Slovensko a Ukrajina – otroci krajín Únie

70 mld dlh, a naše spoločné peniaze sa rozhadzujú—Slovensko-továreň na bezplatnú výrobu pracovníkov pre krajiny Únie—Brusel nám nepomôže, je to len na nás 

Obrovský dlh vo výške 70 miliárd eur, tvoriaci takmer 60 percent HDP, je jeden z najväčších súčasných problémov Slovenska, a jeho zníženie sa bude bolestivo dotýkať nás všetkých.

„Slovensko má požičaných takmer 70 miliárd eur. …

… Narastajúci dlh Slovenska zaplatia jeho obyvatelia z daní. Podľa analytika ovplyvňuje aj zámery investorov. Odchádza spoločnosť Dr. Oetker, Slovensko vypadlo zo súťaže o baterkáreň Volkswagenu a Volvo posúva nábeh výroby o jeden rok …

O tom, že dlh prekročil všetky hranice dlhovej brzdy vieme od apríla…“ [2]

Naša krajina padá do dlhovej priepasti, jej zadĺženie sa blíži ku kritickej hranici 60 percent HDP a splatenie požičaného bude čoraz väčším problémom. Čím viac si napožičiavame, tým namáhavejšie bude splácanie, každá ďalšia pôžička bude podmienená čoraz nevýhodnejšími úrokmi diktovanými tými, ktorí nám požičiavajú.

Splatenie tak ohromnej pôžičky, ako aj rastúcich úrokov, pôjde z vrecák nás všetkých. Stále viac a viac zadlžujeme seba, naše deti, a aj tie ich.

Predstavitelia mnohých politických strán sa predháňajú v sľuboch o zvýšení dôchodkov či pomoci mladým rodinám s bývaním, sľubujú lepšiu zdravotnú starostlivosť a nové špičkové nemocnice, lepšie školstvo, výstavbu nových ciest v regiónoch či medzi nimi, dobudovanie dopravných tepien spájajúcich nás s okolitými krajinami, sľubujú zvýšenie miezd tým aj tým, či dofincovanie toho, tamtoho, či onoho, prísľuby finančnej pomoci sa stávajú stále viac a viac nevyhnutnou súčasťou ich nielen predvolebnej rétoriky.

Avšak, na splnenie týchto, mnohokrát silným populizmom zaváňajúcich sľubov, tak na ich splnenie bude potrebné to najdôležitejšie, bez čoho sa dajú len ťažko, ak vôbec, realizovať.

Budú potrebné finančné prostriedky. Veľmi veľa finančných prostriedkov.

Budú na to potrebné peniaze zo štátneho rozpočtu, ktorý ich má, bohužiaľ, málo. A kde ich nabrať? Kde tie peniaze nabrať bez toho, aby sme si zvolili súčasnú, „skvele“ rozbehnutú a do pekla vedúcu cestu ich požičiavania a zadlžovania sa na úkor nás všetkých, na úkor budúcich generácií?

Je veľmi ľahké spopularizovať a zviditeľniť seba či svoju stranu návrhom príťažlivej finančnej pomoci tej či onej časti občanov z prostriedkov nášho štátneho rozpočtu, nie je umením získať si sympatie  bombastickým a populistickým prísľubom prilepšenia určitým vrstvám obyvateľstva. Nie, nie je žiadne umenie sľúbiť niekomu pomoc z našich spoločných peňazí, z peňazí na ktoré sme sa namáhavo skladali všetci, ktoré sme si nasporili zo svojich daní.

Rozhadzovať plnými priehrštiami to, čo sme si náročne všetci ušetrili, to nie je kumšt. Ani v najmenšom. To je nezodpovednosť voči nám všetkým, a, predovšetkým voči našim deťom. Pretože oni to budú musieť splácať.

Naopak, umením je tie peniaze do štátneho rozpočtu priniesť. Ale priniesť iste nie takým lacným a, bohužiaľ, populárnym spôsobom mnohých vlád, že niekomu či všetkým zvýšime dane alebo dodatočne zdaníme zisky tým najúspešnejším.

To sú neštandardné opatrenia, ktoré by sa mali používať len minimálne, skutočne len v mimoriadnych a vynímočných situáciach. Pretože ich použitie silne nabúrava dôveru v štátnu moc, nabúrava dôveru tých, ktorí sú schopní tie peniaze do štátnej kasy doniesť.

