na výstavbu nových výrobných závodov či podnikov, na rozšírenie výroby v tých už existujúcich, na vybudovanie rôznych výrobných firiem, ktoré by zamestnali ľudí z bližšieho či vzdialenejšieho okolia, malo by to aj ten účinok, že o koľko viac občanov zo svojej rodnej krajiny by tieto nové výrobné jednotky zamestnali, o toľko menej by ich bolo k dispozícii zahraničným zamestnávateľom z bohatších krajín Únie.
Pretože čím menej týchto výrobných jednotiek, teda čím menej výrobných závodov, podnikov či firiem v našej krajine, na Slovensku, bude, čím menej pracovných príležitostí bude v našej krajine, tak tým väčšia pravdepodobnosť, že tí, čo budú hľadať prácu a lepšie pracovné príležitosti, tak ich budú hľadať mimo územia svojej rodnej krajiny, teda ich budú hľadať v zahraničí, v bohatších krajinách Únie, v bohatších krajinách Európy.
A, prirodzene, budú ich hľadať v krajinách s čo najvyššími mzdami. Čiže budú hľadať prácu v ekonomicky bohatších krajinách EU.
Čo je pre tieto bohatšie krajiny jednoznačne výhra, pretože potrebujú čoraz viac a viac pracovníkov do svojich výrobných jednotiek.
Čím viac pracovníkov z chudobnejších členských krajín zamestnajú, tým viac pomôžu svojmu štátnemu rozpočtu, pomôžu ekonomike svojej krajiny.
Predsa, tí zahraniční pracovníci zamestnaní v ich ekonomikách odvádzajú daň zo mzdy, ktorá napĺňa ich štátny rozpočet, svojou prácou vytvárajú svojmu zamestnávateľovi zisk a daň z tohto zisku ide tiež do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny.
A tí zahraniční pracovníci tiež odvádzajú odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie, ktoré pomáhajú zdravotníctvu zamestnávateľskej zahraničnej krajiny, a nie zdravotníctvu rodnej krajiny týchto zahraničných pracovníkov, pomáhajú dôchodcom zahraničnej krajiny.
… Použitie eurofondov na výstavbu nových výrobných prevádzok, závodov alebo podnikov v chudobnejších krajinách Únie či na rozšírenie výroby v tých už existujúcich výrobných jednotkách, by ekonomicky bohatším krajinám Únie nielenže obmedzilo výdatnosť bezplatného zdroja lacnej pracovnej sily z chudobnejších novopristúpených krajín Únie, ale aj znížilo možnosti exportu ich výrobkov na trhy chudobnejších krajín Únie, znížilo by to schopnosť novopristúpených krajín Únie odoberať produkciu tých bohatších krajín Únie i Európy.
Pretože, ak by sa eurofondy mohli použiť na tento účel, teda na výstavbu nových výrobných jednotiek, tak tieto chudobnejšie členské krajiny, v ktorých by sa tie nové výrobné jednotky vybudovali, by si začali sami vyrábať pre svoje potreby, pre svoj trh, množstvo výrobkov, ktoré teraz dovážajú z tých bohatších krajín Únie.
A to je to, čo nechcú bohatšie členské krajiny v žiadnom prípade dopustiť, pretože to by výrazne ohrozilo ich doterajší export do chudobnejších krajín Únie.
… Ak by mohli eurofondy použiť na výstavbu nových výrobných jednotiek – závodov, podnikov, firiem, fabrík, výrobných prevádzok – tak, nielenže by začali tie chudobnejšie členské krajiny vyrábať výrobky pre svoj vnútorný trh, ale by ich mohli dokonca aj exportovať do iných krajín, čím by sa stali neželanou konkurenciou pre mnohých zahraničných výrobcov umiestnených, práve v bohatších členských krajinách Únie, práve, v tých, ktoré v súčasnosti masovo bezplatne odčerpávajú pracovníkov z našich novopristúpených členských krajín a pomocou nich vyrábajú, práve, výrobky dodávané na trh našich chudobnejších členských krajín.
A tieto dve skutočnosti, teda, tak hrozba oslabenia doterajšieho výdatného bezplatného zdroja lacnej pracovnej sily, ako aj hrozba zníženia exportu svojich výrobkov na trhy nových členských krajín Únie, tak tieto dve skutočnosti sú silným dôvodom na to, aby sa eurofondy nemohli použiť na výstavbu nových závodov, na vybudovanie nových podnikov, firiem či prevádzok, na rozšírenie výroby v tých už existujúcich výrobných jednotkách.
Z tohto dôvodu sa nemôžu eurofondy použiť na tento cieľ, na cieľ, ktorý by tak veľmi pomohol rastu ekonomík novopristúpených členských krajín, ktorý by tak veľmi pomohol občanom týchto krajín.
… Eurofondy je možné využívať na podporu vzdelávacieho procesu v nových členských krajinách. Na prvý pohľad veľmi krásna myšlienka, avšak, treba si aj uvedomiť, že podporou vzdelávacieho procesu sa zabezpečuje vzdelávanie nielen tých, ktorí budú potom pracovať v svojich rodných ekonomikách, teda v ekonomikách novopristúpených členských krajín, ale sa zabezpečuje aj vzdelávanie obrovského množstva tých budúcich pracovníkov, ktorí potom budú pracovať v zahraničí, v ekonomikách bohatších členských krajín Únie.
A tieto bohatšie krajiny takýmto spôsobom, teda bezplatným odčerpávaním zahraničných pracovníkov, ušetria množstvo finančných prostriedkov, ktoré by ináč museli vynaložiť počas prípravy svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu – prostredníctvom dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania – v prípade, ak by nemali k dispozícii zahraničných pracovníkov z novopristúpených členských krajín.
Teda, vlastne, tie peniaze, ktoré k nám – do novopristúpených členských krajín – prúdia formou eurofondov, sú využité aj na podporu vzdelávacieho procesu tých našich občanov, ktorí sú potom bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších členských krajín Únie.
Čiže, časťou finančných prostriedkov z eurofondov , ktoré sú určené na podporu vzdelávacieho procesu v našich novopristúpených členských krajinách, sa zabezpečuje aj vzdelávací proces tých našich občanov, ktorí sa stanú budúcimi pracovníkmi bohatších krajín Únie.
Táto časť finančných prostriedkov z eurofondov, ktorá je určená ako pomoc ekonomikám novopristúpených členských krajín, v skutočnosti, nepomôže týmto ekonomikám, ale pomôže ekonomikám bohatších členských krajín.
Táto časť finančných prostriedkov z eurofondov prideľovaných ekonomikám chudobnejších členských krajín, totiž, slúži na prípravu budúcich pracovníkov ekonomík bohatších členských krajín.
F13 – Prečo slovenskí predstavitelia zdôrazňujú a vyzdvihujú finančnú pomoc Únie v prospech Slovenska, ale už ani slovkom sa nezmienia a neocenia každoročnú bezplatnú pomoc Slovenska krajinám Únie?
Mnohí slovenskí predstavitelia často hovoria o tom, čo všetko robí pre nás Únia, koľko finančných prostriedkov nám z eurorozpočtu dáva, ako na nás dopláca, a my len berieme a berieme, pričom mnohí z nás to nevedia oceniť a si to vážiť.
Avšak, doteraz ani jeden jediný z nich, za tých dlhých dvadsať rokov v Únii, neocenil a nevyzdvihol skutočnosť, že naša krajina, Slovensko, každoročne bezplatne poskytuje ostatným krajinám Únie nesmierne veľkú pomoc formou státisícov slovenských pracovníkov pripravených na vykonávanie pracovnej činnosti v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, pričom všetky náklady tohto procesu hradia len slovenskí občania.
Prečo sa nepovie aj to, že koľko slovenských občanov pracuje v zahraničí, koľko slovenských občanov pracuje v iných krajinách Únie, či aj v tých neunijných európskych, napr. koľko ich pracuje v Nemecku, v Anglicku, Švajčiarsku, Rakúsku, Belgicku alebo v Švédsku, prečo sa už tento údaj nikde neuvádza.
Informácia o pomoci nám, Slovensku, informácia o pomoci formou eurofondov sa uvádza všade, avšak, informácie o tej našej pomoci v prospech unijných krajín, v prospech krajín celej Európy, o našej bezplatnej pomoci formou obrovského počtu slovenských občanov, ktorí pracujú v ekonomikách týchto európskych krajín, sa už nikde a nikdy neuvádzajú.
Ale prečo? Prečo sa už tieto informácie o našej pomoci, o pomoci Slovenska v prospech druhých, v prospech iných členských krajín Únie, tak prečo sa už tieto informácie neuvádzajú, prečo nie sú verejnosti prístupné?
Veď z našich krajín, ktoré pristúpili do EU po r. 2004, čiže zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Estónska, Lotyšska, Litvy, Chorvátska, Slovinska, teda z novopristúpených členských krajín Únie, odchádza každoročne obrovské množstvo občanov pracovať do tých bohatších členských krajín Únie ako aj do bohatších krajín celej Európy.
Avšak o tejto bezplatnej pomoci našich krajín, našich chudobnejších členských krajín, v prospech tých bohatších členských, nie je v Únii, resp. v Bruseli, chuť hovoriť.
Ako keby niekomu prekážalo, že sa hovorí aj o pomoci tých slabších a chudobnejších v prospech tých silnejších a bohatších, ako keby to upozornenie na to, že aj tie chudobnejšie krajiny Únie nesmierne pomáhajú, práve, tým bohatším, tak ako keby to niekoho veľmi znervózňovalo.
Ako keby uverejnenie údajov o pomoci chudobnejších krajín Únie jej bohatším členom, o pomoci formou pracovníkov, ktorých bezplatne poskytujú bohatším krajinám Únie, tak ako keby uverejnenie týchto údajov niekomu v Únii veľmi vadilo.
… Veď aj mnohí slovenskí predstavitelia, priam horia nadšením, keď môžu hovoriť o tom, čo všetko robí pre nás Únia, aké máme, Slováci, prenesmierne šťastie, že sme sa do tej EU, vôbec, dostali, koľko finančných prostriedkov nám Únia z eurorozpočtu dáva, a ako na nás neskutočne dopláca, a my len berieme a berieme, pričom mnohí občania Slovenska nevedia túto pomoc zo strany Únie oceniť a si ju náležite vážiť.
Samozrejme, to, že títo naši predstavitelia hovoria o pomoci Slovensku zo strany Únie, že hovoria o rozsahu tej pomoci, tak to je dobré, veď ak nám, Slovensku, niekto pomáha, tak si to treba vážiť a je potrebné aj o tom, o tej pomoci, povedať.
Ale, doteraz ani jeden jediný z nich, za tých dlhých dvadsať rokov Slovenska v Únii, neocenil a nevyzdvihol skutočnosť, že naša krajina, Slovensko, každoročne bezplatne poskytuje mnohým krajinám Únie nesmierne veľkú pomoc formou státisícov slovenských pracovníkov pripravených na vykonávanie pracovnej činnosti v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, pričom všetky náklady tohto procesu hradia len slovenskí občania.
Doteraz ani jeden z nich, ani jeden z našich predstaviteľov, sa nezmienil o tom, že ho teší a je hrdý na pomoc, ktorú Slovensko už dvadsať rokov bezplatne poskytuje ostatným krajinám Únie.
Naši predstavitelia na rôznych besedách, mítingoch, verejných stretnutiach s občanmi či mediálnych vystúpeniach, mnohokrát spomínajú a podčiarkujú obrovský význam finančnej pomoci z eurorozpočtu v prospech Slovenska, význam eurofondov, ale, nie je známe, že by aspoň na jednom z týchto ich vystúpení zaznela pochvala či bolo upozornené na obrovskú bezplatnú pomoc, ktorú Slovensko poskytuje iným krajinám Únie a Európy formou státisícov jeho občanov-pracovníkov.
Nikto z nich nevyzdvihol a nepovedal, že tá naša pomoc v prospech tých druhých krajín je úplne bezplatná, t. j. všetky náklady vynaložené na prípravu týchto slovenských pracovníkov zaplatili ich spoluobčania bez akejkoľvek účasti na kompenzácii týchto nákladov zo strany tých, ktorí týchto našich slovenských pracovníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách.
… Veď nech sa hociktorý z tých našich prestaviteľov, hociktorý z našich politikov, hociktorý z tých, ktorí na besedách s mladými ľuďmi hovoria o tom, ako Slovensko profituje zo svojho členstva v Únii, tak nech sa hociktorý z nich vyjadrí, nech povie, či si myslí, že terajší systém ekonomických vzťahov medzi členskými krajinami Únie, ktorý je tu už dvadsať rokov, tak či si myslí, že je to dobrý systém.
Či si myslí, že tento systém je dobrý pre každého člena Únie, či je výhodný pre každého, alebo len pre niektorých.
Či je spravodlivý systém, keď jedny, tie chudobnejšie krajiny Únie, napr. aj Slovensko, vynakladajú obrovské náklady v dlhodobom procese prípravy svojich občanov na vykonávanie pracovnej činnosti a druhé, tie bohatšie krajiny odčerpávajú takto pripravených občanov bez toho, aby sa podieľali na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Nech hociktorý našich predstaviteľov, hociktorý z členov parlamentu, z vlády či z europarlamentu, či napr. aj hociktorý z tých, ktorí kandidujú v terajších voľbách, tak nech sa hociktorý z nich vyjadrí a povie, či si myslí, že súčasný systém ekonomických vzťahov medzi krajinami Únie je spravodlivý.
