To, či chcete brániť svoju rodnú vlasť, to je aj vecou toho, aký máte k nej vzťah, ako sa k vám správala. Predsa, ak vás vaši rodičia zanedbávali, nemôžu sa čudovať, že sa nedočkajú vašej pomoci, keď budú starí, keď ju budú potrebovať.
Tento príspevok pozostáva z nasledujúcich častí:
- Oplatí sa bojovať za svoju rodnú vlasť?
- Je patriotizmus prežitkom? Naozaj?
- Patriotizmus pomáha ekonomike vašej krajiny, oslabuje predaj zahraničných výrobkov a podporuje kúpu domácich.
- Kladný vzťah k rodnej krajine vás motivuje k návratu do vlasti oveľa účinnejšie než výška sľubovanej mzdy.
- Základom pozitívneho vzťahu občana k rodnej krajine je jej prístup k mladému človekovi.
- Patriotizmus je aj to, čo tvoje srdce bolí, keď cudzie čižmy šľapú po tvojej rodnej zemi.
1. Oplatí sa bojovať za svoju rodnú vlasť?
Súčasný ozbrojený konflikt na Ukrajine veľmi negatívne vplýva nielen na jej ekonomickú situáciu, ale aj na čoraz väčšie množstvo obetí na oboch stranách tohto konfliktu.
A narastajúce straty ukrajinskej armády, straty prejavujúce sa čoraz väčším nedostatkom vojakov, odporúčajú mnohí politici a predstavitelia krajín Únie a Európy, či aj viacerí predstavitelia NATO, riešiť pomocou ukrajinských mužov nachádzajúcich sa v takmer všetkých krajinách Európy.
Podľa ich názoru, treba Ukrajine pomôcť riešiť tieto straty vytvorením vhodných podmienok na návrat tých jej bojaschopných občanov, ktorí z nej odišli a našli dočasné útočisko v ich krajinách. Podľa nich treba na týchto ukrajinských občanov vyvinúť účinný tlak, a donútiť ich vrátiť sa na Ukrajinu a aktívne sa zapojiť do ozbrojeného konfliktu.
Tí ukrajinskí občania, schopní služby v armáde, ktorí z Ukrajiny odišli do zahraničia, tam odišli kvôli tomu, pretože sa nechceli zapojiť do tohto konfliktu ako jeho priami účastníci, netúžili zapojiť sa do bojov a riskovať tak stratu zdravia či, dokonca, života.
Kým jedni z nich sa do armády hlásili ako dobrovoľníci, tí druhí už takú ochotu neprejavili, a snažili sa, a, stále aj snažia, svojmu začleneniu sa do armády za každú cenu vyhnúť.
A u mnohých občanov krajín, ktoré Ukrajincom poskytli útočisko pred konfliktom, povstáva otázka: „A prečo, tí bojaschopní ukrajinskí muži, ktorí sa nachádzajú v ich krajinách, prečo, vlastne, odišli zo svojej rodnej krajiny, prečo nevstúpili do armády a nezapojili sa do obrany svojej vlasti, prečo nechcú svoju rodnú krajinu brániť? Prečo si nechcú plniť svoju vlasteneckú povinnosť, prečo necítia nejakú vďaku voči svojej rodnej krajine a nechcú za ňu bojovať? Prečo nechcú, v prípade nutnosti, položiť aj tú najväčšiu obeť, prečo nechcú obetovať aj svoj život za rodnú vlasť?“
Veď, tak sa nám to všetkým, širokej verejnosti, viac, či menej hlasnejšie, podsúva zo strany mnohých médií a politikov krajín Únie a Európy, zo strany mnohých predstaviteľov Únie a NATO, zo strany mnohých predstaviteľov tých krajín, v ktorých Ukrajinci našli útočisko pred ozbrojeným konfliktom.
Že, veď predsa, obetovať aj svoj život za svoju rodnú krajinu, za Ukrajinu, je niečo, čo sa od ukrajinských občanov očakáva, čo by mal každý ukrajinský občan, bez najmenšieho zaváhania, urobiť.
A, naozaj, by to tak malo byť? Skutočne? Či?
Obetovať sa, teda položiť svoje zdravie či aj život za svoju rodnú krajinu, je v mysliach mnohých ľudí spojené s predstavou vyjadrenia pozitívneho emocionálneho vzťahu k svojej vlasti tým spôsobom, že obetujú za ňu aj svoj život.
No, treba úprimne, na rovinu, povedať, že to, ako sa zachováte v čase, keď je vaša rodná krajina napadnutá, akú cestu si zvolíte, teda, či sa zapojíte do obrany svojej vlasti, alebo odídete do zahraničia, tak to, jednoznačne, závisí od toho, aký máte k nej vzťah. To závisí od toho, či vám, osobne, je vaša rodná krajina hodná toho, či vám stojí za to, aby ste za ňu bojovali, či, dokonca, aj zomreli.
Nie každý až tak nesmierne miluje svoju rodnú krajinu, svoju vlasť, nie každý chce riskovať stratu svojho zdravia, či, dokonca, aj života, v mene jej obrany.
Jednoducho, nie každému je jeho rodná krajina hodná toho, aby ju v prípade potreby bránil, či, aby za ňu, dokonca, obetoval aj svoj život.
Pretože tí, čo k svojej vlasti nič, resp. len veľmi málo cítia, tí, ktorí nemajú až také pozitívne spomienky či väzby na svojich blízkych, na svoju rodinu, pekné spomienky na rodnú krajinu, ktorých nepúta, či púta len veľmi málo k svojmu rodnému kraju, tak tí už nie sú až takí ochotní brániť to, na čom im až tak nezáleží.
Pretože, ak sa staviame v živote na obranu niečoho a niekoho, tak je to na obranu toho a tých, ku čomu a ku komu máme kladný vzťah, koho máme radi, a s kým nás spája hlbší emocionálny vzťah.
Veď prečo bojovať za niečo, k čomu nemáme vzťah, prečo riskovať svoj život kvôli niečomu, na čom nám nezáleží, prečo brániť krajinu, ku ktorej nič necítime?