Čoraz väčšia časť nášho rozpočtu bude zaťažovaná rastúcimi nákladmi na realizáciu direktívne presadzovaného a otázky budiaceho Green Dealu, teda výdavkami spojenými s bojom proti otepľovaniu, nákladmi spojenými so znižovaním oxidu uhličitého. Narastajúca potreba ďaľších a ďaľších výdavkov zo štátneho rozpočtu na rôzne iné účely, však, zápasí s akútnym nedostatkom ich zdrojov.

Rozdiel medzi výdavkami a príjmami každým rokom rastie a snahy o vyrovnaný rozpočet, zatiaľ, nevykazujú výraznejší úspech.

Ako si pomôcť? Ako sa dostať zo zhubnej špirály čoraz väčšieho sa zadlžovania? Kde nájsť tak potrebné peniaze, kde nájsť nové, doteraz nášmu zraku ukryté dodatočné finančné zdroje?

Bol by tu jeden. Dosť výdatný.

Zdroj, ktorý by slovenskému rozpočtu značne pomohol, ktorý je, však, dosiaľ pre nás zamknutý, predovšetkým, z dôvodu nepochopiteľnej nečinnosti tých, ktorí nás zastupujú. Našich predstaviteľov. Nikto z nich sa ho nepokúša odomknúť dvere, za ktorými je chodba k tomuto zdroju vedúca, hoci stačí len otočiť kľúčom.

Jeho sprístupnenie by nám všetkým každoročne prinieslo slušnú sumu, naisto vyššiu než miliarda eur.

Príspevky tohto blogu sú zamerané na opis problematiky spojenej s bezplatným odčerpávaním občanov Slovenska bohatšími krajinami Únie a Európy.

Bude v nich opísané ako november 89 pomohol pri riešení kritického problému Západu s nedostatkom lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily a chýbajúcich odbytísk pre jeho produkciu, prečo Únii a bohatším krajinám EU tak nesmierne záležalo na vstupe Slovenska do EU a robili všetko preto, aby Slovensko bolo za každú cenu do EU prijaté, pričom sa za vstup Slovenska do EU v referende v r. 2003 nevyslovila ani polovica jeho oprávnených voličov.

Taktiež bude opísané ako krajiny Únie a Európy prostredníctvom nespravodlivého bezplatného odčerpávania miliónov Ukrajincov prispeli a stále prispievajú k ekonomickej devastácii Ukrajiny.

Ako, túto v súčasnosti ťažko skúšanú krajinu svojím dlhoročným parazitickým správaním sa voči nej pripravili o stovky miliárd eur a svojím dielom tak tiež prispeli k stratám životov mnohých ukrajinských detí či občanov Ukrajiny zabitých v súčasnom ozbrojenom konflikte.

O tom, ako najvyšší predstavitelia Únie, či najvyšší predstavitelia krajín Únie a Európy hlasno a oprávnene upozorňujú na páchanie obrovských škôd a ničenie životov ukrajinských občanov v dôsledku poldruharočného ozbrojeného konfliktu, ale už sú hluchí a slepí a oči i uši si zakrývajú pred nesmiernymi škodami a obeťami, ktoré Ukrajine už oveľa dlhší čas spôsobujú svojím vedomím správaním sa ich rodné krajiny, či aké obrovské škody vznikajú bezplatným odčerpávaním občanov každoročne Slovensku odčerpávaním jeho občanov bohatšími krajinami Únie a Európy, a prečo sú Slovensko a Ukrajina v takom istom postavení ako boli aj otroci, ktorí odviedli prácu, ale už nedostali za ňu zaplatené.

Budú uvedené fakty o tom, prečo sa bohatšie krajiny Únie v žiadnom prípade nehrnú do  vyrovnávania ekonomických úrovní medzi bohatšími a chudobnejšími členmi Únie, ba, práveže, prečo sú za čo najdlhšie udržanie týchto rozdielov, prečo im na tom tak záleží, a ako sú eurofondy využívané ako účinný nástroj Bruselu na udržanie čo najväčšieho ekonomického rozdielu medzi bohatšími a chudobnejšími členskými krajinami Únie.

Či aj fakty o tom, ako sa eurofondy nesmú použiť na výstavbu závodov, podnikov, fabrík či rôznych výrobných prevádzok na Slovensku či v iných chudobnejších krajinách Únie, pretože táto výstavba by ohrozila export západných firiem bohatších krajín Únie na trhy novoprijatých členských krajín.