Či je podľa nich spravodlivý stav, keď jedny krajiny za svoje peniaze pripravia budúcich pracovníkov pre svoju ekonomiku, keď odvedú obrovskú prácu pri príprave týchto pracovníkov, ale za túto svoju prácu už nedostanú ani minimálnu kompenzáciu od tých krajín, ktoré týchto ich pracovníkov odčerpajú, zamestnajú v svojich ekonomikách, a ktorým ich práca prináša zisky.
… Za tých dlhých dvadsať rokov čo sme v Únii, desiatky či skôr stovky našich slovenských predstaviteľov nesčíselnekrát spomenulo a vyzdvihlo význam finančnej pomoci Únie pre Slovensko, mnohokrát každý z nich hovoril o tom, aký veľký význam majú pre Slovensko eurofondy, ale za tých dlhých dvadsať rokov, nieže len niektorí z nich, ale, zrejme, ani jeden z nich sa nezmienil a neocenil význam bezplatnej pomoci Slovenska v prospech ostatných krajín Únie, význam státisícov slovenských občanov pracujúcich v ekonomikách bohatších krajín Únie, pracujúcich v ekonomikách takmer všetkých krajín Únie a Európy.
… Ak sa na jednej strane fakt finančnej solidarity, solidarity uskutočňovanej formou eurofondov, často využíva ako prostriedok nátlaku až vydierania pri rôznych jednaniach a rokovaniach medzi predstaviteľmi starších bohatších a novopristúpených chudobnejších krajín Únie, prečo sa zamlčuje existencia skutočnosti – svojím rozsahom možnože oveľa, oveľa rozsiahlejšej – pracovnej solidarity?
Prečo sa tají a nekonkretizuje nespochybniteľný fakt bezplatnej pracovnej solidarity? Prečo sa nehovorí o rozsahu pracovnej solidarity, o rozsahu pracovnej pomoci poskytovanej chudobnejšími členskými krajinami Únie? Prečo sa neuverejňujú údaje o počte občanov jedných krajín Únie pracujúcich v iných krajinách Únie?
Prečo sa hovorí len o finančnej solidarite, o eurofondoch, a o jej rozsahu? Prečo sa už vôbec nič nehovorí o bezplatnom poskytovaní obrovského množstva občanov-pracovníkov z chudobnejších krajín Únie, ktorými sú ekonomiky jej bohatších členov neustále zásobované? Zásobované absolútne bezplatne.
Veď tieto bohatšie krajiny Únie neprispievajú ani v najmenšom na prípravu tejto zahraničnej pracovnej sily, ktorá im generuje neskutočné zisky.
Prečo sa nehovorí o tejto pracovnej sile vychovávanej na úkor občanov, na úkor životnej úrovne dôchodcov a detí v tých chudobnejších, v novopristúpených krajinách Únie, a, bohužiaľ, aj na úkor v biede žijúcich detí a dôchodcov ťažko skúšanej Ukrajiny?
Prečo sa ani slovko nespomenie o pracovnej sile vychovávanej na náklady občanov Slovenska a občanov ďaľších chudobnejších krajín Únie, či aj na náklady zbedačenej Ukrajiny, ale zamestnávanej a prinášajúcej obrovské zisky už len ekonomikám našich bohatších súrodencov v Únii, bez ich najmenšej snahy o spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie tejto pracovnej sily?
Prečo sa absolútne nič nehovorí o obrovskom počte bezplatne poskytovaných pracovníkov z novopristúpených krajín Únie zamestnávaných v ekonomikách bohatších krajín Únie?
Prečo nikto nemôže vedieť, aký počet pracovníkov z jednotlivých krajín Únie pracuje v iných jej krajinách? Je to niekým zakázané? A ak áno, kým a prečo?
… V súčasnosti sa celková pomoc jednotlivých členských krajín Únie v prospech ostatných členov nesprávne stotožňuje len s jednou časťou tejto pomoci, len s finančnou pomocou, s finančným príspevkom jednotlivých členských krajín do eurorozpočtu.
Vo verejnosti Únie, vo všetkých jej občanoch, sa vyvoláva zdanie, akoby len táto jedna pomoc, táto finančná pomoc, tento finančný príspevok, bola celkovým prínosom jednotlivých krajín Únie v prospech tých druhých.
Vyvoláva sa zdanie, že vzájomný prínos členských krajín, t. j. prínos každej členskej krajiny EU v prospech tých ostatných možno stotožniť len s finančným príspevkom jednotlivých členských krajín v prospech eurorozpočtu, čo je však veľmi nesprávny prístup k vytvorenie pohľadu na celkovú pomoc jednotlivých krajín Únie v prospech jej druhých členských krajín.
Stotožňovanie finančnej pomoci jednotlivých krajín Únie s ich celkovou pomocou v prospech druhých členov Únie je absolútne zavádzajúci a neuveriteľným spôsobom skresľujúci pohľad na celkový prínos jednotlivých členských krajín v prospech EU.
… Skutočná pomoc každej krajiny Únie v prospech jej iných členských krajín sa skladá nielen z tej finančnej pomoci, z finančného príspevku do eurorozpočtu, ale aj z pomoci formou bezplatne poskytnutých pracovníkov v prospech ekonomík iných členských krajín.
A ak niekto odtrháva jednu pomoc od druhej, ak niekto poukazuje len na tú jednu, len na finančnú pomoc formou finančného príspevku do eurorozpočtu, ale tú druhú pomoc formou bezplatne poskytnutej pracovnej sily iným členským krajinám už zamlčuje, neuvádza, tak to nie je nič iné len dezinformácia najhrubšieho zrna dehonestujúca prínos ekonomicky slabších členov, prínos novopristúpených krajín EU v prospech jej ostatných krajín, v prospech bohatších členov Únie.
Táto skreslená a hrubo zavádzajúca informácia len o jednej pomoci, len o finančnej pomoci, zásadným spôsobom mení pohľad na skutočný prínos jednotlivých krajín Únie v prospech tých druhých, mení ten pohľad spôsobom, ktorý z jedných krajín robí charitatívnych prispievateľov, a tých druhých stavia do úlohy tých, ktorí stále naťahujú ruku.
Pretože ako poberateľov pomoci vykreslí tých, ktorí v skutočnosti bezplatne poskytujú obrovské množstvo svojich občanov ako pracovníkov, a tých, čo týchto občanov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú, tak tých vykresľuje ako tých, ktorí len dávajú a dávajú a nič neberú od tých, ktorým dávajú.
Ale, veď to je absolútne prekrútenie reality, to je vykresľovanie toho, ktorý v skutočnosti možnože viac dáva ako berie, ako toho, ktorý len berie, a toho, ktorý možnože viac berie ako dáva, ako toho, ktorý len dáva.
To je hrubé skreslenie skutočnosti nezodpovedajúce pravde, ktoré z krajín, ktoré viac prispievajú než berú, robí vyžierky Únie, a z tých, ktorí tými vyžierkami v skutočnosti sú, robí charitatívnych neviemčo či neviemkoho.
F14- Slovenský občan má, predsa, právo vedieť, koľko jeho spoluobčanov pracuje v iných krajinách Únie
Občania Slovenska majú právo vedieť, koľko ich spoluobčanov pracuje v jednotlivých členských krajinách Únie. Veď, keď už zo svojich daní financujú dlhodobý proces výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí sú potom odčerpávaní a zamestnávaní ekonomikami ostatných krajín Únie, tak iste majú právo vedieť, v ktorej členskej krajine a v akom počte títo ich spoluobčania pracujú.
Prečo občania Slovenska či aj ostatných krajín Únie nemôžu vedieť, koľko ich spoluobčanov je legálne zamestnávaných v jednotlivých krajinách EU? Prečo občania jednotlivých krajín EU nemôžu vedieť, koľko ich spoluobčanov pracuje v ekonomikách iných členských krajín Únie.
Prečo nie je občanom krajín Únie k dispozícii informácia o vzájomnej pomoci jedných krajín Únie v prospech druhých formou pracovnej sily?
Teda, prečo nie je občanom Únie prístupná informácia, ktorá by hovorila koľko občanov z iných členských krajín je zamestnávaných v ich rodnej krajine, teda koľko občanov z tej-ktorej krajiny Únie je zamestnaných v ich rodnej krajine. A tiež informácia o tom, v ktorých krajinách Únie a v akých počtoch sú zamestnaní občania ich rodnej krajiny.
… Prečo sa takáto informácia nedá nikde nájsť, prečo sa nedá nikde dohľadať, prečo niet najmenšej šance sa jej dopátrať?
Veď takéto zverejňovanie informácií by umožnilo občanom tých krajín Únie, ktoré sú čistým dodávateľom pracovnej sily – teda sú krajinami ktoré každoročne ekonomikám iných krajín bezplatne poskytujú viac svojich občanov, než sami prijmú z iných krajín – dozvedieť sa informáciu o rozsahu pracovnej sily, o množstve pracovníkov pochádzajúcich z ich rodných krajín, ale pracujúcich a prinášajúcich zisky ekonomikám iných krajín EU?
Táto informácia by konečne postavila do toho správneho svetla zavádzajúce a polopravdivé reči o vzájomnej pomoci členských krajín Únie, reči len o finančnej pomoci vo forme eurofondov.
Poukázala by na obrovský jednosmerný prúd pracovníkov z chudobnejších novopristúpených krajín Únie smerujúci do bohatších krajín Únie, poukázala by na pracovníkov, ktorí ťahajú ekonomiky vyspelejších a silnejších krajín Únie, bez ktorých by napredovanie týchto ekonomík v takom rozsahu ako prebieha, bolo len veľmi ťažko mysliteľné.
Táto informácia by občanom novopristúpených krajín Únie poukázala na skutočný prínos ich krajín v prospech Únie, v prospech iných jej krajín, prínos, o ktorom nikto nechce hovoriť, prínos doteraz úspešne zamlčovaný.
… Informácia, ktorá by uviedla na pravú mieru zavádzajúce vyhlásenia niektorých predstaviteľov tak Únie, ako aj predstaviteľov jej určitých členských krajín, vyhlásenia len o jednej pomoci, len o finančnej pomoci, nešťastné vyhlásenia – prameniace buď z nedostatku relevantných informácií, alebo z nejakého iného zámeru tých, ktorí tieto vyhlásenia realizujú – prispievajúce viac k rozbíjaniu než stmeľovaniu jednoty krajín Únie.
Predsa, ak existuje informácia o pomoci Únie jednotlivým jej krajinám formou eurofondov, prečo nie je možné vypracovať aj informáciu o rozsahu vzájomnej bezplatnej pomoci krajín EU uskutočňovanej formou pracovnej sily? Informáciu o tom, koľko občanov jednej krajiny Únie pracuje v iných jej členských krajinách.
Predsa, ak sa takáto informácia dá zistiť – a ona sa jednoznačne zistiť dá, a veľmi ľahko – prečo sa negeneruje a neuverejňuje, prečo nie je táto informácia prístupná všetkým občanom EU? Občanom všetkých jej členských krajín?
Prečo nie je táto informácia prístupná širokej verejnosti?
… Občania bohatších krajín Únie dávajú iným členským krajinám viac formou finančnej pomoci, občania chudobnejších krajín Únie dávajú iným členským krajinám, zasa, viac formou bezplatnej pracovnej pomoci, čiže formou bezplatne poskytovaných pracovníkov.
Zatiaľ čo informácia o rozsahu finančnej pomoci bohatších krajín Únie je pre verejnosť ľahko prístupná, informácia o rozsahu pracovnej pomoci chudobnejších krajín Únie už, bohužiaľ, nie je občanom Únie prístupná.
Prečo sa hovorí len o tom, čo novopristúpené krajiny Únie na úkor iných berú, prečo sa už nehovorí o tom, čo novopristúpené členské štáty na svoj úkor iným aj dávajú?
A dávajú neskutočne veľa, možnože oveľa viac, než od druhých berú, než od druhých dostávajú. Prečo sa o tom nehovorí?
Veď aj my, v tých chudobnejších krajinách Únie, chceme vedieť nielen to, v čom sme horší od druhých, napr. od tých bohatších, ale aj to, v čom sme od nich lepší.
… Občania, z ktorých daní sa uhrádzajú náklady na prípravu bezplatnej pomoci formou pracovnej sily, majú predsa právo vedieť, kde, a v akom počte ich spoluobčania, pripravovaní na svoju profesiu na ich náklady, pracujú. V akom počte, a v ktorej členskej krajine.
Majú to právo vedieť práve kvôli tomu, že sú to oni, z koho peňazí sa táto dlhodobá príprava ich spoluobčanov na dané profesie realizuje, sú to oni, ktorí to platia, sú to oni, ktorí vydávajú náklady na to, aby iní zhŕňali zisky, ale títo „iní“ sa už vôbec nepodieľajú ani na minimálnej kompenzácii nákladov, vďaka ktorým tieto ich zisky existujú, vďaka ktorým tieto ich zisky vznikli.