Ak vaša rodná krajina potrebuje vašu pomoc v pre ňu ťažkých časoch, tak si musí pripomenúť, musia si pripomenúť tí, ktorým občania vložili žezlo moci a vládnutia v dobrom úmysle do rúk, tí, ktorí ju vedú, jej predstavitelia či politici, ako sa správala k vám, k svojim občanom, v čase ich detstva, mladosti, a, samozrejme, aj v čase ich dospelosti.
Musí urobiť hlbokú reflexiu, a zrekapitulovať svoje doterajšie chovanie sa k svojim občanom, musí sa kriticky pozrieť na svoj doterajší vzťah k nim.
Pozrieť sa na to, či si ich vážila a venovala im pozornosť už od ich narodenia, či im svojím správaním dávala pocítiť, že jej na nich záleží, a, preto, sa im snažila čo najviac pomáhať, či sa im snažila zabezpečiť optimálne podmienky pre ich život a život ich rodín, alebo či sa správala tak, že brala svojich občanov ako niekoho, kto je dobrý len ako prostriedok na generovanie peňazí pre potreby štátu, na odvádzanie daní, či ako masa slúžiaca a zabezpečujúca nadštandardnú životnú úroveň niektorých jedincov spoločnosti na úkor všetkých ostatných.
Ten váš vzťah k vašej rodnej krajine sa vytvára hlavne na základe toho, ako sa k vám vaša rodná krajina správala počas vášho detstva, mladosti, ako sa správala k vašim rodičom či k vašej rodine, k vašim spoluobčanom, ako vám dávala pocítiť, že si vás váži, že vaša osoba je pre ňu prínosom.
A ten úprimný emocionálny vzťah občana k vlasti, tak ten sa nazýva patriotizmus.
To, ten patriotizmus, je to, na čo Brusel, na čo mnohí politici krajín Únie a Európy hľadia ako na niečo už dávno prežité, nepotrebné, odumierajúce, ako na relikt minulosti, ktorý je nemoderný, a pre presadzovateľov súčasnej globalistickej politiky veľmi nepríjemný a nežiadúci.
Nasledujúce riadky opisujú, aký nesmierny význam, a nielen ekonomický, pre tie chudobnejšie krajiny Únie, teda, aj pre Slovensko, patriotizmus a výchova k nemu, majú, a akou nepríjemnou prekážkou je, resp. akým konkrétnym spôsobom patriotický vzťah k rodnej krajine znižuje zisky zahraničných nadnárodných spoločností snažiacich sa ovládnuť čo najväčšiu časť ekonomiky slabších a chudobnejších krajín, snažiacich sa o maximálnu kontrolu nad ich priemyselnou a poľnohospodárskou výrobou.
Záverečná časť tohto príspevku, zasa, podáva, aký neoceniteľný a nenahraditeľný význam majú patriotizmus a výchova k nemu pre obranyschopnosť každej krajiny.
A, práve to, tá výchova a posilňovanie patriotizmu, je presne tým, čo sa nielen na Slovensku, ale aj na Ukrajine, či v ďaľších krajinách Únie, veľmi zanedbalo, a, bohužiaľ, sa to Ukrajine, práve teraz, v týchto pre ňu nesmierne ťažkých časoch ozbrojeného konfliktu zúriaceho na jej území, ako neľútostná karma kruto vracia.
Tento príspevok je súčasťou radu príspevkov zaoberajúcich sa problematikou čoraz intenzívnejšieho okrádania chudobnejších krajín Únie a Európy, čoraz rozsiahlejšieho priživovania sa a parazitovania bohatších krajín Únie a Európy – Nemecka, Anglicka, Francúzska, Holandska, Rakúska, Belgicka, Švajčiarska, Švédska, Nórska ako aj ďaľších – na chudobnejších krajinách Európy, ich žitia na úkor Slovenska, Ukrajiny, Rumunska, či aj na úkor iných krajín, priživovania sa a parazitovania prostredníctvom nespravodlivého bezplatného odčerpávania produktívnych občanov z týchto chudobnejších krajín.
V ďaľšej krátkej časti je uvedený zoznam názvov doteraz uverejnených príspevkov venovaných problematike nespravodlivého bezplatného odčerpávania občanov z chudobnejších krajín, a za ním opäť pokračuje aktuálny príspevok o prínose a význame patriotického vzťahu občana pre ekonomiku a obranyschopnosť jeho rodnej krajiny.
Doteraz uverejnené príspevky o problematike poškodzovania ekonomík chudobnejších krajín Únie a Európy prostredníctvom bezplatného odčerpávania ich občanov bohatšími krajinami Únie a Európy:
1. F0- Brusel nás má v paži, pomôžme si sami, či nie sú ako oni, sú oveľa horší [1]
70 mld dlh, a naše spoločné peniaze sa rozhadzujú—Slovensko-továreň na bezplatnú výrobu pracovníkov pre krajiny Únie—Brusel nám nepomôže, je to len na nás
2. F1- Zákaz štartu ruských športovcov chcú tí, ktorých rodné krajiny Ukrajinu okrádajú, alebo zlodej kričí chyťte zlodeja I – Krajiny Únie, na čele s Nemeckom, okrádajú Ukrajinu [2]
Za Hitlera museli mnohé národy Európy Nemecku zadarmo, ako otroci, poskytovať pracovnú silu. Aj teraz mu ju zadarmo poskytujú. Slovensko, Ukrajina, Rumunsko a i.
3. F1- Zákaz štartu rus. športovcov chcú tí, ktorých rodné krajiny Ukrajinu okrádajú alebo zlodej kričí chyťte zlodeja II – Ak zavádza Únia sankcie voči tým, ktorí ubližujú Ukrajine, prečo ich nezavedie aj voči sebe samej? [3]
Sankcie voči tým, ktorí škodia Ukrajine, chcú tie krajiny Únie a Európy, ktoré na Ukrajine a Slovensku parazitujú, ktoré sa na nich priživujú.