A tiež aj o tom, akým spôsobom naoko príťažlivý pilier o voľnom pohybe pracovnej sily v rámci Únie, v skutočnosti slúži k bezplatnému zabezpečeniu dostatku lacných a kvalifikovaných pracovníkov pre potreby bohatších krajín Únie.

A spomenie sa aj to, ako všetci občania Slovenska, tak tí pracujúci v zahraničí, ako aj tí pracujúci na Slovensku, aj s tými najbiednejšími platmi, jednostranne prispievajú na chod tých najvýznamnejších rodín v krajinách Západnej Európy, na chod kráľovských rodín v Anglicku, Nórsku, Švédsku, Belgicku či Holandsku alebo Dánsku.

Či aj to, ako Slovensko, Ukrajina, Rumunsko či aj iné  krajiny slúžia bohatším krajinám Únie a Európy ako stály výdatný bezplatný zdroj čoraz viac nedostatkovej lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily či ako vďačné odbytiská mnohokrát nie najkvalitnejšej západnej produkcie.

A tiež, prečo sa Brusel zubami-nechtami a za každú cenu bráni uverejňovaniu počtu občanov jednotlivých členských krajín zamestnávaných v iných krajinách Únie, pričom kompetentným inštitúciam Únie nerobí žiadny problém tento údaj zistiť. 

A, čo je dôležité, uvedie sa aj ten poznatok, že ak by sa krajiny, ktoré zamestnávajú zahraničných občanov zúčastňovali na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich prípravy na vykonávanie pracovnej činnosti, tak by sa nielenže pomohlo tým krajinám, ktoré pripravujú pracovnú silu pre potreby bohatších ekonomík, ale by to nesmierne pomohlo, predovšetkým, bohatším krajinám Únie, ktoré pracovnú silu odčerpávajú a pociťujú jej čoraz väčší nedostatok.

Väčšina príspevkov tohto blogu vychádza zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“ umiestneného a stiahnuteľného z www stránky [1]. (Poznámka: v prípade sťahovania kliknúť na danej stránke na tlačítko „Download Súbor 2“).

Podľa analytikov banky UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia by v zahraničí mohlo pracovať viac než 350 000 občanov Slovenska:

„Slovensko je stále jednoznačne čistým vývozcom pracovnej sily,“ tvrdia analytici banky s tým, že podľa ich odhadov by v zahraničí mohlo pracovať až okolo 10 % populácie v produktívnom veku, čo je viac ako 350.000 Slovákov.“[3]

Samozrejme, treba aj uviesť, že na Slovensku je zamestnávaných okolo 50 000 občanov z iných krajín [4].

Čiže, 350 000 pracovníkov každoročne poskytujeme druhým krajinám a 50 000 ich, zasa, prichádza za prácou k nám, na Slovensko, z iných krajín. Suma sumárum, dotujeme ekonomiky iných krajín čistým počtom 300 000 pracovníkov. My dáme druhým 350 000 pracovníkov, a oni nám 50 000. Je to výhodné pre nás, pre slovenskú ekonomiku? 

Páčilo by sa vám, keby ste v priebehu roka iným zo svojich peňazí porozpožičiavali 350 000 eur, ale vy by ste si od iných už požičali len 50 000. Takéto vzájomné požičiavanie by vám vyrobilo každoročnú stratu 300 000 eur. Pre tých, čo si požičiavajú od vás, je to veľmi výhodné, ale pre vás … škoda reči.

Teda, Slovensko, každoročne, bezplatne poskytuje bohatším krajinám Únie a Európy státisíce pracovníkov.

Bezplatne v tom zmysle, že títo slovenskí pracovníci boli a sú na vykonávanie svojej profesie –  na vykonávanie pracovnej činnosti – pripravovaní v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania, pripravovaní výlučne na náklady slovenských občanov, bez minimálnej účasti na týchto nákladoch tých krajín, ktorí týchto slovenských občanov zamestnávajú, a ktorým ich práca prináša značné zisky.

Zamestnávanie slovenských občanov prináša ich zamestnávateľským krajinám obrovské zisky – zisky minimálne formou dane zo mzdy, ktorú naši občania pracujúci v zahraničí odvádzajú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny – ale tieto krajiny sa už ani najmenšou mierou nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobej prípravy týchto odčerpávaných občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov, vynaložené v ich rodnej krajine, na Slovensku.