… Zatiaľ čo informácie o finančnom vklade jednotlivých členských krajín do eurorozpočtu – ktorých uverejnenie jednoznačne do dobrého svetla stavia tie bohatšie krajiny Únie, ktoré do eurorozpočtu viac vkladajú než tie chudobnejšie – sú široko a neustále publikované, uverejňované na náklady nás všetkých, z našich spoločných peňazí, na náklady eurorozpočtu, z peňazí občanov všetkých členských krajín Únie, tak informácie o inej pomoci, informácie o bezplatnej pomoci poskytovanej formou pracovnej sily, informácie, ktoré by, zasa, do lepšieho svetla stavali tie chudobnejšie krajiny Únie, tak tieto informácie sú už ignorované a zamlčované?
Prečo je šírenie informácií o jednej pomoci, o finančnej solidarite, o eurofondoch, prečo je tak v Únii mohutne podporované, a nielen finančne?
Veď propagácia tejto pomoci je financovaná z prostriedkov nás všetkých, z prostriedkov všetkých občanov Európskej únie, ale na propagáciu inej, na propagáciu pomoci formou bezplatne poskytovaných pracovníkov, tak na propagáciu tejto pomoci sa už nevynaloží z eurorozpočtu ani jedno jediné euro.
Veď na tie peniaze v eurorozpočte sa skladáme, predsa, všetci, nielen niektorí, nielen občania niektorých členských krajín, tak prečo sa používajú na zviditeľnenie a propagáciu len jednej pomoci, na zdôrazňovanie finančnej pomoci, ale na upozornenie na, zaiste, nie menšiu pomoc, na pomoc formou bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, tak na zviditeľnenie tejto pomoci už nejde z eurorozpočtu absolútne nič.
Prečo o svojím rozsahom nemenej významnej pomoci, o bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily, nepočuť ani slovka?
Prečo sa zdôrazňuje len finančná solidarita, prečo sa nezdôrazňuje aj tá pracovná? Veď nie je svojím rozsahom o nič menšia. Možnože, práve naopak. Možnože je väčšia, značne väčšia.
Tak prečo? Prečo je to tak?
Prečo sa z peňazí eurorozpočtu nefinancuje aj zverejňovanie údajov o počte občanov z jednotlivých krajín Únie zamestnávaných v iných krajinách Únie? Prekáža tomu niečo?
Čiže, toto je ten druhý dôvod na uverejňovanie informácií a počte pracovníkov jedných krajín Únie bezplatne poskytovaných iným krajinám Únie.
Pretože, ak sa na náklady nás všetkých, na náklady eurorozpočtu uverejňujú informácie o finančnej pomoci jednotlivých krajín Únie v prospech ostatných krajín Únie, tak by sa mali na náklady eurorozpočtu uverejňovať aj informácie o pomoci jednotlivých krajín Únie formou poskytovaných pracovníkov iným krajinám Únie.
F15- Prečo sa Brusel zubami-nechtami, silou mocou, a za každú cenu, bráni uverejňovaniu počtu občanov jednotlivých členských krajín zamestnávaných v iných krajinách Únie
Odmietaním uverejňovania počtu občanov jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných krajinách Únie kompetentné inštitúcie Únie chránia jej bohatšie krajiny pred požiadavkami na náhradu škôd spôsobených bezplatným odčerpávaním občanov.
A, prečo, sa vlastne, kompetentné inštitúcie Únie tak úporne bránia zverejneniu údajov o počte občanov jednotlivých krajín Únie zamestnávaných v iných krajinách Únie?
Prečo nemajú ani ten najmenší záujem na tom, aby boli tieto informácie prístupné širokej verejnosti? Veď, čo je zlé na tom, ak by občania jednotlivých členských krajín vedeli, koľko občanov z tej-ktorej členskej krajiny EU pracuje v ich krajine, a, naopak, v ktorých členských krajinách a v akých počtom pracujú ich spoluobčania?
Z akých dôvodov nechcú kompetentné inštitúcie Únie tieto údaje sprístupniť verejnosti?
… Ak by boli verejnosti prístupné, pre kompetentné inštitúcie Únie veľmi ľahko zistiteľné, údaje tak o množstve občanov jednotlivých krajín Únie zamestnávaných v iných členských krajinách Únie, ako aj údaje o dĺžke obdobia ich zamestnávania sa počas konkrétneho roku v danej členskej krajine, tak by by sa mohlo zistiť aj to, že to, čo platia do spoločnej pokladne tí, ktorí sú zároveň veľkými odberateľmi pracovnej sily z novopristúpených členských krajín, je len časťou toho, čo by v skutočnosti mali platiť ako spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v procese výchovy a vzdelávania tejto pracovnej sily, vynaložených v rodnej krajine týchto pracovníkov.
Konečne by sa ukázalo, kto v skutočnosti na druhé členské krajiny dopláca, a kto z toho fantasticky prosperuje na úkor druhých.
… A veľmi jasne by sa ukázalo, ktorá tá pomoc je v skutočnosti tou väčšou.
Či tá, ktorá sa v súčasnosti prezentuje ako tá jediná pomoc, ktorá je v Únii poskytovaná, tá prostredníctvom eurofondov, alebo či tá druhá, tá utajovaná, tá zamlčovaná, tá, o ktorej je neustále ticho, o ktorej sa nikto ani slovkom nezmieňuje, o ktorej už nič nehovorí žiadny z najvyšších predstaviteľov Únie, o ktorej už nič nepovie ani žiadny z predstaviteľov tých krajín, pre ktoré je táto zamlčovaná pracovná pomoc nenahraditeľnou pre rozvoj ich ekonomík.
Tu by sa dal veľmi názorne porovnať rozsah tej neustále zdôrazňovanej finančnej solidarity, ako prostriedku častého nátlaku na novopristúpené krajiny Únie, s rozsahom pracovnej solidarity vo forme lacnej pracovnej sily, ktorú novopristúpené krajiny Únie každoročne – už dlhých devätnásť rokov – bezplatne poskytujú ekonomikám bohatších členských krajín.
… Nikto fakt finančnej solidarity nespochybňuje. Nikto nespochybňuje pomoc formou eurofondov.
Ale je krajne neférové, ak sa spomína či skôr zviditeľňuje finančná pomoc jednej skupiny štátov v prospech druhej, no o svojím rozsahom nemenej významnej pracovnej pomoci, o bezplatnej pracovnej pomoci formou poskytovaných pracovníkov, ktorej zdrojom je práve tá skupina členských krajín prijímajúca tú neustále zdôrazňovanú finančnú pomoc, tak o tejto bezplatnej pracovnej pomoci, o tejto pracovnej solidarite, nebolo počuť za tých devätnásť spoločných rokov v EU ani jedného jediného pochvalného slova.
Ako keby táto pomoc neexistovala a bola neviditeľná, ako keby o nej nikto nevedel, pričom jej rozsah je obrovský.
… Uvedenie faktu o rozsiahlej pracovnej solidarite v prospech iných členských krajín, predovšetkým v prospech bohatších ekonomík členských krajín Únie, uvedenie faktu o bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín Únie našim bohatším súrodencom v EU formou lacnej pracovnej sily na pravú mieru, by, zrejme, bolo pre určité osoby či kruhy v Európskej únii, resp. v Európe, veľmi nepríjemné.
Uverejnením tohto faktu by tá doterajšia, každodenne ospevovaná pomoc prostredníctvom mnohokrát korupčných eurofondov, stratila svoj mocný falošný lesk.
… A ten druhý, oveľa závažnejší dôvod, kvôli ktorému nechcú kompetentné inštitúcie Únie pristúpiť na zverejňovanie údajov o občanoch jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných členských krajinách.
… Proces bezplatného odčerpávania občanov z jedných, tých chudobnejších krajín Únie, jej bohatšími členmi, je nespravodlivý, nie je to nič iné len premaľovanie starého koloniálneho systému ekonomických vzťahov medzi bohatými a chudobnými krajinami Únie novými pestrými farbami.
Ale podstata, tak tá je stále tá istá. Jedny krajiny pripravia na svoje náklady pracovníkov, a tie druhé ich odčerpajú, zamestnajú a ich práca im prinesie zisky. Avšak z týchto ziskov sa už ani tou najmenšou mierou nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Jedny, tie chudobnejšie krajiny Únie sú vykorisťované bohatšími členskými krajinami. Ekonomika bohatých krajín Únie a Európy je postavená na nespravodlivom bezplatnom odčerpávaní občanov z chudobnejších krajín Únie či aj z Ukrajiny.
Otázkou súčasnosti nie je, či proces bezplatného odčerpávania pracovnej sily, tak či zotrvá, otázkou je dokedy ešte zotrvá, či, kedy tento nespravodlivý proces skončí? Pretože tlak na jeho skončenie stále rastie.
… Bohatšie krajiny Únie dobre vedia, že súčasný systém ekonomických vzťahov v Únii, ktorý im zabezpečuje ekonomické napredovanie za cenu toho, že im značnú časť potrebnej pracovnej sily pripravujú chudobnejšie krajiny Únie a Ukrajina na svoje náklady, tak vedia, že tento systém koloniálneho vykrádania pracovnej sily z chudobnejších krajín Únie či z Ukrajiny končí.
A tiež vedia, že, krajiny, z ktorých dlhé roky masovo bezplatne odčerpávali pracovnú silu, tak tieto krajiny by si mohli, a iste si aj budú, uplatňovať požiadavku na náhradu škod spôsobených procesom nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily.
Ale, predsa, jedným zo základných predpokladov na to, aby k tejto náhrade škôd došlo, tak k tomu je nutné, aby krajina, ktorá si bude túto náhradu uplatňovať voči inej krajine, tak aby táto krajina mala hodnoverné údaje o tom, aký počet jej občanov a akú dlhú dobu jej občania pracovali v krajine, na ktorú svoj nárok na náhradu škody uplatňuje.
Toto sú absolútne základné údaje z ktorých sa bude vychádzať pri výpočte náhrady škôd. Bez týchto údajov je uplatnenie náhrady škôd nemysliteľné.
Čiže, toto je ten druhý dôvod, kvôli ktorému Únia – šitá z hľadiska požiadaviek jej bohatších a starších členov a slúžiaca ako nástroj presadzovania ich záujmov – nechce uverejňovať počty a dĺžku doby zamestnávania sa občanov jednotlivých členských krajín v iných krajinách Únie.
Veď, uverejnením týchto údajov by Únia zároveň potvrdila aj hodnovernosť týchto údajov, pretože tieto údaje by jej, predsa, nemohol poskytnúť nikto iný, len daná členská krajina.
A tieto uverejnené údaje o počte občanov jednotlivých členských krajín pracujúcich v iných členských krajinách Únie, by boli do budúcnosti pre každú členskú krajinu východiskovým zdrojom a dostatočne hodnoverným údajom na vznášanie požiadavky na náhradu škod spôsobených bezplatným odčerpávaním jej občanov ekonomikami iných členských krajín Únie.
… Občania Slovenska, ako aj iných členských krajín, majú právo vedieť, koľko ich spoluobčanov pracuje v jednotlivých členských krajinách Únie.
Veď, keď už zo svojich daní financujú dlhodobý proces výchovy a vzdelávania aj tých svojich spoluobčanov, ktorí sú potom bezplatne odčerpávaní a zamestnávaní ekonomikami ostatných krajín Únie, tak iste majú právo vedieť, v ktorej členskej krajine a v akom počte títo ich spoluobčania pracujú.
F16- Jedny členské krajiny sa glorifikujú a z druhých sa robia vyžierky Únie
Veď tu nejde len o morálny význam bezplatného poskytovania obrovského množstva lacnej pracovnej sily novopristúpenými členskými krajinami Únie. Tu ide aj o to, aby sa konečne prestalo hlásať to klamstvo – rozširované nielen predstaviteľmi najvyšších inštitúcií Únie, ale aj mnohými predstaviteľmi tak bohatších členských krajín, ako aj, kupodivu, niektorých tých našich predstaviteľov, predstaviteľov novopristúpených členských krajín Únie – tá lož len o finančnej pomoci ako o jedinej pomoci existujúcej v Únii. Bohatšie členské krajiny EU sa glorifikujú a z tých chudobnejších sa robia vyžierky Únie.
Na mladých ľudí z novopristúpených krajín Únie sa dennodenne, z rôznych druhov médií, pri besedách či prednáškach s politikmi rôznych úrovní, valí množstvo informácií o čistých prispievateľoch a čistých poberateľoch v EU, o tom, akí máme byť vďační EU za to, čo pre nás robí, ako nám pomáhajú eurofondy, čo všetko sa za ne vybudovalo, aké akcie boli pomocou nich uskutočnené, ako si máme vážiť, že dostávame viac než dávame, hrnie sa záplava informácií o tom, čo všetko robia pre nás bohatšie členské štáty EU.
Ale niet tam ani slova o tom, čo my robíme pre EU, akú neoceniteľnú službu poskytujeme ekonomikám bohatých členských štátov Únie, koľko pracovníkov vychovávaných a vzdelávaných čisto len na naše náklady, na náklady našich občanov, koľko pracovnej sily naše novopristúpené členské štáty každoročne dodávajú bezplatne bohatším starším členským krajinám EU.
… Ale nikde sa už nespomína náš obrovský vklad v podobe bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily. Ako keby to bolo zakázané, ako keby to bolo tabu, niečo, o čom sa nesmie hovoriť a vysloviť ani slovo.
Ako keby niekto chcel našim deťom, našim mladým ľuďom a občanom ukázať a nabiť do hláv predstavu, že ich rodné krajiny sú neschopné, že nestoja za to, že sú to len takí chudáci a žobráci, ktorí stále od druhých len pýtajú.