4. F2.1- Jednou rukou Ukrajine dávame, a tou druhou ju oveľa rýchlejšie okrádame-I. Okrádate nás a vyžierate, bratia unijní, tak ako okrádate a vyžierate aj Ukrajinu. Nečudujte sa, teda, výsledku slovenských volieb. [4]
Predstavitelia viacerých krajín Únie, či aj Bruselu, sú rozčarovaní z výsledku slovenských parlamentných volieb, avšak, už nechcú vidieť, že ten výsledok je aj dôsledkom ich politiky žitia a priživovania sa na úkor Slovenska, na úkor jeho občanov.
4.1 Vaša krajina sa na slovenských občanoch tiež priživuje.
4.2 Nikto, žiadna unijná krajina, Slovensku bližšia či vzdialenejšia, sa Slovákov nezastala.
4.3 Slovensko a Ukrajina sú ako otroci. Tiež odvedú obrovskú prácu, ale už nedostanú za ňu zaplatené.
5. F2. 2- Jednou rukou Ukrajine dávame, a tou druhou ju oveľa rýchlejšie okrádame-II. Krajiny Únie a Európy dlžia Ukrajine stovky miliárd eur, dokedy ju budeme ešte okrádať?[5]
Brusel, médiá a politici v krajinách Únie a Európy, so zanietením a farbisto opisujú pomoc svojich krajín Ukrajine, ale o tej opačnej, o dlhoročnej pomoci Ukrajiny ich krajinám, už zarputile mlčia.
5.1 Podpora Ukrajiny klesá – medvedia zásluha médií a predstaviteľov krajín Únie a Európy
5.2 Ranking krajín Ukrajine pomáhajúcich máme, či ako sa na najväčších priateľov Ukrajiny hrajú tí, čo jej najviac škodia.
6. F2.3- Zamlčiavaním pomoci Ukrajiny krajinám Únie a Európy ju nesmierne poškodzujeme [6]
Drvivá väčšina občanov Únie a Európy vôbec nevie, že účelovo zahmlievaná pomoc Ukrajiny v prospech ich krajín je omnoho väčšia, než pomoc ich rodných krajín Ukrajine. To účelové zahmlievanie má veľmi dobrý dôvod.
6.1 O našej pomoci Ukrajine sa vie všetko, o tej ukrajinskej, v prospech nás, absolútne nič.
6.2 Účelové zamlčiavanie informácií o ukrajinskej pomoci krajinám Únie a Európy podporu Ukrajiny poškodzuje.
6.3 Prečo Bruselu a krajinám Únie i Európy tak nesmierne záleží na utajení rozsahu ukrajinskej pomoci v ich prospech?
6.4 Nikto sa za nás, Slovákov, nepostaví, musíme si pomôcť sami.
2. Je patriotizmus prežitkom? Naozaj?
Účelom nasledujúcej časti príspevku nie sú v žiadnom prípade nejaké nadnesené patetické reči o význame patriotizmu, ktoré majú skôr kontraproduktívny účinok, ale konkrétne poukázanie na to, ako podpora rozvoja patriotických čŕt v mladom človeku praktickým spôsobom pomáha ekonomike jeho rodnej krajiny, ako môže pomôcť jej rastu, napriek zúfalému nedostatku finančných prostriedkov v štátnom rozpočte.
Je absolútne jedno či to niekto nazve upevňovaním patriotického vzťahu k rodnej krajine, či rozvíjaním patriotických čŕt, alebo hľadaním toho dobrého, čo v mojej rodnej krajine existuje, či, čo pozitívne mi život v mojej rodnej krajine dáva.
Na pomenovaní nezáleží. To podstatné, čo má pre každú krajinu význam, čo je nesmierne dôležité, tak tým je kvalita vzťahu „občan – rodná krajina“.
Praktický prínos rozvoja patriotických čŕt či upevňovania patriotického vzťahu občana k rodnej vlasti je oveľa lepšie vidieť v prípade ekonomicky chudobnejších krajín – krajín s nízkymi mzdami, ktoré sú čistými vývozcami pracovnej sily, t. j. v prípade tých krajín, z ktorých za prácou do zahraničia odchádza oveľa viac občanov než do nich prichádza z ešte ekonomicky chudobnejších krajín – než v prípade krajín, v ktorých sú tie mzdy oveľa vyššie a ktoré sú čistými dovozcami pracovnej sily, t. j. z iných krajín do nich za prácou prichádza oveľa viac občanov, než z nich za prácou do zahraničia odchádza.
Téma patriotizmu je v súčasnosti pre mnohých politických činiteľov tak členských krajín, ako aj predstaviteľov inštitúcií Únie prísnym tabu.
Stránia sa jej ako čert kríža, obávajú sa o nej hovoriť, pretože správne tušia, že diskusia o nej sa môže dotyčnému vypomstiť, môže mu skôr uškodiť než pomôcť. Uškodiť v politickopríjmovej kariére. Je to také, všeobecne známe, verejné tajomstvo.
Veď načo o tom hovoriť. Načo hovoriť o téme, ktorá je, vraj, už minulosťou, ktorá je, vraj, pre mnohých zo súčasnej mladej modernej generácie neaktuálna, ktorá je, vraj, pre nich historickým prežitkom či reliktom minulosti, o ktorom, kedysi, s patričným obdivom, hovorili či ešte stále hovoria mnohí z našich rodičov, či starých rodičov , a aj tí predtým.
Áno, kedysi, tak možno kedysi ten patriotizmus mal význam, ale teraz, v súčasnej dobe?
Alebo, žeby to nebolo tak? Žeby ten patriotizmus mal naozaj aj nejaký praktický užitočný význam?
Žeby mal dokonca obrovský význam pre občanov danej krajiny, pre jej ekonomiku, hlavne, a to je dôležité, žeby mal význam pre ekonomiky tých chudobnejších krajín, ktoré sú bezplatným zdrojom lacnej pracovnej sily, ktoré sú túžobne hľadaným odbytiskom pre obrovské množstvo výrobkov z tých bohatších krajín?