Ale, veď bez vynaloženia týchto nákladov, bez vynaloženia nákladov na výchovu a vzdelávanie občanov pracujúcich v zahraničí, by predsa títo občania neboli schopní zapojiť sa do pracovného procesu.

Nemohli by sa doňho zapojiť, práve, z toho dôvodu, že by nemali potrebné schopnosti umožňujúce im sa do tohto procesu zapojiť.

Nevedeli by čítať, písať, rátať a mnoho ďaľších iných činností nevyhnutných k zapojeniu sa do pracovného procesu.

A, práve, výchovou a vzdelávaním sa dosiahne stav, ktorý im dovoľuje sa do pracovného procesu zapojiť, ktorý im dovoľuje vykonávať pracovnú činnosť, ktorý im dovoľuje svojou prácou prinášať zisky tým, ktorí ich zamestnávajú. To znamená, že bez týchto nákladov, bez nákladov na výchovu a vzdelávanie by sa zisk nemohol dosiahnuť, a, teda, tieto náklady sú nutne vynaloženými nákladmi potrebnými k dosiahnutiu zisku.

Čiže, tieto náklady by sa mali z tohto zisku aj kompenzovať.

Ale, kupodivu – napriek celosvetovo a počas celej histórie ľudstva platnému pravidlu o tom, že náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sa uhrádzajú z tohto zisku –  v prípade zamestnávania sa našich občanov v zahraničí, napriek tomu, že práca slovenských občanov prináša ich zahraničným zamestnávateľským krajinám zisk, tak z tohto zisku nedochádza ani k minimálnej úhrade nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov.

 A, keďže k tejto spravodlivej kompenzácii nedochádza, celá ťarcha takto vynaložených nákladov je nespravodlivo presunutá na plecia občanov Slovenska.

Tá ťarcha nákladov sa podpisuje na kvalite životnej úrovne detí, starých ľudí, na životnej úrovni všetkých občanov Slovenska.

Slovenskí občania sú zo svojej rodnej krajiny už devätnásť rokov bezplatne odčerpávaní  nielen ekonomikami bohatších krajín Únie: Nemecka, Rakúska, Dánska, Holandska, Švédska či ďaľších, ale aj ekonomikami tých nečlenských, ako napr. Anglicka, Švajčiarska či Nórska, pričom krajiny, ktoré týchto občanov zamestnávajú v svojich ekonomikách sa už ani tou najmenšou mierou nezúčastňujú na kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Celý tento proces bezplatného odčerpávania slovenských občanov bohatšími krajinami Únie a Európy je krajne nespravodlivý, pretože, ako už bolo povedané, absolútne porušuje základné pravidlo trhovej ekonomiky hovoriace o tom, že náklady sa uhrádzajú zo zisku, ktorý vznikne ich vynaložením.

Je nespravodlivý preto, pretože krajiny, ktoré slovenských občanov odčerpávajú a ich zamestnávaním dosahujú zisk, sa už ani najmenšou časťou tohto zisku nepodieľajú na kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na vykonávanie pracovnej činnosti, teda, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Nepodieľajú sa na kompenzácii týchto nákladov napriek tomu, že len vďaka vynaloženiu týchto nákladov bol pripravený pracovník, ktorého teraz zamestnávajú v svojej ekonomike a ktorý im svojou prácou prináša zisk.

Samozrejme, to, že bohatšie, staršie členské krajiny odčerpávajú pracovnú silu z chudobnejších novopristúpených členských krajín Únie, či aj z Ukrajiny, je plne legitímny proces. Občan má právo vybrať si slobodne, podľa svojho vlastného uváženia, svojho budúceho zamestnávateľa, vybrať si krajinu, v ktorej chce pracovať.

V prípade občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia je budúca zamestnávateľská krajina v drvivej väčšine prípadov vybraná podľa výšky mzdy, ktorú občan dostane za svoju prácu.

Je to prirodzené, každý chce predsa pracovať v krajine, ktorá ponúka možnosť vyšších zárobkov, možnosť vyššej mzdy.

Čiže táto výhoda bohatších krajín Únie je ich  plne legitímnou výhodou, a jej dôsledkom je to, že krajiny s vyššími mzdami majú väčšiu šancu na prilákanie pracovníka z iných členských krajín Únie, než tie, v ktorých sú mzdy na nižšej úrovni.

Je to súčasť legitímneho konkurenčného boja ekonomík jednotlivých krajín o pracovníka, ktorý si vyberá cieľovú krajinu svojho budúceho zamestnania hlavne podľa výšky garantovanej mzdy.