… Veď predsa, keď sa v rodine – a EU sa za rodinu s dvadsiatimi siedmimi súrodencami považuje – neustále zdôrazňuje, že niektorí tí starší súrodenci sú takí a takí dobrí, a tak a tak prispievajú tým mladším, a tí mladší len čakajú na pomoc, a sami ničím neprispievajú, a viac berú ako dávajú, keď sa zamlčuje skutočný prínos týchto mladších súrodencov, pričom sú stále neprávom dehonestovaní, tak potom je úplne normálne, že títo mladší súrodenci v takejto toxickej rodine nechcú žiť, chcú sa z nej čím skôr dostať, a je možné, že raz z tejto rodiny utečú.
Nechcú žiť v rodine, kde sa podáva len jednostranná oklieštená pravda, pravda slúžiaca len niektorým, len tým vyvoleným.
Pretože oni túžili vždy po rodine, kde si jeden druhého váži, kde dokážu oceniť vzájomný prínos každého jej člena, nielen niektorých. Túžili po rodine, kde sú si všetci rovní.
Dennodenné masírovanie mozgov, dennodenné vymývanie mozgov nás, našich spoluobčanov, ale hlavne našej mládeže a detí, ich tvárnosť voči týmto zavádzajúcim, neúplnym a jednostranným informáciam len o jednej pomoci, množstvo informácií len o význame eurofondov s opomenutím nesmierneho významu pracovnej sily každoročne bezplatne odčerpávanej z našich novopristúpených členských krajín, bude mať za následok, že tieto naše deti budú brať svoje rodné krajiny ako chudákov, ako niekoho, kto len naťahuje ruku a kto si nedokáže na seba zarobiť, a len vďaka obetavosti a ústretovosti bohatších členských krajín, ktoré nás dotujú, sme na tom tak dobre ako sme. Či tak zle ako sme?
Ale to nie je nič iné, len dobre premyslená sofistikovaná manipulácia zameraná na zmenu myslenia ľudí v požadovanom smere, zameraná na manipuláciu myslenia mladých ľudí.
… Veď práve dôsledkom neuverejňovania údajov o počte zamestnávaných občanov jedných členských krajín v iných členských krajinách Únie dochádza k tomu, že sa jednostranne upriamuje pozornosť len na jeden druh pomoci členských krajín v Únii, upriamuje sa pozornosť len na finančnú pomoc formou eurofondov, len na pomoc formou finančného príspevku do eurorozpočtu, a poskytovanie tejto pomoci sa hrubým spôsobom zneužíva ako prostriedok nátlaku na novopristúpené členské krajiny.
Ale sa už nič nehovorí o rozsiahlej bezplatne poskytovanej pomoci formou lacnej pracovnej sily prúdiacej z novopristúpených členských krajín do ekonomík bohatších krajín Únie.
Je to úmyselné podávanie zavádzajúcich informácii. Podávanie len pre jednu stranu výhodných informácií, podávanie dezinformácií, vedomé podávanie neúplnych informácií, v ktorých práve tá neúplnosť zásadným dehonestujúcim spôsobom mení pohľad občana Únie na prínos jedných členských krajín v prospech druhých.
… Pokiaľ bude pravda o obrovskej bezplatnej pomoci – poskytovanej už dlhých dvadsať rokov novopristúpenými krajinami Únie ekonomicky bohatším členským i nečlenským krajinám Únie – účelovo zamlčovaná, pokiaľ bude pravda o tejto bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily, dlhodobo vychovávanej a vzdelávanej výlučne len a len na náklady novopristúpených členských krajín, pokiaľ bude táto pravda o obrovskej pracovnej solidarite, ktorá je vo svojom finančnom vyjadrení minimálne taká istá ako neustále dennodenne zdôrazňovaná finančná solidarita či finančná pomoc formou eurofondov, pokiaľ bude táto pravda utajovaná, zamlčovaná a ukrývaná, tak potiaľ nebude len tá jedna pravda, len tá „jednosmerná pravda“ o finančnej solidarite či finančnej pomoci formou eurofondov ničím iným, len vedomým a účelovým podávaním neúplnych informácií, podávaním dezinformácií, propagandistickým vymývaním a masážou mozgov našich detí, našich mladých spoluobčanov, nás všetkých.
Veď podávanie informácií len o jednej pomoci pri vedomom zamlčovaní informácií o druhej pomoci, to je predsa podávanie dezinformácií, to je cielené dezinformovanie.
Ťažko sa to hovorí, ale, bohužiaľ, nie je to nič iné len cielená a premyslene dávkovaná demagógia. Systematické natĺkanie pokrútenej a prispôsobenej pravdy do hláv, pravdy len o jednej pomoci, pravdy len o jednosmernej pomoci. Či to nie je trestné?
Aj my sami s pomocou našich predstaviteľov si pomáhame rozvracať naše krajiny rozširovaním zavádzajúcej, len čiastočnej pravdy, len tej časti pravdy, ktorej rozširovanie a propagovanie je pre niekoho veľmi veľmi výhodné , a pre koho je zamlčiavanie toho zvyšku pravdy, toho veľmi dôležitého zvyšku pravdy – ktorého uverejnenie by absolútne zmenilo pohľad občanov na tú doteraz hlásanú pravdu len o jednej pomoci, pravdu len o jednosmernej finančnej pomoci – ešte výhodnejšie.
… Ale nech je opis o vzájomnej pomoci medzi členskými krajinami Únie, tak nech je tento opis vyvážený. Keď sa hovorí o jednej pomoci, nech sa primerane tomu hovorí aj o význame tej druhej.
Keď sa zdôrazňuje fakt jednej pomoci, existujúci vďaka bohatším členským krajinám Únie a spočívajúci v pomoci formou eurofondov, tak nech sa zdôrazňuje aj fakt druhej, nemenej významnej pomoci, bezplatnej pomoci formou obrovského množstva lacnej pracovnej sily pochádzajúcej z novopristúpených členských štátov.
Existujúcej vďaka neustálemu a opätovnému uťahovaniu opaskov občanov krajín, z ktorých táto pracovná sila pochádza.
Nech nevidieť len nesčíselné množstvo lístočkov, nápisov, tabuliek a tabulí, megapútačov či donekonečna sa opakujúcich oznámení v rôznych médiách typu: „Vybudované vďaka eurofondom “. Nech, aspoň občas, vidieť aj nápisy typu: „ Vybudované vďaka bezplatne poskytnutej pomoci formou lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín Únie“.
Nech nevidieť len oznámenia typu: „Nemocnica vybudovaná vďaka finančnému príspevku z eurofondov“. Nech vidieť aj oznámenia typu: „Nemocnica poskytujúca zdravotnú starostlivosť vďaka bezplatne získaným lekárom a zdravotným sestrám z novopristúpených členských krajín EU.“
Nech nevidieť len tabuľky s nápisom: „ Cyklotrasa vybudovaná vďaka finančnému príspevku z EU.“ Nech vidieť aj tabuľky s nápismi: „Stavba vybudovaná vďaka bezplatne získaným pracovníkom z novopristúpených členských krajín Únie.“
Nech nevidieť len informačné tabule s textom: „Dom opatrovateľskej služby vybudovaný za pomoci eurofondov.“ Nech vidieť aj informačné tabule: „Dom opatrovateľskej služby poskytujúci služby vďaka bezplatne získaným opatrovateľkám z novopristúpených členských krajín Únie.“
Nech to vidieť v tých krajinách, ktoré týchto bezplatne získaných lekárov a zdravotné sestry, týchto bezplatne získaných pracovníkov či tieto bezplatne získané opatrovateľky z novopristúpených krajín EU v svojich ekonomikách zamestnávajú.
… Veď na tie peniaze v eurorozpočte sa skladáme, predsa, všetci, nielen niektorí, tak prečo sa používajú len propagáciu pomoci jedných, len na zdôrazňovanie finančnej pomoci formou eurofondov, ale na upozornenie na, zaiste nie menšiu pomoc druhých, pomoc formou bezplatne poskytovanej lacnej pracovnej sily, nejde už z eurorozpočtu absolútne nič.
Prečo sa na propagáciu zdôrazňovania pomoci jedných, zdôrazňovania pomoci tých bohatších členských krajín formou finančnej pomoci, vynakladajú finančné prostriedky zo spoločného eurorozpočtu, teda nielen z peňazí občanov tých krajín, ktoré túto finančnú pomoc poskytujú, ale aj z peňazí občanov novopristúpených členských krajín, avšak na informovanie o nemenej významnej pomoci, o bezplatnej pomoci zo strany novopristúpených členských krajín, o bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily, sa už z tohto spoločného eurorozpočtu nevyčleňuje ani minimum finančných prostriedkov.
… A aj napriek tejto skutočnosti, napriek faktu, že bezplatná pomoc formou lacnej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín nie je nejaká almužna, ale je to obrovská pomoc, zaiste porovnateľná s tou pomocou formou eurofondov, tak napriek tejto skutočnosti sa o nej nič nehovorí, ani slovko, je o nej absolútne ticho. Prečo sa o tejto pomoci nič nehovorí?
V záujme novopristúpených členských krajín ukrývanie faktu o bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily iste nie je.
Tak, kto má záujem na tom, aby sa o tom nehovorilo? Komu záleží na tom, aby sa o tom mlčalo? Kto sa tak bojí o tejto pomoci hovoriť?
… Čo je to za rodinu, keď sa v nej nehovorí, ba sa ignoruje a zamlčuje, o znateľne rozsiahlom prínose tých slabších a mladších súrodencov, ale neúmerne sa jednostranne a stále zdôrazňuje len ten – vôbec nie väčší, možnože, práve naopak – prínos tých starších a silnejších.
Čo je to za rodinu, v ktorej je lepšia životná úroveň jedných súrodencov vykúpená na úkor zhoršenia životnej úrovne tých druhých.
… Či nie sme v Únii na jednej lodi, či nie sme jedna rodina?
Nemožno sa potom čudovať, ak v tejto rodine, v ktorej sa zdôrazňujú len prednosti jedných, len tých starších a silnejších súrodencov, len prínos tých starších súrodencov, a prínos tých druhých, tých mladších a slabších, sa z neznámych dôvodov zamlčuje, no tak sa nemožno čudovať, že tí, „ničneprinášajúci a ničnedávajúci“ členovia, nechcú v takejto rodine zostať, nechcú zostať s tými, pre ktorých sú ničím, pre ktorých sú len zbytočnou záťažou.
Zotrvávanie v nej berú ako nutné zlo, a snažia sa z nej čím skôr dostať. Snažia sa odísť z takejto patologickej rodiny, snažia sa nájsť niekoho, kto ocení ich prínos, kto ocení ich vynakladanú námahu a energiu, niekoho, kto si toho, čo vynakladá námahu a energiu v prospech iného, váži, kto vie oceniť pomoc jedného v prospech druhých.
… A tak isto, keď sa o vašej rodnej krajine stále hovorí, že len berie a berie, vyvoláva sa podvedome pocit, aká je tá vaša rodná krajina úbohá, chudobná, závislá od druhých, a vy podvedome túžite po tom, aby aj ona bola taká silná ako tie, o ktorých sa hovorí, že dávajú, že pomáhajú. Že pomáhajú tým, že dávajú zo svojho, že viac dávajú než dostávajú. Vlastne, tá cudzia krajina začína byť vo vašom podvedomí spájaná s väčšou istotou.
Vy neviete, že vaša rodná krajina má v skutočnosti tiež obrovské zásluhy. Že má obrovské zásluhy v tom, že pomáha možno ešte viac ako tá, o ktorej sa to všade hovorí, o ktorej to každý šíri. Len tie zásluhy vašej rodnej vlasti sa „cudne“ zamlčujú, nehovorí sa o nich, a ani nikde nepíše.
Je o tom ticho, strašné ticho, aby to nenarušilo zrejme nejaké zámery, nejaký plán, nejaké určité, čoraz viac natískané schémy myslenia, a tak o tých zásluhách vašej vlasti neviete ani vy.
… Každý mladý človek túži po silnej rodine, rodine, ktorá bude štedrá voči druhým, ktorá bude viac dávať než brať, túži po rodine, ktorú si za jej charizmatický postoj k tým slabším budú vážiť druhí, a bude si ju vážiť aj on, pretože to dáva pocit, ktorý sa nedá kúpiť, dáva to pocit hrdosti. Dáva to pocit oprávnenej hrdosti na svoju rodinu.
Každý túži viac po takej rodine, o ktorej vie, že ju za jej pomoc tým slabším obdivujú a chvália, než po rodine, ktorá bude odkázaná na pomoc iných rodín.
Čiže taká rodina, ktorá je vnímaná ako tá, ktorá druhým pomáha, ktorá dáva zo svojho, takáto rodina sa stáva aj vzorom pre mladého človeka. Chce tiež takú rodinu.
Každé dieťa, každý mladý človek prirodzene túži za tou silnejšou rodinou, ktorá druhým pomáha, zle sa vyrovnáva s faktom, ak sú jeho rodičia závislí na pomoci od druhých. Oveľa lepšie sa mu počúva, ako sú iní závislí na pomoci jeho rodičov. Človek je na takú rodinu, na takých rodičov, oprávnene hrdý.
A tak ako rodičov, tak vnímajú nielen tí mladší, ale aj tí starší a najstarší, svoju rodnú krajinu. Oveľa radšej počúvame ako naša krajina pomohla tým a tým, takou a takou formou, než koľko našej krajine pomohli tí druhí, úspešnejší, bohatší.