Žeby mal ten patriotizmus obrovský význam pre krajiny, v ktorých sú mzdy niekoľkokrát nižšie ako v tých bohatších krajinách? Pre krajiny, ktorých občania sa neustále skladajú na výchovu a vzdelávanie aj mnohých tých svojich spoluobčanov, z ktorých mnohí po ukončení vzdelávacieho procesu odchádzajú pracovať do tých bohatších krajín?
Žeby znamenal veľa pre tie krajiny, v ktorých veľká časť dôchodcov má hlboko do vrecka, pre tie krajiny, v ktorých deti často nemôžu pokračovať v daľších štúdiách z dôvodu menej než skromných platov svojich rodičov?
Žeby ten patriotizmus bol prínosom pre krajiny, v ktorých si mladé rodiny túžiace po viacdetnej rodine nemôžu takúto rodinu dovoliť z dôvodu zlej ekonomickej situácie?
Zlej ekonomickej situácie nie z toho dôvodu, že by nechceli pracovať, že by sa pracovnému procesu vyhýbali, ale z dôvodu zlej ekonomickej situácie v svojej krajine, z dôvodu nedostatku pracovných pozícií s aspoň primeraným finančným ohodnotením.
Áno pre tieto krajiny má ten patriotizmus ich rodných občanov oveľa väčší význam než pre občanov v tých bohatších, ekonomicky úspešnejších krajinách.
Má väčší význam z veľmi pragmatických dôvodov.
Výchova k patriotizmu, k vlastenectvu, nie je dnes, v období rozmáhajúcej sa globalizácie, nejak verejne hlásaná a podporovaná, skôr naopak.
A aj mnohí oficiálni predstavitelia, či už jednotlivých členských krajín alebo Únie, sa problematike patriotizmu starostlivo vyhýbajú a pristupujú k nej ako k niečomu, k čomu je lepšie sa nevyjadrovať, a nechať to tak, nech ľudia na obsah toho slova pomaly zabudnú, nech ten pojem odíde do histórie.
K otázke patriotizmu pristupujú ako k niečomu, čo sa v oficiálnych kruhoch európskej politiky nenosí, o čom sa nehovorí, o čom hovoriť, je, skôr nežiadúce než vhodné, o čom hovoriť je porušením pravidiel slušného politického správania sa.
Čo sú to za časy, keď láska k rodnej vlasti sa čoraz viac považuje div nie za zločin.
Čo sú to za časy, keď tí, čo majú radi svoju rodnú vlasť a svoj národ, tí, čo chcú žiť s inými národmi a inými krajinami v porozumení a priateľstve, sú pranierovaní, dehonestovaní a urážaní, a tí, čo vyvolávajú nenávisť medzi občanmi svojho národa, tí, ktorí sa ich snažia rozoštvať a obrátiť ako najviac môžu voči sebe, ktorí ich huckajú proti občanom iných národov a krajín, ktorí štvú proti iným národom a krajinám, tak tí sú oslavovaní a zdôrazňovaní.
Kto si to praje, komu to tak vadí, že niekto má rád svoju rodnú vlasť a svoj národ, komu vadí, že aj tí iní majú tiež radi svoju rodnú vlasť, a aj svoj národ, komu tak strašne vadí, že niekto nechce tento úprimný vzťah k svojej vlasti a k svojmu národu vymeniť za nenávisť k iným národom, k iným krajinám?
Komu tak strašne vadí, že ľudia chcú žiť s inými krajinami a národmi v mieri a priateľstve, že nechcú to, čo je od nich žiadané, že nechcú nenávidieť občanov iných národov, že nechcú nenávidieť iné národy?
Komu tak strašne záleží na rozoštvávaní a huckaní občanov jedných krajín proti občanom druhých, komu tak strašne záleží na budovaní nenávisti medzi národmi?
Čo sú to za časy, keď tí, ktorí okázale hlásia slobodu názorov a potrebu tolerancie voči ostatným, nadávajú do fašistov tým, ktorí si dovolia vysloviť iný názor než majú oni, keď: „Chyťte fašistov“ kričia tí, čo by mali pochytať najprv sami seba.
Za všetkým hľadaj túžbu po moci a peniazoch, túžbu po ovládaní druhých a všetkých. Niekto sa snaží ovládnuť svet. Niekto sa všetkým snaží nanútiť svoju skazonosnú ideológiu. Už Hitler sa o to pokúšal.
Ale, veď z dejín by sme sa mali poučiť, a nie na ne zabúdať.
K patriotizmu sa v súčasnosti v mnohých krajinách Únie pristupuje ako k niečomu trpenému, čo má zatiaľ ešte dosť svojich priaznivcov, a preto sa to neoplatí dehonestovať, pretože tí priaznivci to sú predsa budúci potencionálni voliči, pretože sa počíta s tým, že časom ten „problém s patriotizmom“ úplne prirodzene zanikne, či sa zmenší do zanedbateľných rozmerov, ráta sa s tým, že sa o ňom raz bude hovoriť len v čase minulom.
A postoj globalistov k problematike patriotizmu je podobný, ako aj v prípade ich postoja k tradičnej rodine, ktorá je z ich pohľadu nepríjemnou prekážkou rozvoja procesu globalizácie (pozri [7], resp. [7A]: „A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“).
Globalizmus má prostredníctvom procesu intenzívneho prepájania ekonomík ešte viac zefektívniť výrobu, ešte viac znížiť náklady na výrobu, a, samozrejme, ešte viac zvýšiť zisky nadnárodným zamestnávateľom, podnikom, koncernom.
Keďže cieľom tohto prepájania ekonomík je dosiahnutie maximálnej výroby pri čo najnižších nákladoch, dosiahnutie maximálnych ziskov s minimálnymi nákladmi, tak takýto cieľ je dosiahnutý aj tým, že výroba jedného produktu sa sústreďuje do čo najnižšieho počtu výrobných jednotiek – firiem, závodov, podnikov – pretože práve vtedy je zabezpečená minimalizácia nákladov, vysoká efektívnosť výrobného procesu a rýchla návratnosť vynaložených finančných prostriedkov.