Čo však na tomto procese odčerpávania pracovníkov z chudobnejších krajín Únie už nie je legitímne, čo nie je legitímne  minimálne z hľadiska morálneho, čo je nielen morálne neakceptovateľné a neprijateľné, tak to je odmietanie účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných občanov, nákladov vynaložených v ich rodnej krajine.

To, že občania členských krajín Únie majú možnosť voľného pohybu za prácou v rámci krajín EU, resp. s určitými obmedzeniami aj v rámci ostatných krajín Európy, že majú možnosť zamestnať sa v krajinách s vyššími mzdami, je, samozrejme, vítané, to je dobrá vec, ktorú treba oceniť ako niečo, čo umožní občanovi nielenže sa zamestnať v krajine s lepšími zárobkovými možnosťami, ale čo mu dáva aj možnosť lepšej sebarealizácie.

Avšak to, že bohatšie krajiny Únie umožňujú zamestnávanie sa občanom jej chudobnejších krajín, tak to z nich ešte nesníma povinnosť ich účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto zamestnávaných zahraničných občanov, teda ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto občanov.

Pretože bez týchto nákladov vynaložených v chudobnejšej krajine by nemohol vzniknúť zahraničný pracovník zamestnávaný v bohatšej krajine, bez týchto nákladov by nemohol vzniknúť zahraničný pracovník, ktorý prináša svojou prácou zisk ekonomike bohatšej zamestnávateľskej krajiny.

Slovensko poskytuje, každoročne, iným krajinám Európy státisíce svojich občanov ako pracovníkov.  Títo naši spoluobčania im, nielenže, svojou prácou prinášajú zisk – zisk minimálne formou dane zo svojej mzdy, ktorú odvádzajú do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny – ale im aj ušetria obrovské náklady, ktoré by museli ich zamestnávateľské zahraničné krajiny vynaložiť, ak by nemali slovenských pracovníkov k dispozícii a museli by si potrebných pracovníkov pripraviť na svoje vlastné náklady z radov svojich občanov.

Ak náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávanie občana do 18. roku dosahujú na Slovensku hodnotu 82 000 eur [5], v Nemecku už tieto náklady na výchovu a vzdelávanie mladého človeka do 18. roku dosahujú minimálne dvojnásobnú hodnotu, teda minimálne 164 000 eur [6]. Čiže zamestnaním zahraničného pracovníka, napr. občana Slovenska, ušetrí Nemecko 164 000 eur.

Len v samotnom Nemecku pracuje 1,5 mil. občanov z Východnej Európy [7]. Teda, týchto 1,5 milióna pracovníkov ušetrí nemeckej ekonomike náklady v minimálnej hodnote: 1 500 000 x 164 000 eur= 246 miliárd eur, ktoré by muselo Nemecko vynaložiť, ak by chcelo nahradiť týchto zahraničných pracovníkov vlastnými občanmi.

A, navyše, slovenskí pracovníci pracujúci v iných európskych krajinách prinášajú ich ekonomikám okrem dane zo svojej mzdy aj ďaľšie benefity:

Daň zo zisku zahraničných výrobcov, ktorí slovenských pracovníkov zamestnávajú, ide tiež do štátneho rozpočtu zahraničnej zamestnávateľskej krajiny. Naši občania si v zahraničnej krajine kupujú zo svojej mzdy aj rôzne výrobky a služby, a tak daň z pridanej hodnoty či aj spotrebná daň, ktoré sa odvádzajú pri kúpe týchto výrobkov a služieb, ide tiež do štátneho rozpočtu krajiny, ktorá slovenských občanov zamestnáva. A slovenskí pracovníci si platia v zamestnávateľskej krajine aj zdravotné i dôchodkové poistenie.

Toto všetko, jednoznačne pomáha tej ekonomike, ktorá  zamestnáva  slovenských občanov, o toto všetko prichádza naša krajina, Slovensko.

Slovensko bezplatným odčerpávaním svojich občanov do zahraničia, jednoznačne, stráca obrovské peniaze. Naša krajina, spolu s Ukrajinou, Rumunskom či aj inými chudobnejšími krajinami Únie, slúžia ako obrovské továrne na produkciu výrobných prostriedkov „pracovník“ pre potreby ekonomík bohatších krajín Únie a Európy.