Prečo sa nezdôrazňuje pred našimi deťmi, pred našimi mladými ľuďmi či občanmi, význam našej pomoci pre EU? Prečo sa, nieže nezdôrazňuje, prečo sa o tom absolútne nič nehovorí? Prečo sa to zamlčuje? Prečo sa to utajuje? Prečo sa nehovorí o tejto našej obrovskej podpore bohatším členským krajinám, o našej bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily?
Stále, od vstupu do EU, je to stále len v rovine toľko a toľko nám dávajú, na svoj úkor, tak strašne na nás doplácajú, na úkor svojich občanov, ktorí sú preto z toho znechutení, toľko a toľko dostávame, a tak a tak si to máme vážiť, a teda z toho dôvodu tak a tak máme skákať.
… Ak sa už pred našimi deťmi, pred našimi mladými ľuďmi a občanmi, neustále hovorí o finančnom prínose bohatších ekonomík Únie v prospech novopristúpených členských krajín, ak sa neustále hovorí o tom, ako tieto bohatšie krajiny na to doplácajú, tak nech sa pred nimi aspoň občas spomenie aj o bezplatnej pomoci našich krajín, o bezplatnej pomoci novopristúpených členských krajín v prospech bohatších členských krajín Únie, o bezplatnej pomoci formou lacnej pracovnej sily, formou obrovského počtu produktívnych občanov, formou miliónov pracovníkov, ktorých novopristúpené členské krajiny každoročne, už dlhých dvadsať rokov, bezplatne poskytujú ekonomikám bohatších krajín Únie, bez najmenšej účasti týchto bohatších členských krajín na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu.
Prečo pred našimi deťmi, pred našim občanmi už nikto nespomenie, aký obrovský negatívny dopad má toto bezplatné odčerpávanie na ekonomiky krajín, z ktorých sú títo občania odčerpávaní? Na ekonomiky našich novopristúpených členských krajín.
Prečo sa už nikde nespomenie, že toto bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z našich krajín neskutočným spôsobom ožobračuje peňaženky všetkých spoluobčanov týchto odčerpávaných občanov?
Ožobračuje ich to práve kvôli tomu, že to odčerpávanie je bezplatné, teda bezkompenzačné, teda, že všetky náklady na výchovu a vzdelávanie odčerpávaných občanov musia zaplatiť oni zo svojich peňaženiek.
… Pri tom bezplatnom odčerpávaní je absolútne ignorovaná skutočnosť, že náklady na tých odčerpávaných občanov, náklady na ich výchovu a vzdelávanie, nevynakladajú tí, ktorým zamestnávanie týchto občanov prináša zisk, ale práveže ich vynakladajú tí, ktorí z toho nemajú žiadny zisk.
Jedni musia vynakladať náklady, ale zisky, ktoré sú dosiahnuté vďaka týmto vynaloženým nákladom, tak tieto zisky už zhŕňajú druhí, zhŕňajú ich tí, čo sa absolútne nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.
Prečo sa teda nehovorí o tomto našom prínose, o prínose našich novopristúpených členských krajín v prospech ekonomicky bohatších krajín Únie a Európy, o prínose formou bezplatne poskytovanej pracovnej sily, pracovnej sily vychovanej len na naše náklady? Prečo?
Aby sa navodil pocit, že novopristúpené členské krajiny nič neprinášajú, a len žiadajú?
… Prečo existuje takáto diskriminácia pri uverejňovaní informácií o vzájomnej pomoci medzi členskými krajinami Únie?
Keď o finančnej pomoci jedných, tých bohatších krajín Únie, v prospech jej novopristúpených krajín sa hovorí stále a všade, ale o bezplatnej pomoci novopristúpených krajín Únie formou množstva lacnej pracovnej sily v prospech bohatších krajín Únie sa už nehovorí vôbec a nikde. Prečo existuje táto diskriminácia?
F17- Prečo sa proti nespravodlivému bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily neozvú naši predstavitelia?
Nikto od našich predstaviteľov nechce, aby bojovali za to, čo nám nepatrí, čo nie je naše. Chceme od nich len, aby bojovali za to, čo nám plným právom patrí, čo je naše.
… Nie je známe, že by niekto kompetentný, resp. nejaká kompetentná inštitúcia v krajinách masovo postihnutých bezplatným odčerpávaním pracovnej sily, teda aj niekto zo Slovenska, nejaký jeho predstaviteľ, tak že by proti tejto neférovej ekonomickej politike bohatších krajín Únie a Európy výrazne poškodzujúcej ekonomiky novopristúpených štátov, že by niečo namietal.
Nieže, niekto kompetentný. Práveže, zrejme nikto, kto zastupuje občanov týchto krajín, t. j. kto sa dostal do svojej funkcie prostredníctvom volieb v týchto krajinách, sa voči tejto politike nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily neozval.
Ale, veď voľby sú na to, aby sa vybrali tí najlepší občania, ktorí nás budú zastupovať, ktorí nás budú obhajovať a brániť. Obhajovať a brániť naše záujmy.
Ktorí budú rozhodovať ďaľšom osude peňazí, odvedených formou daní občanov do štátnej pokladnice. Ktorí budú dbať o to, aby sa tieto peniaze štátneho rozpočtu vynakladali rozumným spôsobom. Ktorí budú bojovať za to, že ak sa naše peniaze zo štátnej pokladnice na niečo vydajú, tak by mali občanom aj nejaký úžitok priniesť, tak by mali byť určitým spôsobom aj zhodnotené.
Peniaze, ktoré sme vynaložili na výchovu a vzdelávanie našich občanov pracujúcich teraz v zahraničí, ktorí pracujú v ekonomikách bohatších krajín Únie a Európy, tak tieto peniaze sa nevracajú, nezhodnocujú, neprinášajú nám žiaden zisk, naopak sú stratou pre naše ekonomiky.
… Ak by mal, však, niekto o tejto nespravodlivosti hovoriť vo zvýšenej miere, ak by mal niekto protestovať proti tomuto neférovému bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily z chudobnejších ekonomík EU tými bohatšími, no tak by sa tejto úlohy mali zhostiť predovšetkým tí, ktorí nás zastupujú a reprezentujú v Európskom parlamente, čiže naši zástupcovia v Európskom parlamente, naši europoslanci.
Veď, kde lepšie, ak nie v europarlamente, môžu priamo a najrýchlejšie informovať o tomto do oka bijúcom probléme značne zaťažujúcom vzťahy medzi ekonomicky chudobnejšími novopristúpenými a bohatšími staršími krajinami Únie.
Kde inde, ak nie v europarlamente, keďže ide o problém týkajúci sa celej Európskej únie, problém týkajúci sa všetkých krajín EU, týkajúci sa jedných jej krajín pozitívne a druhých opačne, v tom negatívnom zmysle.
… Či už niekto z našich slovenských predstaviteľov v europarlamente, niekto z našich europoslancov, či niekto z našich zástupcov pôsobiacich aj v tých vyšších štruktúrach europarlamentu, upozornil už niekedy, aspoň jeden jediný raz za tých dlhých dvadsať rokov v Únii, na tento problém, na problém nemorálneho bezplatného odčerpávania pracovníkov a odborníkov zo Slovenska, či aj z ďaľších krajín Únie ekonomikami jej bohatších členov?
Na už dvadsať rokov sa vlečúci a kompetentnými inštitúciami EU ignorovaný problém devastujúci slovenskú ekonomiku, na problém ožobračujúci slovenské deti, starých ľudí, dôchodcov, ožobračujúci všetkých slovenských občanov?
… Škoda, že sa už nenájde nikto, kto by sa zaoberal porušovaním práv našich občanov, porušovaním práv občanov Slovenska či aj občanov ďaľších novopristúpených členských štátov ich bohatšími súrodencami v EU. Porušovaním práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených počas dlhodobej prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, resp. porušovaním práva Slovenska na primeranú odmenu za vykonanú prácu.
Slovensko odvedie obrovskú prácu, vynaloží značné náklady na prípravu svojich občanov do roly pracovníkov, títo pracovníci sú bezplatné odčerpávaní bohatšími krajinami Únie a Európy, avšak Slovensko za túto svoju prácu nedostane ani tú najmenšiu odmenu.
Presne tak isto ako aj otrok, ktorý odviedol prácu, ale už za ňu nedostal ani tú najmenšiu odmenu.
… Škoda, že už nikto z predstaviteľov našich občanov na nižších, vyšších či aj na tých najvyšších miestach, nereaguje na túto, nieže nekončiacu, ale práveže stupňujúcu sa devastáciu ekonomiky, nielen našej krajiny, Slovenska,ale aj na devastáciu ekonomík ďaľších krajín Únie, napr. Rumunska, či aj devastáciu nečlenskej Ukrajiny, na devastáciu zo strany bohatších ekonomík Únie a Európy.
Škoda, že nik z nich nereaguje na devastáciu našich ekonomík formou bezplatného odčerpávania obrovského množstva lacnej pracovnej sily, pripravenej na zapojenie sa do pracovného procesu výlučne na náklady svojich rodných krajín. Na náklady našich občanov.
Bez spravodlivej kompenzácie týchto nákladov tými, ktorým zamestnávanie tejto bezplatne odčerpávanej pracovnej sily, zamestnávanie týchto zahraničných pracovníkov, prináša nesmierne zisky.
… Budeme vydávať čoraz viac a viac peňazí zo sumy našich odvedených daní na bezplatné štúdiá mladých ľudí, aby potom ich znalosti prinášali úžitok občanom tých krajín, ktoré sa absolútne na financovaní týchto štúdií nepodieľali?
Budeme platiť ich štúdiá, aby zisk, ktorí títo naši budúci odborníci pomôžu svojou prácou v zahraničí vytvoriť, šiel v prospech krajín, ktoré ničím na tieto štúdiá neprispeli?
Budeme platiť štúdiá týchto budúcich odborníkov, aby dane z ich miezd v zahraničí napĺňali štátne rozpočty krajín, ktoré sa vôbec nezúčastňovali na financovaní nákladov vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie?
Či sa nikto neozve proti týmto neférovým či nemorálnym praktikám? Či sa ozve niektorý z tých, ktorých si ich občania vybrali, aby bránili ich záujmy, aby bránili záujmy ich rodnej krajiny?
Či nikomu z týchto našich predstaviteľov na nižších, vyšších, ale aj na tých najvyšších miestach nevadí táto situácia, či im nevadí, že sa všetci skladáme nielen na ich nadštandardné mzdy, na nich, ale sa skladáme aj na tých našich spoluobčanov, ktorí sú potom bezplatne odčerpávaní ekonomikami bohatších krajín Únie a Európy? Veď sme si ich zvolili na to, aby nás bránili aj vtedy, keď nás budú okrádať, a nie na to, aby sa odvracali a tvárili sa, že to okrádanie nevidia.
Nebudeme nič robiť, a len útrpne prijímať túto rolu a čakať, či sa to neskončí, a ak nie, zasa nič nerobiť, a zasa len čakať? A dáme si nakladať na chrbát znova a znova? Trpezlivosť a zatnutie zubov je pekná vec, ale má význam len vtedy, ak vedie k zlepšeniu postavenia, a nie k jeho zachovávaniu či dokonca zhoršovaniu.
… Ani jeden politik či predstaviteľ v členských krajinách Únie, ani jeden predstaviteľ Únie či nejaký predstaviteľ krajín Európy, sa nikdy nevyjadril k problematike bezplatného odčerpávania pracovnej sily.
Ani jeden z nich sa, zatiaľ, nevyjadril k tomu, či je toto, či je tento systém ekonomických vzťahov medzi krajinami v Európe, tak či je spravodlivý.
Či je spravodlivé, ak nejaká krajina len na svoje náklady, na náklady svojich občanov, pripraví počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania svojich občanov do pozície pracovníkov, a takto pripravení pracovníci sú potom bezplatne odčerpávaní bohatšími krajinami Únie či Európy.
Ani jeden z nich sa nikdy nevyjadril k tomu, či je spravodlivé, že títo občania sú bezplatne odčerpávaní zo svojich rodných krajín, že sú odčerpávaní bez toho, aby došlo k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tej krajiny, ktorá týchto zahraničných občanov zamestnáva v svojej ekonomike, a ktorej ich zamestnávanie prináša zisk a šetrí nesmierne náklady, ktoré by musela vynaložiť na prípravu pracovníkov potrebných profesií v prípade, ak by týchto zahraničných pracovníkov nemala k dispozícii.
… Či by sa do riešenia tohto problému nemali aktívne zapojiť príslušné riadiace inštitúcie EU?
Či riešenie tohto problému medzi bohatšími a chudobnejšími členmi EU, problému devastujúceho ekonomiky novopristúpených členských štátov EU, nepatrí do ich kompetencie?
A ak už nie do ich, tak potom do kompetencie koho?
A možno – keďže kompetentné inštitúcie EU pred týmto pálčivým problémom zavierajú oči a nezaoberajú sa ním, napriek dlhému obdobiu, napriek obdobiu tiahnúcemu sa už od r. 2004, ktoré uplynulo od nášho vstupu do Únie, pričom tento dlhý čas, čas devätnástich rokov ničnerobenia v tejto otázke nahráva skôr predpokladu, že sa tomuto problému zrejme naďalej nebudú venovať – možno sa nájde niekto u nás, niekto v našich novopristúpených členských krajinách či niekto v našej krajine, niekto zastupujúci občanov či už na nižšej, alebo vyššej úrovni, politik či nepolitik, poslanec či neposlanec, z ľavice či pravice, koaličný, opozičný alebo nezávislý, nejaká skupina ľudí, bohatý či možno až nie tak, novinár alebo médium ktorému záleží na občanoch Slovenska … skrátka, možno sa nájde niekto, komu nie jedno, v akých ťažkých ekonomických podmienkach žije obrovské množstvo jeho spoluobčanov.