Čiže ide o to, aby sa výroba jedného produktu sústredila v čo najmenšom počte výrobných jednotiek, a z nich by sa táto produkcia rozmiestňovala k zákazníkom do čo najväčšieho množstva krajín.
Napr. výroba cukru by sa sústredila len do minimálneho počtu podnikov, v ktorých by sa cukor produkoval, a z nich by sa rozvážal nielen do krajiny, v ktorej je daný výrobný podnik, ale aj do iných krajín.
Lenže túto koncepciu výroby – čo najnižší počet produkčných miest – narušuje postoj patriota, ktorý uprednostňuje výrobky domácej produkcie, ktorý uprednostňuje výrobky svojej rodnej krajiny.
To znamená, že slovenský občan-patriot bude pri kúpe uprednostňovať cukor vyrobený na Slovensku, nemecký patriot zasa cukor vyrobený v Nemecku, a to isté bude robiť švajčiarsky občan-patriot, ktorý uprednostní radšej – aj keď drahší – domáci cukor vyrobený vo Švajčiarsku, než lacnejší zahraničný, ale kúpou toho domáceho pomôže štátnemu rozpočtu svojej rodnej krajiny.
A takýto postoj patriotov v jednotlivých krajinách nabúrava koncepciu globalistov, koncepciu nadnárodných výrobcov, ktorí sa snažia v jednom podniku, umiestnenom v nejakej krajine – obyčajne s čo najlacnejšou pracovnou silou získanou z chudobnejších krajín – vyrábať maximálne množstvo výrobkov určených na spotrebu v čo najväčšom množstve krajín, určených na spotrebu, doslova, na celom svete.
Postoj patriotov – kupovať výrobky vyrobené v rodnej krajine vyrobené domácimi producentmi – sťažuje predaj tým výrobcom, ktorí chcú svojej produkty predávať v čo najväčšom množstve iných krajín, sťažuje predaj výrobkov v inej krajine, než v ktorej sú vyrobené.
Čiže ak je niekto vychovaný v patriotickom duchu, teda má rád svoju rodnú vlasť, so všetkým čo k nej patrí – ľudí s ich mentalitou, jazyk, kultúru, zvyky a tradície, históriu, faunu, flóru, krajinu s jej reliéfom, národné jedlá, podnebie, … – teda sa mu páči žiť tam, v tom prostredí, v ktorom vyrastá, v ktorom rád žije s tými, s ktorými žije, tak takýto človek si želá, aby to, čo má rád on, to, čo sa mu páči, tak aby to vydržalo čo najdlhšie.
Aby to vydržalo nielen pre jeho radosť, pre jeho potešenie, ale aj pre radosť a potešenie jeho detí, vnukov či všetky tie ďaľšie generácie, ktoré ešte len prídu.
Pre radosť všetkých jeho spoluobčanov.
A takémuto človeku, patriotovi, záleží na budúcom osude svojej rodnej krajiny, záleží mu na tom, ako sa darí a ako sa bude v budúcnosti dariť ekonomike jeho krajiny, záleží mu na jej zdravom životnom prostredí, na čistote vody v riekach, na čistote ovzdušia, na čo najvyšších mzdách svojich spoluobčanov, na kvalitnom školstve a vyspelom zdravotníctve, na dôchodcoch, ktorí nežijú v biede, ale si zaslúžene vychutnávajú svoj slušný dôchodok ako výsledok svojej celoživotnej práce, záleží mu na tom, aby mladí ľudia z jeho krajiny mali po ukončení vzdelávacieho procesu k dispozícii dostatok pracovných príležitostí s primeraným mzdovým ohodnotením, aby jeho spoluobčania nemuseli kvôli lepším zárobkovým možnostiam odchádzať pracovať do zahraničia a opúšťať tak svoje rodiny, opúšťať svoje malé deti, pre ktoré je neprítomnosť rodičov v rodine veľkou stratou.
Nikto predsa nevyžaduje, aby občan-patriot svoj patriotizmus prejavoval recitovaním dlhých textov rodných básnikov o láske k svojej rodnej vlasti, či spievaním piesní s vlasteneckou tematikou, aby nasilu dodržiaval dávne kultúrne obyčaje a tradície svojich predkov, aby vedel jej históriu od A do Z.
Ide však o to, aby občan pochopil, a aj to cítil, že práve jeho rodná krajina je tá, ktorá si uvedomuje jeho obrovský význam pre jej ďaľšiu existenciu, ktorá si uvedomuje jeho dôležitosť pre jej ďalší osud, a ktorá si uvedomuje aj to, ako sú jeho deti nesmierne významné a dôležité pre jej budúcnosť.
Občan potrebuje vedieť a uvedomiť si tú svoju dôležitosť, ten svoj význam pre svoju rodnú vlasť. Potrebuje vedieť, že jeho rodná krajina je tá, ktorá si váži jeho prínos zapojením sa do pracovného procesu v jej ekonomike, ktorá si ho váži za zodpovednú výchovu svojich detí, a preto sa mu snaží odmeniť tým, že jej záleží na jeho dobre, že jej záleží na dobre jeho detí a jeho rodičov, na dobre jeho rodiny, na dobre tých, ktorých má rád, na dobre všetkých jeho spoluobčanov.
Občan potrebuje cítiť, že jeho rodná krajina je tá, ktorá bude stáť vždy za ním a poskytne mu pomoc vtedy, keď ju bude on a jeho rodina potrebovať, potrebuje cítiť, že jeho rodná krajina je tu preto, aby bránila jeho záujmy.
Patriotovi záleží na tom, aby sa v jeho rodnej krajine cítili dobre aj jeho rodičia, jeho starí rodičia, i jeho deti, či aj jeho vnuci, všetci tí, na ktorých mu záleží, všetci jeho spoluobčania.