Všetky tie náklady na prípravu týchto pracovníkov, náklady na ich výchovu a vzdelávanie, znášajú len ich rodné krajiny, len naši občania.

Napriek tomu, že ich zamestnávanie prináša krajinám, ktoré ich zamestnávajú, zisky, tak tieto sa už ani v najmenšom nezúčastňujú na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené na prípravu týchto pracovníkov, ktoré boli vynaložené v rodných krajinách týchto pracovníkov.

EU sa neustále pýši tým, koľko Slovensku dáva. Ale prečo už ani slovkom nespomenie, ako bohatšie krajiny Únie ťažia z toho, aké zisky im prináša to, že bezplatne zo Slovenska odčerpávajú a zamestnávajú slovenských občanov?

Prečo sa už nikde neuvádza, koľko slovenských občanov pracuje ročne v iných krajinách Únie? Prečo sa Únia tak veľmi obáva  tento údaj, teda údaj o počte slovenských občanov pracujúcich v iných krajinách Únie, tak prečo sa ho obáva uverejniť? Veď zistenie tohto údajú je pre Úniu tak ľahko zistiteľné.

No, neuvádza sa z prostého dôvodu. Mohlo by sa, totiž, ukázať, že to, čo dostáva Slovensko od Únie, napr. aj formou eurofondov, tak to je len väčšou či menšou časťou toho, čo Slovensko Únii dáva, čo dáva v prospech bohatších krajín Únie.

A, zrazu by sa ukázalo, že to Slovensko, ktoré je už dlhých devätnásť rokov médiami opisované a podávané ako ten, čo neustále len berie od tých bohatších členov Únie, tak zrazu by sa ukázalo, že toto Slovensko do Únie počas tých devätnástich rokoch oveľa viac vložilo, než od nej dostalo.

A táto skutočná pravda, nie tá fabrikovaná, ktorá sa do nás, neustále, dennodenne, tlačí z hlavných médií, tak tá by bola, zrejme, pre Brusel veľmi nepríjemná.

Teda, Slovensko na bezplatné odčerpávanie svojich občanom ekonomikami iných krajín, podobne ako aj Ukrajina, neskutočne dopláca a stráca.

Naša krajina, Slovensko, každoročne stráca, nieže, vyššie stovky miliónov, ale prichádza o omnoho vyššiu sumu, o sumu vyššiu než miliarda eur. Prichádza o ňu len kvôli tomu, že si  z nepochopiteľných dôvodov neuplatňujeme nárok na peniaze, ktoré Slovensku, slovenským občanom, plným právom patria.

Z nepochopiteľných dôvodov si neuplatňujeme svoje zákonité – na celom svete a v každej spoločnosti, počas celej histórie ľudstva vždy uznávané – právo na primeranú odmenu za vykonanú prácu, resp. právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov zo zisku.

Peniaze, ktoré sme vynaložili na výchovu a vzdelávanie našich občanov pracujúcich teraz v zahraničí, ktorí pracujú v ekonomikách bohatších krajín Únie a Európy, tak tieto peniaze sa nevracajú, nezhodnocujú, neprinášajú nám žiaden zisk, naopak sú čoraz väčšou stratou pre naše ekonomiky.

Ani jeden politik či predstaviteľ v členských krajinách Únie, ani jeden predstaviteľ Únie či nejaký predstaviteľ krajín Európy, sa doteraz, nikdy nevyjadril k problematike bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín Únie. Ani jeden z nich sa, zatiaľ, nevyjadril k tomu, či je toto, či je tento systém ekonomických vzťahov medzi krajinami v Únii či v Európe, tak či je spravodlivý.

Či je spravodlivé, ak nejaká krajina len na svoje náklady, pripraví počas dlhodobého procesu výchovy a vzdelávania svojich občanov do pozície pracovníkov, a takto pripravení pracovníci  sú potom bezplatne odčerpávaní bohatšími krajinami Únie či Európy.

Ani jeden z nich sa nikdy nevyjadril k tomu, či je spravodlivé, že títo občania sú bezplatne odčerpávaní zo svojich rodných krajín, že sú odčerpávaní bez toho, aby došlo k spravodlivej kompenzácii týchto nákladov zo strany tej krajiny, ktorá týchto zahraničných občanov zamestnáva v svojej ekonomike, a ktorej ich zamestnávanie prináša zisk a šetrí nesmierne náklady, ktoré by musela vynaložiť na prípravu pracovníkov potrebných profesií v prípade, ak by týchto zahraničných pracovníkov nemala k dispozícii.