Komu nie je jedno s akými existenčnými ťažkosťami zápasí značná časť tých, ktorí sa niekedy skladali aj na jeho výchovu a vzdelávanie, a ktorí teraz musia vyžiť z menej než skromných dôchodkov, ktorí musia šetriť na jedle, na liekoch, na oblečení … ktorí musia šetriť na svojich deťoch, ktorí musia šetriť doslova na všetkom.
Komu nie je jedno, že jeho spoluobčania sa opätovne, znova a znova skladajú na platy pedagógov vzdelávajúcich nových a nových pracovníkov a odborníkov, ktorí sú potom odčerpávaní ekonomikami bohatších krajín Únie a Európy.
Niekto, kto sa ozve proti tomuto bezbrehému poškodzovaniu ekonomiky Slovenska, či aj proti nesmierne cynickej devastácii Ukrajiny krajinami Únie a Európy pokračujúcej napriek ozbrojenému konfliktu ničiacemu túto krajinu a jej občanov.
Kto sa ozve aj proti poškodzovaniu ekonomík ďaľších chudobnejších krajín Únie, proti ožobračovaniu občanov týchto krajín, niekto, kto obetuje svoj čas, svoju energiu a, zrejme, aj finančné prostriedky, na to, aby sa občanom jeho rodnej krajiny a tiež občanom aj tých druhých spravodlivo vracalo to, čo im patrí, a čo si niekto, neprávom privlastňuje.
Nebude to mať ľahké. Skôr krv, pot a slzy a poriadne polená pod nohy od tých, ktorí z tohto doterajšieho problému nesmierne ťažia, a ktorého spravodlivé riešenie nie je pre nich výhodné.
Ale ten niekto nebude bojovať len za seba a za občanov svojej rodnej krajiny, ale bude bojovať aj za občanov ďaľších krajín Únie a Európy, za občanov všetkých krajín sveta, ktoré sú zneužívané a nesmierne poškodzované bezplatným odčerpávaním pracovnej sily.
A ak sa riešenie tohto problému, problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily, podarí tomu „niekomu“ posunúť aj o malý kúsok dopredu, tak tomu, ktorý to dokáže, komu sa to podarí úspešne posunúť … „veľká vďaka“.
F18- Otázkou nie je, či nespravodlivé bezplatné odčerpávanie pracovnej sily skončí, otázkou je kedy skončí, a kto bude tým prvým, kto mu začne vykrúcať krk. Môže byť ním Slovensko.
Nespravodlivé bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z chudobnejších krajín tými bohatšími, je bohatými štátmi násilne udržiavaný relikt koloniálnej minulosti, ktorý raz skončí. Presne tak isto, ako skončilo aj otroctvo.
Každý z predstaviteľov, každý z politikov krajín Únie a Európy, ktorý Ukrajinu navštívil, vyjadril hlbokú spolupatričnosť s ukrajinským národom a poľutovanie nad obeťami a devastáciou Ukrajiny spôsobených ozbrojeným konfliktom.
Nikto z nich sa, však, pred ukrajinskými predstaviteľmi už ani slovkom nezmienil o probléme, ktorý dlhodobo ničí jej ekonomiku, a ktorého príčinou sú, v mnohých prípadoch, práve, aj ich rodné krajiny.
Nikto z nich pri stretnutí s predstaviteľmi Ukrajiny už neprejavil ani tú najmenšiu snahu o riešenie už dlhé roky sa vlečúceho a rastúceho problému nesmierne poškodzujúceho ukrajinskú ekonomiku, škodiaceho všetkým občanom Ukrajiny. Problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania miliónov ukrajinských občanov európskymi krajinami.
… To, že prestavitelia Únie či predstavitelia krajín Únie a Európy, neprejavili žiadnu snahu o riešenie tohto problému, je z pohľadu ekonomických záujmov ich rodných krajín plne pochopiteľné. Totiž, to spravodlivé riešenie tohto problému, bez najmenších pochybností žiadúce z pohľadu Ukrajiny, bohužiaľ, nie je v ich záujme, v záujme väčšiny krajín Únie a Európy.
To spravodlivé riešenie ukončujúce poškodzovanie ukrajinskej ekonomiky nie je v záujme tých európskych krajín, ktoré ukrajinských občanov masovo odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.
Ukrajina, totiž, pre nich predstavuje výdatný bezplatný zdroj čoraz viac nedostatkovej lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily, bezplatný zdroj prinášajúci krajinám Únie a Európy obrovské bezprácne zisky.
Prečo bezprácne? Pretože prostredníctvom bezplatného odčerpávania pracovnej sily z Ukrajiny, tí, tie krajiny, ktoré ukrajinských občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách, ušetria množstvo finančných prostriedkov, ktoré by museli vynaložiť v prípade, ak by ich nemali k dispozícii, a museli by si pracovníkov potrebných profesií zabezpečiť na svoje náklady z radov vlastných občanov.
… Každý z predstaviteľov krajín Únie a Európy pri stretnutí s ukrajinskými predstaviteľmi vyjadril svoju ľútosť nad devastačnými dôsledkami ozbrojeného konfliktu prebiehajúceho na Ukrajine.
Avšak, už žiadny z nich ani slovkom nespomenul, že devastačné dôsledky pre ukrajinskú ekonomiku predstavuje aj bezplatné odčerpávanie miliónov jej občanov európskymi krajinami, bezplatné odčerpávanie ukrajinských občanov aj jeho rodnou krajinou.
To, že o tomto závažnom probléme, spôsobujúcom ukrajinskej ekonomike každoročné škody vo výške miliárd či skôr desiatok miliárd dolárov, škody v súhrnnom vyjadrení porovnateľné s výškou škôd spôsobených súčasným ozbrojeným konfliktom, tak, že o tom nehovorili, a ani sa nezmienili predstavitelia tých krajín, pre ktoré predstavuje Ukrajina žiadaný bezplatný zdroj kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily, tak tomu sa nemožno, vôbec, čudovať.
Veď, pre krajiny zamestnávajúce ukrajinských občanov predstavujú títo pracovníci niečo, bez čoho by ich ekonomiky mali značné problémy, bez čoho by ich ekonomický rast iste nebol taký úspešný akým je.
Každý ten bezplatne získaný ukrajinský pracovník predstavuje pre štátny rozpočet jeho zamestnávateľskej zahraničnej krajiny úsporu nákladov, ktoré by musela táto krajina vynaložiť v prípade, ak by tohto pracovníka nemala k dispozícii, a musela by si potrebného pracovníka pripraviť na vlastné náklady z radov svojich občanov.
A potreba kvalifikovaných pracovníkov v každej krajine Únie i Európy stúpa, cena pracovnej sily sa neustále zvyšuje.
Čiže, je prirodzené, že predstavitelia tých krajín, pre rodné krajiny ktorých Ukrajina predstavuje výdatný bezplatný zdroj pracovnej sily, tak z ich pohľadu je prirodzené, že nebudú iniciovať riešenie problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily. Išli by, totiž, proti ekonomickým záujmom svojej rodnej krajiny.
Pre nich je, totiž, prvoradým, zabezpečenie potrebného množstva pracovnej sily pre ekonomiku svojej rodnej krajiny.
A to, či to je na úkor niekoho iného, na úkor inej krajiny, na úkor občanov inej krajiny, či to niekomu druhému, nejakej inej krajine, prináša škody, tak to je druhoradé, to je pre nich nepodstatné.
… Ukrajinu v čase terajšieho ozbrojeného konfliktu navštívili aj niektorí slovenskí predstavitelia. S ukrajinskými predstaviteľmi hovorili o prebiehajúcom konflikte, o jeho dôsledkoch, o nesmiernych škodách a obetiach, ktoré tento konflikt Ukrajine spôsobil, o pomoci Slovenska Ukrajine.
Ale, tak isto, ako aj v prípade predstaviteľov iných európskych krajín stretávajúcich sa s ukrajinskými predstaviteľmi, tak ani naši slovenskí predstavitelia, sa, počas spoločných rozhovorov nedotkli problematiky, ktorej neriešenie prináša Ukrajine, ale tiež aj Slovensku, obrovské škody. A v konečnom dôsledku, nielen ekonomické.
Nespomenuli problém, ktorý ukrajinskú ekonomiku, doslova, devastuje, ktorý nesmierne poškodzuje ukrajinských občanov. Problém nespravodlivého bezplatného odčerpávania miliónov občanov Ukrajiny ekonomikami krajín Únie, ekonomikami krajín celej Európy, a, prirodzene, aj ekonomikou Slovenska.
To, že o tomto probléme trápiacom Ukrajinu už dlhé roky, pri stretnutí s jej predstaviteľmi mlčali zástupcovia tých krajín, ktorých ekonomiky sú od ukrajinských pracovníkov nesmierne závislé a ktorým čo najdlhšie neriešenie tohto problému prináša nesmierne zisky na úkor Ukrajiny, tak to je, ako už bolo uvedené, z pohľadu ekonomických záujmov ich krajín plne pochopiteľné.
Veď, tí bezplatne získaní ukrajinskí občania predstavujú pre ich krajiny zisky bez vynaloženia nákladov, a, práve riešenie tohto problému ožobračujúceho Ukrajinu, aj keď riešenie spravodlivé, by tieto zisky značne okresalo. A preto je pochopiteľné, že predstavitelia týchto krajín o probléme bezplatného odčerpávania ukrajinských občanov nechcú, a ani nebudú s ukrajinskými predstaviteľmi hovoriť, a už v žiadnom prípade ho riešiť.
Iná situácia je však v prípade našej krajiny, v prípade Slovenska: …
… Predstavitelia každej krajiny bránia, v prvom rade, ekonomické záujmy svojej krajiny. A preto, v prirodzenom záujme Slovenska, v prirodzenom záujme jeho občanov, je čo najskôr dosiahnuť spravodlivé riešenie tohto problému. Už dvadsať rokov sa vlečúceho a neriešeného problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily.
Pretože to spravodlivé riešenie, by Slovensku vrátilo značnú časť nákladov, ktoré boli vynaložené v procese výchovy a vzdelávania tých jeho občanov, ktorí pracujú v iných krajinách. Spravodlivé riešenie spočívajúce v účasti na kompenzácii nákladov vynaložených v procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, v účasti tých krajín, ktoré tohto zahraničného občana zamestnávajú v svojej ekonomike.
Čiže, išlo by o riešenie, v rámci ktorého by sa každá krajina zamestnávajúca zahraničného občana podieľala na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobého procesu jeho prípravy na zapojenie do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania v jeho rodnej krajine.
… Proces spravodlivej kompenzácie nákladov by nebol prínosným len pre krajinu, ktorá zahraničného pracovníka pripravila, teda pre jeho rodnú krajinu, ale, tento proces by veľmi pomohol aj krajine, ktorá zahraničného pracovníka zamestnáva, pretože by jej zabezpečil dostatočný počet pracovníkov a odborníkov požadovaných profesií a špecializácií. (viď časť „D“ súboru „Odvďačme sa rodičom“ stiahnuteľného z [1A])
… A, práve preto, v úsilí odstrániť negatívne dôsledky bezplatného odčerpávania ukrajinských i slovenských občanov ekonomikami krajín Únie a Európy, a prispieť tak k spravodlivému vyriešeniu tohto, naďalej pretrvávajúceho závažného problému nesmierne poškodzujúceho ukrajinskú i slovenskú ekonomiku, by mohli naši slovenskí predstavitelia ponúknuť Ukrajine určitý spoločný postup pri jeho riešení, ktorý by problém bezplatného odčerpávania pracovnej sily značne zviditeľnil vo svete.
Veď, ak už upozorniť na tento závažný problém poškodzujúci ekonomiky mnohých krajín sveta, na problém nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily, tak niet na to vhodnejšej doby, než, práve teraz, keď negatívnymi dôsledkami bezplatného odčerpávania občanov je nielenže postihnutá krajina, z ktorej odchádza za prácou do zahraničia obrovská časť jej produktívnych občanov, časť percentuálne vyjadrená dvojciferným číslom, ale táto krajina je navyše tragicky postihnutá aj dôsledkami ozbrojeného konfliktu prebiehajúceho na jej území.
Ak už Ukrajine pomôcť, tak práve v tomto čase, keď prežíva dve obrovské nešťastia súbežne decimujúce jej ekonomiku.
Na jednej strane nešťastie vo forme ozbrojeného konfliktu na území Ukrajiny a na strane druhej nešťastie vo forme devastácie ukrajinskej ekonomiky spôsobenej nespravodlivým bezplatným odčerpávaním miliónov jej občanov krajinami Únie a Európy.
Naši predstavitelia by mali tento spoločný postup pri riešení problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov ponúknuť Ukrajine teraz, práve v čase terajšieho ozbrojeného konfliktu ničiaceho Ukrajinu.