Takýto človek je pre svoju rodnú krajinu vysokou zárukou jej ďaľšej existencie, zárukou jej úspešnej budúcnosti. Pomáha ako najviac môže svojej rodnej krajine, pretože mu ide o jej ďalší osud, nielen ekonomický, záleží mu na osude tých, ktorí s ním v tejto krajine žijú. Vie, že to, čo robí pre svoju rodnú krajinu, robí zároveň aj pre svoje deti, vnukov, potomkov, pre všetkých svojich spoluobčanov, vie, že to čo robí v prospech svojej vlasti, robí aj v prospech tých, čo prídu po ňom, vie, že to robí v prospech ďaľších generácií.
Tak ako má každý rád svoje deti, svojich rodičov, svoju rodinu, tak patriot tento vzťah k svojej rodine premieta aj do vzťahu k rodnej krajine.
V období budovania projektu Európskej únie sa myšlienky patriotizmu, myšlienky o jeho význame pre úspešnú budúcnosť národa a rodnej krajiny, nejako dostávajú do úzadia, o patriotizme sa prestáva hovoriť, písať, ako keby to bolo, ten patriotizmus – a pre určité subjekty, isto, aj je – niečo nežiadúce, niečo nepríjemné, čo je lepšie nevšímať si a ignorovať.
Nežiadúce možno práve preto, že prvoradým záujmom patriota je budovanie ekonomicky silného samostatného štátu, v ktorom bude dostatok dobre platených pracovných pozícií pre jeho spoluobčanov, pre mladých ľudí končiacich vzdelávací proces a zapájajúcich sa do pracovného procesu, pre mladých rodičov s deťmi, ktorí nebudú musieť s veľkým sebazaprením opúšťať svoje malé deti, svoje rodiny, a odchádzať pracovať do zahraničia len kvôli tomu, aby im zabezpečili život v lepších ekonomických podmienkach.
Patriotovi záleží na rozvoji ekonomiky svojej rodnej krajiny, na budovaní štátu opierajúceho sa hlavne o svojich občanov, na budovaní štátu o osude ktorého budú v prvom rade rozhodovať jeho rodní občania, budú o ňom rozhodovať tí, ktorí sú jeho občanmi a ktorí v ňom bývajú, a nie niekto úplne iný, niekto, kto nie je jeho občanom, niekto, kto v ňom vôbec nežije, niekto, kto chce o ňom rozhodovať napriek tomu, že má absolútne minimum informácií o ňom, o jeho vnútornom živote a jeho problémoch, o jeho občanoch a jeho ekonomike, niekto, komu mnohoráz nejde o dobro tohto národa, o dobro jeho občanov, ale len o to, ako ho využiť v prospech seba či v prospech záujmov svojej krajiny, v prospech občanov svojej krajiny.
Patriot chce svoju rodnú krajinu zveľaďovať nie na úkor vykorisťovania iných národov, nie na úkor životnej úrovne občanov iných krajín, ako sa to deje v mnohých prípadoch v súčasnej dobe – bohužiaľ, aj v Európskej únii – ale jej chce pomôcť spoločným úsilím všetkých svojich spoluobčanov, bez toho, aby využíval a zneužíval k tomuto cieľu občanov iných krajín.
Patriot nie je v žiadnom prípade nacionalista, nie je to človek, ktorý by uznával len svoj národ, a tie druhé už nevidí, tie druhé už neuznáva. Práve naopak.
Patriot chápe ostatné krajiny tak isto, ako aj rodiny svojich súrodencov. Nevyvyšuje svoju krajinu nad inými krajinami, nerobí ju dôležitejšou pred inými štátmi. K iným národom, k občanom iných krajín sa správa presne tak isto ako k rodinám svojich súrodencov.
Neberie svoju krajinu dôležitejšiu ako tie druhé, neberie ju ako niečo viac, ale ju poníma ako rovnocenného súrodenca v obrovskej svetovej rodine krajín. Vzťah k iným krajinám chápe tak isto, ako aj vzťah k rodinám svojich súrodencov, krajiny sú pre neho navzájom rovnocenné.
A tak ako každý súrodenec pomáha ako najlepšie vie svojej vlastnej rodine, tak aj patriot pomáha ako najlepšie vie svojej rodnej krajine. Tak isto, ako aj súrodenci so svojimi rodinami si v ťažkých časoch navzájom pomáhajú, v časoch keď niektorému z nich sa nedarí, a jedna rodina sa snaží pomôcť druhej, tak aj patriot so svojou krajinou je pripravený v čase potreby pomôcť iným krajinám.
Pomáha druhým aj preto, pretože vie, že raz možno príde chvíľa, keď pomoc druhých bude potrebovať práve jeho rodná krajina.
Takýto postoj patriota k svojej rodnej krajine sa však už až tak nezhoduje s požiadavkami tých, ktorí by chceli mať dianie v jednotlivých krajinách Únie pod čo najväčšou kontrolou, a ktorým ten patriotizmus nabúrava ich plány v oblasti riadenia všetkých z určitého centra, podľa vopred určených pravidiel, zákonov a požiadaviek.
Je to pochopiteľné, patriotizmus, totiž, kladie hlavný dôraz na silný národný štát, na silu jeho ekonomiky, na štát, ktorý sa postará o svojich občanov podľa pravidiel a zákonov stanovených práve občanmi tejto krajiny, a nie podľa šablóny prikázaného správania sa, šablóny nanútenej zvonku. Nie podľa tej šablóny, ktorá v čase ťažkých situácií, v čase mimoriadne dôležitých pre prežitie každého národa, pre prežitie každej krajiny, často zlyháva a je len ťažko použiteľná, či, dokonca, nepoužiteľná.
A každý štát, každá krajina má veľa tých pravidiel, veľa zákonov podobných či aj takých istých ako aj tie iné krajiny, tie susedné, či aj tie ležiace ďalej. Ale má aj dosť pravidiel a zákonov prispôsobených potrebám a požiavkám občanov práve svojej krajiny, prispôsobených jej špecifikám, prispôsobených aj jej historickému vývoju a historickým skúsenostiam, ktoré má každá krajina viac či menej iné.
Každá krajina má svoje špecifiká, každá je svojská. Každá si prešla svojou jedinečnou históriou zanechávajúcou nezmazateľné stopy v jej budúcnosti.