Prečo sa nik z týchto politikov, nikto z predstaviteľov krajín Únie či Európy, nikto z predstaviteľov Únie nevyjadrí, či by nebolo spravodlivejšie, ak by sa každá krajina, ktorá zamestnáva zahraničného občana v svojej ekonomike, zúčastňovala na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené počas dlhodobého procesu  jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

Alebo či je spravodlivejší terajší stav, keď nedochádza k žiadnej kompenzácii týchto nákladov. Ani k tej minimálnej.

Čiže, či je spravodlivejší terajší stav, keď všetky tieto náklady znáša len rodná krajina tohto zahraničného občana, keď tieto všetky tieto náklady znášajú len jeho spoluobčania v jeho rodnej krajine.

To ich nevyjadrenie, nezaujatie stanoviska k tomuto veľmi pálčivému problému, ktorý spôsobuje devastáciu ekonomík chudobnejších krajín Únie, a nielen tých, tak toto ich  nevyjadrenie sa  k problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín krajinami bohatšími, tak to je skôr potvrdením toho, že táto téma je  obrovské tabu, na riešení ktorého nemajú záujem, nielen bohatšie krajiny Únie či Európy, ale ani kompetentné inštitúcie Únie.  

Tabu, ktoré nechcú tieto bohatšie krajiny – tie, ktoré bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú obrovské množstvá  občanov z iných chudobnejších krajín –  otvoriť a riešiť práve preto, pretože pokračujúce neriešenie tohto dlhodobého problému je plne v ich záujme, je plne v záujme tých, ktorí jeho neriešením prichádzajú k obrovským ziskom na úkor chudobnejších krajín Únie či Ukrajiny, na úkor tých krajín, ktoré im pracovnú silu bezplatne dodávajú.

Tabu, ktorému sa zďaleka vyhýbajú aj tie najdemokratickejšie médiá, aj tí najdemokratickejší novinári, či aj tí najcharizmatickejší ochrancovia ľudských práv združení v mnohých mimovládnych organizáciach.

Riešenie problematiky nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z chudobnejších krajín tými bohatšími je pre našu krajinu, pre Slovensko, veľmi žiadúce, veľmi potrebné, pretože jeho ekonomika je týmto javom nesmierne, čoraz viac, poškodzovaná.

Spravodlivé riešenie tejto problematiky by, nášmu, do záhuby sa rútiacemu rozpočtu, našej stále viac a viac sa zadlžujúcej ekonomike, žiadne peniaze nezobralo, práve naopak, spravodlivé riešenie tohto problému, by Slovensku prinieslo peniaze, ktoré mu už dávno plným právom patria, peniaze, o ktoré je naša krajina už dlhé roky okrádaná bohatšími krajinami Únie a Európy, a ktoré by pomohli nám všetkým.

Veď spravodlivé vyriešenie tohto problému nás všetkých spája, je v záujme náš všetkých, v záujme všetkých občanov Slovenska, nezávisle od nášho politického presvedčenia, nezávisle od našich názorov na to či ono, nezávisle od toho či patríme k pravičiarom, či k ľavičiarom, alebo k tým v strede, či sme viac proeurópski či pronárodní, radikálni či umiernení, či sme homo či heterosexuáli, resp. iní, chudobní alebo bohatí, starí alebo mladí, nezávisle od vierovyznania, či sme kresťania či pohania, či priaznivci Západu alebo Východu.

Spravodlivé vyriešenie tohto problému je v záujme nielen našej krajiny, ale všetkých tých, ktoré sú problémom nespravodlivého bezplatného odčerpávania poškodzované.

A na svete je takýchto krajín veľa.

Je to predovšetkým na nás, na nás, občanoch Slovenska, či lepšie povedané, je to na našich predstaviteľoch. Nikto to za nás neurobí.

V prvom momente, po uvedomení si faktu, že bohatšie krajiny Únie a Európy z neriešenia problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín Únie  ťažia v svoj prospech a na náš úkor, tak v tom prvom momente by chcel človek zanadávať na ne, na tie bohatšie krajiny Únie a Európy, na Západ, že akí sú oni egoisti, ako myslia len na seba.