Veď, ak máme niekomu pomôcť s nejakým problémom, tak kedy je tá najpríhodnejšia doba, ak nie v časoch ťažkých pre toho, komu chceme pomôcť. A Ukrajina je teraz v jednom z najťažších období svojej histórie. Veď, práve teraz, neničí ukrajinskú ekonomiku len to nespravodlivé bezplatné odčerpávanie miliónov jej občanov našimi krajinami, krajinami Únie a Európy, ale ju, navyše, ničí aj ozbrojený konflikt prinášajúci jej nesmierne ekonomické a ľudské straty.
Ukončenie ozbrojeného konfliktu na Ukrajine, nie je, bohužiaľ, v našej moci, v moci malého Slovenska, v moci jeho predstaviteľov.
Avšak, ak chceme v niečom Ukrajine pomôcť, pomôcť jej práve teraz, v pre ňu veľmi ťažkých časoch, tak jej skúsme pomôcť práve s riešením toho problému, ktorého spravodlivé riešenie však už nie je v záujme bohatších ekonomík Únie či Európy, v záujme žiadnej z tých krajín, pre ktoré Ukrajina predstavuje výdatný a len ťažko nahraditeľný bezplatný zdroj kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily.
Práve, Slovensko, môže Ukrajine pomôcť s riešením časti problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania ukrajinských občanov, s riešením tej časti problému, ktorá je zapríčinená Slovenskom, teda zapríčinená bezplatným odčerpávaním ukrajinských pracovníkov slovenskou ekonomikou. Pretože naša krajina, Slovensko, tiež pre svoje potreby odčerpáva z Ukrajiny desaťtisíce jej občanov.
… Ak by Slovensko navrhlo či ponúklo Ukrajine, zatiaľ, aspoň symbolickú kompenzáciu nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila na prípravu tých svojich občanov do roly pracovníkov, ktorí sú zamestnanávaní na Slovensku, tak by to malo obrovský význam aj pre Slovensko.
Veď, Slovensko, krajina, ktorá je sama nesmierne poškodzovaná procesom bezplatného odčerpávania svojich občanov inými krajinami, by ponúklo túto symbolickú kompenzáciu, práve, tej krajine, ktorá je procesom bezplatného odčerpávania občanov poškodzovaná ešte viac, oveľa viac, než Slovensko. Ukrajine.
Teda, tá krajina, ktorej ekonomika je ničená bezplatným odčerpávaním občanov, Slovensko, by ponúkla, aspoň, symbolicku kompenzáciu tej krajine, ktorej ekonomika je bezplatným odčerpávaním občanov ničená ešte viac, teda Ukrajine. Krajina, ktorej je ubližované, ktorej ekonomika je poškodzovaná, by ponúkla pomoc krajine, ktorej je ubližované ešte viac, ktorej ekonomika je ešte viac poškodzovaná.
Pre našu krajinu, pre Slovensko, by to malo obrovský význam. Tou symbolickou kompenzáciou nákladov by sa Slovensko dosť zviditeľnilo a upozornilo na silnejúci problém trápiaci mnohé krajiny celého sveta. Trápiaci mnohé krajiny Európy, Ameriky, Afriky či Ázie. Problém doteraz nikde a nikým vo svete neriešený.
Malé Slovensko by spustilo proces riešenia problému trápiaceho desaťročia, či, dokonca stáročia, mnohé krajiny sveta. Problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z ich rodných krajín bohatšími krajinami.
Ak by sme tú symbolickú kompenzáciu uskutočnili, iste by sa to mediálne odrazilo nielen v našej krajine, na Slovensku, či na Ukrajine, ale, zrejme, aj v médiách minimálne tých krajín, ktoré problémom bezplatného odčerpávania svojich občanov trpia.
Táto symbolická kompenzácia nákladov uskutočnená Slovenskom v prospech Ukrajiny by mohla znamenať začiatok ukončenia procesu poškodzujúceho ekonomiky mnohých krajín sveta, procesu zatiaľ nikým neriešeného, procesu bezplatného odčerpávania občanov chudobnejších krajín tými bohatšími.
… Pre Slovensko by pri riešení problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania svojich občanov inými krajinami bolo len dobré, ak by prevzalo iniciatívu do svojich rúk a nečakalo na súhlas silnejších krajín Únie či na súhlas kompetentných inštitúcií Únie.
Pretože, ako už bolo uvedené, bohatšie krajiny Únie či Európy, ktoré vo veľkom zahraničných pracovníkov z ich rodných krajín bezplatne odčerpávajú, nemajú ani ten najmenší záujem na tom, aby sa súčasná, pre nich nesmierne výhodná situácia s bezplatným odčerpávaním pracovníkov z chudobnejších krajín Únie či z Ukrajiny, aby sa táto situácia zmenila.
Aby sa zmenila v tom zmysle, že by sa začal uplatňovať proces spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu tých zahraničných pracovníkov, ktorých daná krajina zamestnáva v svojej ekonomike.
Jednoducho, tieto bohatšie krajiny bezplatne odčerpávajúce značné množstvá občanov iných krajín nebudú chcieť zmeniť niečo, čo im v súčasnosti šetrí obrovské náklady, ktoré by museli vynaložiť v prípade ak by nemali zahraničných pracovníkov k dispozícii a museli by si potrebných pracovníkov pripraviť na vlastné náklady z radov vlastných občanov.
A potom, za celú dobu čo sme v Únii, za celých dvadsať rokov členstva v Únii, nevyvinuli kompetentné inštitúcie EU ani tú najmenšiu snahu na riešenie tohto problému poškodzujúceho Slovensko, pričom o ňom veľmi dobre vedeli.
Nikto v Únii, žiaden jej predstaviteľ, žiadna krajina v Únii, sa nesnažila počas tých dvadsiatich rokov pomôcť Slovensku vyriešiť problém nespravodlivého bezplatného odčerpávania jeho občanov inými krajinami Únie a Európy.
Ani jedna, ani jedna z tých krajín Únie či Európy, ktoré slovenských občanov už dlhé roky odčerpávajú, tak ani jedna z nich sa nesnažila pomôcť nájsť nejaké riešenie, ktorým by sa toto poškodzovanie slovenskej ekonomiky zastavilo. Ani jedna z týchto krajín sa o to nesnažila, práve, z toho dôvodu, že to nespravodlivé bezplatné odčerpávanie slovenských občanov jej prinášalo, a naďalej prináša, zisky na úkor slovenských občanov.
Dvadsať rokov predstaviteľov našej krajiny nikto nekontaktoval, nikto sa nesnažil s nimi riešiť problém devastujúci slovenskú ekonomiku. Dvadsať rokov sa kompetentné inštitúcie Únie len dívali, ako je Slovensko poškodzované bezplatným odčerpávaním jeho občanov do zahraničia a nesnažili sa Slovensku pomôcť, dvadsať rokov ani jedna z krajín, ktorá slovenských občanov odčerpáva a zamestnáva, tak ani jedna z týchto krajín sa nesnažila o riešenie tohto problému silne poškodzujúceho Slovensko.
O riešenie v podobe zavedenia spravodlivej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu pracovníka, teda vynaložených v dlhodobom procese jeho výchovy a vzdelávania. Pretože každej krajine, ktorá slovenských občanov zamestnávala, neriešenie tohto problému len vyhovovalo.
… A práve aj preto, že na riešení tohto problému nemajú bohatšie krajiny Únie a Európy záujem, už mohli, či ešte stále môžu, predstavitelia Slovenska, resp. iné slovenské subjekty, ktorým ide o ukončenie tohto nespravodlivého stavu poškodzujúceho Slovensko, osloviť Ukrajinu, jej predstaviteľov, a iniciovať riešenie tohto problému, spravodlivé riešenie, ktoré je tak v záujme Slovenska ako aj Ukrajiny.
Ak by Slovensko, resp. nejaký subjekt na Slovensku, ponúklo Ukrajine, zatiaľ, aspoň symbolickú kompenzáciu nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila počas prípravy tých svojich občanov, ktorí sa zamestnávajú v slovenskej ekonomike – ak by ju ponúklo Ukrajine ako výraz snahy Slovenska pomôcť Ukrajine práve teraz, práve v jej terajšej, pre ňu tak ťažkej situácii ozbrojeného konfliktu prebiehajúceho na jej území – tak Slovensko by pomohlo nielen Ukrajine, ale by veľmi pomohlo aj sebe. Pretože, ak sa niekedy niekoho pomoc inému oceňuje, tak sa oceňuje predovšetkým práve vtedy, keď je ten, komu sa tá pomoc ponúka, v ťažkej situácii. A Ukrajina sa v tej, pre ňu nesmierne ťažkej situácii, nachádza.
Ak Slovensko ponúkne Ukrajine symbolickú kompenzáciu nákladov, ktoré Ukrajina vynaložila počas prípravy tých svojich občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, ktorí sú zamestnávaní v slovenskej ekonomike, tak to bude mať nesmierny význam nielen pre Ukrajinu, ale nemenej menší aj pre Slovensko.
… Čo by to znamenalo pre nás, pre Slovensko, čo by pre Slovensko znamenalo uskutočnenie symbolickej kompenzácie nákladov v prospech Ukrajiny:
No, v prvom rade by to znamenalo, že Slovensko uznáva nárok Ukrajiny na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré boli vynaložené pri príprave jej občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania ukrajinského občana v jeho rodnej krajine. Teda, že uznáva nárok na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov zo strany tých krajín, ktorých občania sú zamestnávaní v ekonomikách iných krajín.
A tým, že Slovensko uznáva nárok iných krajín na túto spravodlivú kompenzáciu nákladov, tak tým, vlastne, ako keby Slovensko povedalo, že aj ono má nárok na spravodlivú kompenzáciu nákladov, ktoré Slovensko vynaložilo v dlhodobom procese prípravy tých svojich občanov, ktorí sú zamestnávaní v zahraničí.
Tá symbolická kompenzácia nákladov uskutočnená Slovenskom v prospech Ukrajiny, by bola tým, čo by nesmierne zviditeľnilo tento, ešte nikdy v histórii ľudstva neriešený a už stáročia existujúci a naďalej sa prehlbujúci problém, čoraz viac ničiaci ekonomiky mnohých krajín sveta a spôsobujúci narastanie ekonomického rozdielu medzi bohatými a chudobnými krajinami.
Práve, tá symbolická kompenzácia nákladov zo strany Slovenska v prospech Ukrajiny by nesmierne pomohla naštartovaniu riešenia tohto problému.
Ukrajina je v súčasnosti, z dôvodu ozbrojeného konfliktu na jej území, v centre pozornosti celého sveta.
A, práve, tá symbolická kompenzácia nákladov ponúknutá Ukrajine zo strany Slovenska, by upozornila na to, že Ukrajina je nesmierne poškodzovaná nielen súčasným konfliktom, ale aj nespravodlivým bezplatným odčerpávaním a zamestnávaním miliónov jej občanov inými krajinami.
Tá symbolická kompenzácia nákladov by upozornila, že okrem ozbrojeného konfliktu Ukrajinu nemenej poškodzuje aj proces bezplatného odčerpávania jej pracovnej sily.
Tá symbolická kompenzácia uskutočnená Slovenskom v prospech Ukrajiny, by občanov na celom svete upozornila nielen na Ukrajinu, na jej problém spojený s bezplatným odčerpávaním jej občanov, ale by upozornila, že týmto problémom trpí aj Slovensko či aj mnohé iné krajiny sveta.
F19- Úniu áno, ale nie takúto
Potvrdením toho, že budujeme dobrú Úniu, spravodlivú pre všetkých, bude, ak sa občania budú báť jej rozpadu, a nie sa naň tešiť.
… Predstavitelia Únie iste veľmi dobre vedia o škodlivosti jednostranného bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších novopristúpených krajín Únie, vedia, že ekonomicky bohatšie krajiny EU nemorálne finančne profitujú z takéhoto nespravodlivého prístupu k novopristúpeným krajinám Únie, ale aj napriek svojmu postaveniu v štruktúrach EU, napriek postaveniu, ktoré ich nielenže plne oprávňuje, ale priam robí zodpovednými za hľadanie východiska z tejto nepríjemnej situácie, neriešia tento problém, a celú túto problematiku striasajú zo seba, zaujímajúc pozíciu mŕtveho chrobáka či pštrosa s hlavou v piesku – „nič nevidím, nič nepočujem“ – a plne ponechávajú jej riešenie na pleciach novopristúpených členských štátov.
Ponechávajú riešenie tohto závažného problému na pleciach novopristúpených krajín EU napriek tomu, že zastupujú všetky krajiny EU, nielen tie ekonomicky najsilnejšie a najbohatšie.
Napriek tomu, že činnosť kompetentných inštitúcií EU je financovaná aj z vrecák daňových poplatníkov krajín, ktoré sú neriešením tohto problému postihnuté, z vrecák občanov chudobnejších krajín Únie.
Kompetentné inštitúcie Únie neriešia tento problém napriek tomu, že sa novopristúpené členské krajiny vzdali množstva svojich kompetencií v ich prospech. A vzdali sa aj kvôli tomu, aby zodpovedné inštitúcie Únie mohli riešiť problémy aj takéhoto typu.
Čo najrýchlejšie riešenie problému bezkompenzačného odsávania pracovnej sily z novopristúpených krajín ekonomicky bohatšími členskými štátmi EU nie je len právo týchto predstaviteľov Únie, týchto predstaviteľov všetkých krajín EU, ale ešte viac je ich povinnosť, vyplývajúca im zo zverenej funkcie v štruktúrach inštitúcií EU, za ktorú sú platení z peňazí občanov všetkých členských krajín EU, a nie len z peňazí niektorých, nielen z peňazí tých ekonomicky bohatších.