Nesnažme sa ich násilne prerobiť, dať im ten smer vývoja, o ktorom si niektorí myslia, že je ten jediný, ten najsprávnejší. Každý národ má predsa právo vybrať si svoju cestu, každá krajina má právo žiť podľa vôle svojich občanov, a nie podľa vôle občanov inej krajiny, podľa vôle iných krajín.
Nik, žiadna krajina nemá právo určovať osudy iných krajín, žiadny národ nemá právo meniť budúcnosť iných národov podľa svojich želaní, podľa svojich predstáv. Veď, predsa, my všetci sa tak radi odvolávame na to demokratické a liberálne: „Ži a nechaj žiť.“
Zjednotenie krajín Európy prostredníctvom jedného projektu, prostredníctvom projektu EU, neznamená aj zjednotenie myslenia jej občanov, neznamená jednotné myslenie, myslenie podľa vopred určenej šablóny, podľa jedného vzoru, vzoru niekým navrhnutého a niekým presadzovaného.
Možno by to tak niekomu vyhovovalo, ale v konečnom dôsledku by sme na to doplatili všetci.
Nesnažme sa ľudí prispôsobiť len jednej kultúre, jednému správaniu, jednej forme. Prispôsobiť v záujme efektívnosti, v záujme ekonomičnosti, v záujme lepšieho spravovania. Pretože tá presadzovaná efektívnosť a ekonomičnosť, bez ohľadu aj na iné stránky spoločnej existencie, sa nám môže v konečnom dôsledku strašne predražiť.
Možno sú ľudia, ktorí by chceli vybudovať niečo obrovské, centralizovanejšie, riadené z jedného miesta. Ktorí si myslia, že takéto združenie by bolo efektívnejšie, ekonomickejšie, konkurenciaschopnejšie, lepšie riaditeľné.
A chceli by to urobiť čo najskôr, a čo najrýchlejšie, čo najlacnejšie, podľa svojej predstavy. Ktorí si myslia, že ich vízia je tá jediná, tá najsprávnejšia.
Tí, ktorí to chcú uskutočniť, to možno myslia dobre, ale treba si uvedomiť, že to, ako to dopadne, to sa dá len modelovať, a až zavedenie do života by ukázalo, aká bude tá naozajstná skutočná úspešnosť daného modelu.
Ale veľa modelových situácií, ktoré dávali stopercentnú pravdepodobnosť úspešnosti daného modelu v praxi, sa po zavedení do života ukázalo katastrofou. A škody boli obrovské, a, bohužiaľ, častokrát nevratné a nenapraviteľné. Nemôžeme si dovoliť riskovať. Pretože ide o veľa. Ide o budúcnosť nás všetkých.
Zrejme, by bolo oveľa lepšie budovať náš spoločný projekt, našu spoločnú Úniu, ako spolok navzájom silne spolupracujúcich samostatnejších národných štátov a nechať tomu do budúcnosti voľnejší priebeh, nič neznásilňovať.
Lepšie by bolo počkať, kým cesto vykysne prirodzenou cestou, a nie vplyvom nejakých urýchľovačov, ktoré v konečnom dôsledku len škodia.
Vážme si Európu takú, akú ju máme. S množstvom národov a národností. Taká vždy bola, rôznorodá, priťahujúca všetkých, práve z dôvodu tej rôznorodosti. [8]
Patriotizmus nabúrava plány nadnárodných firiem, koncernov, pretože kladie dôraz na silnú ekonomiku rodnej krajiny, na jej, nie absolútnu, ale na jej určitú nezávislosť od iných krajín, nezávislosť, ktorá je v ponímaní občanov-patriotov dôležitým predpokladom prežitia národa v mimoriadnych situáciach, v ťažkých situáciach, keď každá krajina bráni v prvom rade záujmy svojich občanov, pretože to je podstatné pre jej prežitie, pre jej ďaľšiu existenciu.
[7] https://www.ivl.sk , kapitola A13.4 zo súboru „Odvďačme sa rodičom“, str. 97 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 1“)
„A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“
[7A] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/01/09/a13-2-tradicna-rodina-a-globalizacia-si-do-naruce-nepadaju/
[8] https://www.ivl.sk , kapitola F19 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 243 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 2“)
„F19 – Úniu áno, ale nie takúto“
3. Patriotizmus pomáha ekonomike vašej krajiny, oslabuje predaj zahraničných výrobkov a podporuje kúpu domácich
Ten patriotizmus má totiž aj takú zázračnú moc, že aj napriek tomu, že výrobok dovezený zo zahraničia je lacnejší, tak patriot si napriek tejto skutočnosti kúpi taký istý či podobný, len v domácom prevedení – mnoho ráz aj napriek tomu, že je o niečo drahší – s označením „Made in Moja rodná vlasť“.
A čo sa stane takého významného? Prečo je také úžasné, že si ten náš spoluobčan kúpi náš výrobok, výrobok vyrobený v našej rodnej krajine, naším výrobcom, že mu dá prednosť pred tým zahraničným, častokrát oveľa krajšie zabaleným, a nie málo ráz aj značne lacnejším? Čo takého dobrého ten náš spoluobčan urobí?
Aký to má pre nás, pre jeho spoluobčanov, význam? Aký to má význam pre naše deti, pre našich rodičov na dôchodku, pre všetky deti a všetkých dôchodcov v našej krajine, pre nás všetkých, pre našu krajinu? Ako to pomôže školstvu, ktoré vzdeláva naše deti a našich vnukov? A ako zdravotníctvu, ktoré zabezpečuje zdravotnú starostlivosť pre nás všetkých, pre tých, ktorí spoločne žijeme v našej rodnej krajine? Aký úžitok má z toho naša polícia, ktorá bojuje s kriminalitou a chráni našu bezpečnosť, bezpečnosť našich blízkych a tiež aj náš majetok?
Aký to má, vôbec, význam, keď uprednostníme kúpu výrobku vyrobeného v našej krajine pred výrobkom vyrobeným v inej krajine?