Pozor, oni nie sú egoisti, ich predstavitelia len bojujú za svojich občanov, za svojich voličov, za svoju krajinu, bojujú za to, za čo bojovali vždy a stále aj bojovať budú, a to za to, aby sa ich občania mali čo najlepšie. Aby sa mali čo najlepšie, bohužiaľ, v mnohých prípadoch aj na úkor občanov iných krajín.

Iniciovať riešenie nejakej nespravodlivosti musia predsa tí, ktorí sú ňou postihnutí, tí, ktorých sa táto nespravodlivosť týka. Tak to vždy bolo, a tak to aj vždy bude. Nečakajme, že to za nás urobia iní, nečakajme, že to urobia tí, ktorí z toho úspešne ryžujú v svoj prospech, na úkor druhých, na náš úkor, na našu škodu, na úkor nás všetkých.

Riešenie nevýhodnej situácie musia iniciovať vždy tí, pre ktorých je táto situácia nevýhodná, tí, ktorí na ňu nespravodlivo doplácajú. Tí, ktorí z nej neférovo ťažia, ktorí z nej majú prospech, to neurobia.  Veď si  predsa nebudú podrezávať sliepku znášajúcu zlaté vajcia.

Nie oni sú egoisti. To, skôr, my nie sme najmúdrejší. Veď, predsa, my musíme žiadať o nápravu, my musíme žiadať o to čo nám plným právom patrí, a čo nám druhí neprávom berú a si to privlastňujú.

Oni to neurobia, veď majú z toho ohromný prospech, oni s tým neprestanú, presne podľa príslovia: Hlúpy kto dáva, a ešte hlupší, kto neberie.“

My sa musíme brániť, my musíme brániť naše deti, našich starých ľudí, my musíme brániť všetkých našich občanov. Nemá význam hľadať vinu len v iných, a seba opomenúť.

V prvom rade sa pozrime na seba, čo sme doteraz urobili pre to, aby sa to zmenilo. Čo sme urobili, vlastne, doteraz, v záujme vyriešenia problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z našej krajiny, zo Slovenska?

No, áno, tí druhí, tie druhé krajiny to zneužívajú, ale veď, to je, predsa, naša chyba, že sme sa neozvali už skôr, že sme na to neupozornili. Nikoho iného chyba, len naša, a, hlavne, chyba tých, čo nás zastupujú. Čo nás zastupujú na nižšej, vyššej či aj na tých najvyšších úrovniach. Čo zastupujú nás občanov, nás, svojich voličov, čo reprezentujú našu krajinu.

Nemôžme nadávať na ich predstaviteľov, na predstaviteľov občanov iných krajín, na predstaviteľov tých krajín, ktoré našich občanov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách. Oni, predsa, len bránia svojich občanov, chcú čo najlepšie pre nich, bez ohľadu na to, či to je na úkor občanov iných krajín, bez ohľadu na to, či to niektorá iná krajina zaplatí.

Oni nebránia len svojich občanov, oni, predsa, bránia aj svojich budúcich voličov. To ich občania sú ich budúcimi voličmi, ktorí ich budú znovu voliť, nie my, nie občania našej rodnej krajiny.

Tak to vždy bolo, a aj bude. To my musíme  v prvom rade bojovať za seba, to naši predstavitelia si musia uvedomiť, že sme si ich zvolili preto, aby nás bránili vtedy, keď nám budú ubližovať, a nie preto, aby vtedy mlčali. A nám teraz ubližujú, nás teraz okrádajú, a oni, naši predstavitelia, oni mlčia.

[1] https://www.ivl.sk

[2] https://spravy.rtvs.sk/2023/03/slovensko-ma-pozicanych-takmer-70-miliard-eur/

[3] https://www.teraz.sk/ekonomika/pocet-pracujucich-cudzincov-v-sr-je-v/380444-clanok.html?fbclid=IwAR1PwJpYjLiLZVAQjE4GFg7IH8sd%20GoIrMJAUlKh9YzzG63NGFP4ccISDkf0

[4] https://uzitocna.pravda.sk/praca-a-kariera/clanok/475279-zamestnavat-cudzincov-je-vyhodne/

[5] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/28/b4-3-hodnota-nakladov-vynalozenych-na-vychovu-a-vzdelavanie-pracovnika/

[6] https://www.ivl.sk , kapitola: „B19- Kto má kompenzovať  náklady vynaložené na prípravu pracovníka“, str. 499

[7] https://www.rp.pl/Rynek-pracy/181009516-Polacy-lekarstwem-na-brak-rak-do-pracy-w-RFN.html