Načo sú nám potom takí predstavitelia EU, ktorí napriek tomu, že vidia to, čo vidia mnohí – ktorí vidia, že jedny krajiny Únie žijú na úkor iných, že jedny, ekonomicky bohatšie krajiny Únie využívajú tie chudobnejšie, a že takýmto svojím jednaním spôsobujú ich poškodzovanie – tak napriek tomu sa absolútne neangažujú pri riešení tohto závažného problému.
… Či nevidia, ako sa toto odčerpávanie pracovnej sily negatívne podpisuje na národných rozpočtoch novopristúpených členských štátov, ktoré musia znovu a znovu financovať vzdelávanie ďaľších a ďaľších lekárov, informatikov, zdravotných sestier a pracovníkov mnohých iných profesií, ktorí odchádzajú do bohatších krajín Únie bez toho, aby niekoho zaujímali náklady na ich vzdelávanie.
Náklady, bez ktorých by títo ľudia nemohli vykonávať svoje profesie. Náklady vynakladané štátnymi rozpočtami ich rodných krajín, náklady síce generujúce obrovské zisky, ale zisky tečúce do štátnych rozpočtov tých krajín, ktoré sa absolútne nepodieľali na vynakladaní týchto nákladov.
Načo sú tu predstavitelia EU, ktorí sa nesnažia tento problém vyriešiť, a pritom sú na to kompetentní?
… Načo sú potom tí, ktorí majú plné ústa o zmierňovaní ekonomických rozdielov medzi krajinami Únie, o potrebe znižovania rozdielu medzi chudobnými a bohatými či medzi najchudobnejšími a najbohatšími členmi Únie, keď sa nesnažia – aj s titulu svojich právomocí – riešiť kardinálny problém, problém jasne viditeľný, ktorý je jednou z hlavných príčin narastania rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami, ktorý je jednou z hlavných príčin čoraz väčšej priepasti medzi bohatými a chudobnými.
Načo sú tu kompetentné inštitúcie EU, ktoré nedokážu riešiť takýto závažný problém, spôsobujúci toľko nespravodlivosti? Ktoré o tomto probléme vedia, a neriešia ho. Kto iný, ak nie oni, je ešte kompetentnejší na riešenie tohto problému?
… Zjednotenie krajín Európy prostredníctvom jedného projektu, prostredníctvom projektu EU, neznamená aj zjednotenie myslenia jej občanov, neznamená jednotné myslenie, myslenie podľa vopred určenej šablóny, podľa jedného vzoru, vzoru niekým navrhnutého a niekým presadzovaného. Možno by to tak niekomu vyhovovalo, ale v konečnom dôsledku by sme na to doplatili všetci.
Nesnažme sa ľudí prispôsobiť len jednej kultúre, jednému správaniu, jednej forme. Prispôsobiť v záujme efektívnosti, v záujme ekonomičnosti, v záujme lepšieho spravovania.
Pretože tá presadzovaná efektívnosť a ekonomičnosť, bez ohľadu aj na iné stránky spoločnej existencie, sa nám môže strašne predražiť.
… Možno sú ľudia, ktorí by chceli vybudovať niečo obrovské, centralizovanejšie, riadené z jedného miesta. Ktorí si myslia, že takéto združenie by bolo efektívnejšie, ekonomickejšie, konkurenciaschopnejšie, lepšie riaditeľné.
A chceli by to urobiť čo najskôr, a čo najrýchlejšie, čo najlacnejšie, podľa svojej predstavy.
Ktorí si myslia, že ich vízia je tá jediná, tá najsprávnejšia.
Tí, ktorí to chcú uskutočniť, to možno myslia dobre, ale treba si uvedomiť, že to, ako to dopadne, to sa dá len modelovať, a až zavedenie do života by ukázalo, aká bude tá naozajstná skutočná úspešnosť daného modelu.
Ale veľa modelových situácií, ktoré dávali stopercentnú pravdepodobnosť úspešnosti daného modelu v praxi, sa po zavedení do života ukázalo katastrofou. A škody boli obrovské, a, bohužiaľ, častokrát nevratné a nenapraviteľné.
Nemôžeme si dovoliť riskovať. Pretože ide o veľa. Ide o budúcnosť nás všetkých.
Zrejme, by bolo oveľa lepšie budovať náš spoločný projekt, našu spoločnú Úniu, ako spolok navzájom silne spolupracujúcich samostatnejších národných štátov a nechať tomu do budúcnosti voľnejší priebeh, nič neznásilňovať.
Lepšie by bolo počkať, kým cesto vykysne prirodzenou cestou, a nie vplyvom nejakých urýchľovačov, ktoré v konečnom dôsledku len škodia.
Vážme si Európu takú, akú ju máme. S množstvom národov a národností. Taká vždy bola, rôznorodá, priťahujúca všetkých práve z dôvodu tej rôznorodosti.
… Najlepším dôkazom toho, že by sa mal každý štát starať o seba, že by mal prebrať túto zodpovednosť na seba, a nedávať ju do rúk druhým, tak najlepším dôkazom toho je dlhých dvadsať rokov strávených v EU.
Áno, tá teoretická jednota, proklamovaná na začiatku, tá hlásaná rovnosť bola dobrá.
Lenže, otvorme oči a nalejme si čistého vína:
Tá rovnosť, ktorá bola hlásaná, bola len hlásaná, v skutočnosti nikdy nebola. A či bude, to záleží od nás všetkých.
Počas tých dlhých dvadsiatich rokov, dvadsiatich rokov spoločnej existencie v jednej únii, to vždy bola len rovnosť rovných a rovnejších, rovnosť dôverčivých a dôveru zneužívajúcich.
Treba to zobrať triezvo, a vsadiť na projekt, na úniu silných národných štátov, národných štátov so silnými ekonomikami, ktoré najlepšie vedia čo ich trápi, čo potrebujú, aké sú ich problémy, ktorým sa iste nestane, že sa dlhých dvadsať rokov bude zanedbávať či lepšie povedané ignorovať riešenie problému devastujúceho ich ekonomiky.
Bude to fungovať oveľa lepšie než únia s odovzdanými kompetenciami, únia s jedným plánovacím centrom, centrom, ktoré si žije svoj vlastný, v mnohých oblastiach prebyrokratizovaný život odtrhnutý od reality a problémy členov Únie, hlavne problémy tých slabších členov – ktorí sú ako pomaranč so sladkou šťavou vymačkávaní z toho najlepšieho čo v nich je – sú preň v mnohých prípadoch jednou veľkou neznámou, sú preň mnohoráz doslova ukradnuté.
… Kritika súčasnej Únie v tomto príspevku, tak to nie je kritika Únie preto, že by ju človek nechcel, práve naopak, to sú slová, písané preto, pretože ju mnohí nechceme stratiť, nechceme stratiť všetky tie možnosti, ktoré sme ešte ani poriadne nevyužili, a ktoré nám projekt spoločnej únie do budúcnosti ponúka, ktoré tento projekt ponúka pre každého jeho člena.
Správne fungujúca Únia, taká aká bola opisovaná a sľubovaná pri vstupe Slovenska do EU a taká, akú máme reálnu šancu vybudovať.
Ale len pri dodržiavaní základných pravidiel vzájomnej spolupráce. Hlavne pravidla o rovnosti všetkých jej členov. Sú však obavy, a, bohužiaľ, oprávnené, že svojim súčasným smerovaním si ešte viac podrezávame už značne napílený konár pod sebou.
Únia má, resp. by pre nás mala, pri jej správnej podobe, pri jej správnej činnosti, neoceniteľný význam. Je nenahraditeľná pre našu budúcu existenciu. Pre štáty Európy.
Bez nej si neporadíme, sami nikdy nedosiahneme to, čo môžeme dosiahnuť spoločne. Tak ako Slovensko bez spoločnej únie bude len takým trpaslíkom, tak isto ani osamotené Nemecko neurobí nejakú výraznejšiu dieru do sveta.
… Doterajší projekt Európskej Únie je na križovatke, na veľmi dôležitej kruhovej križovatke, z ktorej ide viac ciest, a určite je medzi nimi aspoň jedna taká, ktorá zabezpečuje Únii nielen prežitie ako celku, ale zabezpečuje aj perspektívnu a sľubnú budúcnosť pre občanov všetkých jej členských krajín.
Ešte stále sme na tej križovatke, stále po nej dookola jazdíme, a stále sa rozhodujeme, ktorou cestou sa vyberieme ďalej. Všetci sa snažíme vybrať tú dobrú cestu, dobrú v ponímaní každého z nás.
Jedni by chceli odbočiť na tú cestu, druhí zasa na tú ďaľšiu, či inú. Každý v dobrej viere, že tak to bude najlepšie pre všetkých.
Rozhodujeme o svojej spoločnej budúcnosti, a tak by sme sa mali riadne zamyslieť, dokiaľ sme ešte na tej križovatke, dokiaľ po nej ešte stále krúžime, zamyslieť nad tým, čo si zvolíme, ktorú cestu si vyberieme.
Rozhodujme sa radšej dlhšie, ale rozhodnime sa správne. Neodbočme znova na tú nesprávnu, sústreďme sa na to podstatné, poučme sa z toho, čo sme spolu prežili, a teraz už skúsme vybrať tú naozaj dobrú, tú zaručujúcu perspektívnu budúcnosť pre občanov všetkých členských krajín Únie, nielen niektorých.
Buď pôjdeme tým doterajším nezmeneným smerom, smerom presadzujúcim ekonomické záujmy len tých mocnejších na úkor tých slabších, smerom vedúcim k prehlbovaniu a narastaniu rozporov medzi jednotlivými krajinami Únie, vedúcim ku všetkému možnému, len nie k posilneniu Únie, alebo sa EU naozaj stane projektom, v ktorom jej inštitúcie budú spravodlivo brániť aj záujmy tých menších, slabších a mladších, stane sa projektom, budovanom na zásade skutočnej rovnosti, projektom, na ktorý budú oprávnene hrdí všetci jej občania.
Úniu rovných a rovnejších už máme, netreba nič robiť, stačí len čakať na koniec.
Úniu rovných s rovnými … tak tú nám bude treba ešte dlho budovať, ale budovať na trocha inom prístupe k svojim členom než doteraz.
Bude nás to všetkých stáť veľa úsilia a trpezlivosti, veľa obety, potu a námahy, no v našich silách a schopnostiach je urobiť ju takou, že dá ľuďom nádej, víziu a pocit bezpečia. Nádej, víziu a pocit bezpečia občanom celej Únie. Občanom všetkých jej krajín, všetkým jej národom.
A potvrdením toho, že budujeme dobrú Úniu, spravodlivú pre všetkých, bude, ak sa jej občania budú báť jej rozpadu, a nie sa naň tešiť.
Je len na nás, čo si vyberieme, je len na nás, ktorú cestu si zvolíme. Veď zrejme všetci z nás chcú dobre nielen pre seba, pre svoje rodiny, ale chcú dobre aj pre tých ostatných, pre všetky krajiny Únie, pre jej občanov, pre nás všetkých.
A to je predsa veľa, to je veľmi veľa. To želanie dobra pre tých ostatných je tým, čo nás, občanov Únie, môže spojiť v našom spoločnom úsilí za krajší život v našej starej dobrej Európe.
Zdroje:
[1A] https://www.ivl.sk
[16] https://www.rp.pl/Rynek-pracy/181009516-Polacy-lekarstwem-na-brak-rak-do-pracy-w-RFN.html
[17] https://www.ivl.sk , kapitola: „C7- Zamestnávanie zahraničných pracovníkov vylepšuje
produktivitu práce“, str. 519
[43A] https://www.ivl.sk , kapitola: „A14.6- Bohatšie krajiny nemajú záujem na náprave
situácie“, str. 187
[45] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.2- Odchod lekárov a zdravotných sestier do
zahraničia“, str. 408
[45A] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/03/b9-2-odchod-lekarov-a-zdravotnych-sestier-do-zahranicia/
[46] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.3.1- Situácia lekárov v novopristúpených členských
krajinách EU“, str. 414
[47] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.3.2- Kto je zodpovedný za zlú situáciu
v zdravotníctve?“, str. 417
[47A] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/05/b9-3-2-kto-je-zodpovedny-za-zlu-situaciu-v-zdravotnictve/
[48] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.3.3- Stresujúca situácia lekárov a zdravotných sestier“
str. 418
[48A] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2022/01/06/b9-3-3-stresujuca-situacia-lekarov-a-zdravotnych-sestier/
[49] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.3.4- Lákanie mladých ľudí na štúdiá do krajín Západnej
Európy“, str. 421
[50] https://www.ivl.sk , kapitola: „B9.3.5- Odchod lekára do zahraničia znamená prínos pre
cudzí štát“, str. 422
[88] https://www.ivl.sk , súbor „Úniu áno, ale nie takúto“ (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 2“)
namiesto blogu si mal publikovať knihu...:-) ...
Zober loptu, nie drogy. ...
Vyšľachtení slovenskí otroci sú najšťastnejší,... ...
Naozaj som nemal trpezlivosť prečítať tento... ...
palenque, palenque!!! Zrejme si celý materiál... ...
Celá debata | RSS tejto debaty