No, ak uprednostníme kúpu toho nášho výrobku, toho výrobku vyrobeného v našej rodnej krajine, vyrobeného našim domácim výrobcom, tak pomôžeme nám všetkým, pomôžeme ekonomike našej krajiny vo viacerých rovinách.
Ten pracovník, ktorý ten výrobok vyrobil u nás, u výrobcu a zároveň zamestnávateľa v našej krajine, tak ten zo svojej mzdy odvádza daň do nášho štátneho rozpočtu, odvádza odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie v prospech našich dôchodcov a v prospech nášho zdravotného systému, a aj jeho zamestnávateľ, teda domáci výrobca, ktorý výrobok vyrába, odvádza daň zo svojho zisku do štátneho rozpočtu našej rodnej krajiny.
Tieto dane sa ďalej prerozdeľujú podľa potrieb tým oblastiam ekonomiky, ktoré to potrebujú. Tieto dane pomáhajú školstvu vzdelávajúce aj deti či vnukov toho občana, ktorý si daný domáci výrobok kúpil, pomáhajú zdravotníctvu, ktoré sa nestará len o zdravie tohto občana, ale aj o zdravie jeho detí a jeho rodičov, jeho bližšej či vzdialenejšej rodiny, a aj o zdravie jeho spoluobčanov, z týchto daní sa financuje aj činnosť polície, ktorá chráni jeho, jeho deti i rodičov, jeho rodinu, a aj jeho spoluobčanov, a chráni aj ich majetok.
Tieto dane, odvedené do štátneho rozpočtu, pomáhajú všetkým spoluobčanom tohto občana kupujúceho domáci výrobok, pomáhajú všetkým tým, ktorí s ním žijú v jednej krajine, v našej spoločnej rodnej krajine, pomáhajú všetkým odvetviam ekonomiky jeho rodnej krajiny, pomáhajú všetkým nám, všetkým jeho spoluobčanom.
A odvody pracovníka – ktorý vyrobil ten domáci výrobok, ktorý si náš občan kúpil – tiež pomáhajú.
Odvody tohto pracovníka na dôchodkové poistenie sa prerozdeľujú medzi aktuálnych dôchodcov, medzi tých dôchodcov, ktorí sa niekedy, keď ešte pracovali, skladali aj na výchovu a vzdelávanie toho občana, ktorý si daný výrobok kúpil či na výchovu a vzdelávanie toho pracovníka, ktorý daný výrobok vyrobil, ktorí sa skladali aj na našu výchovu a vzdelávanie.
Odvod na zdravotné poistenie zasa pomáha zdravotnému systému našej rodnej krajiny, pomáha tomu zdravotnému systému, ktorý využívame všetci, pomáha zdravotníctvu zabezpečujúcemu zdravotnú starostlivosť našim deťom, rodičom či starým rodičom, všetkým našim spoluobčanom.
A tým, že si kúpite výrobok vyrobený vo vašej rodnej krajine, tým zároveň zabezpečujete aj prácu pre vášho spoluobčana, pracovníka, ktorý tento výrobok vyrába, resp. zabezpečujete jeho rozšírenú výrobu, ktorá znamená zamestnanie ďaľšieho pracovníka, zamestnanie ďaľšieho vášho spoluobčana, ktorý tak získa prácu.
A tento ďalší pracovník nielenže získa prácu v svojej rodnej ekonomike a nemusí tak odchádzať za prácou do zahraničia a opúšťať svoju rodinu, opúšťať svoje malé deti, ale tento pracovník taktiež odvádza v prospech svojej rodnej krajiny zo svojej mzdy už všetky vyššie spomenuté finančné benefity, teda odvádza daň zo mzdy, a tiež aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
A míňaním svojej mzdy na kúpu výrobkov a platenie služieb v rodnej krajine generuje tento pracovník daň z pridanej hodnoty a spotrebnú daň, ktoré takisto napĺňajú štátny rozpočet jeho rodnej krajiny.
Ak by, však, pracoval slovenský občan v zahraničí, tak kúpou rôznych výrobkov a služieb zo svojej mzdy v tejto zamestnávateľskej krajine, by daň z pridanej hodnoty, a, samozrejme aj spotrebnú daň, z kúpených výrobkov a služieb, odviedol do štátneho rozpočtu svojej zamestnávateľskej zahraničnej krajiny.
Práve aj patriotizmus je to, čo vás motivuje ten domáci výrobok kúpiť v snahe pomôcť svojim spoluobčanom, pomôcť svojej rodnej krajine.
Patriotizmus sa takto stáva veľmi efektívnou, doslova strategickou zbraňou domácej ekonomiky, veľmi silnou zbraňou, ktorá ju účinne chráni pred tou konkurenčnou, zahraničnou, mnohokrát oveľa silnejšou a výkonnejšou, mnohokrát oveľa viac dotovanejšou.
Teda, tým, že uprednostníte kúpu domáceho výrobku pred tým zahraničným, tak tým zvýhodníte domáceho výrobcu pred tým zahraničným.
Tým, že kúpite jeho výrobok, výrobok vášho domáceho výrobcu, tak tým zvýšite aj jeho zisk, a teda, aj zvýšite veľkosť dane zo zisku, ktorú tento výrobca odvedie do štátneho rozpočtu vašej rodnej krajiny. A ten zväčšený zisk domáceho výrobcu, zväčšený vďaka tomu, že ste si kúpili jeho výrobok, tak ten zväčšený zisk bude váš domáci výrobca investovať vo vašej rodnej krajine s oveľa väčšou pravdepodobnosťou, než by ho investoval vo vašej rodnej krajine ten zahraničný výrobca, ktorého výrobok si kúpite.
Kúpou výrobku vyrobeného vo vašej rodnej krajine dáte prácu vášmu spoluobčanovi, ten zo svojej mzdy odvádza daň, podobne ako ju odvádza aj domáci výrobca – zamestnávateľ vášho spoluobčana – zo svojho zisku. A tieto dve dane – daň zo mzdy pracovníka, ako aj daň zo zisku zamestnávateľa tohto pracovníka – pomáhajú vám, pomáhajú vašim deťom, vašim rodičom, pomáhajú všetkým vašim spoluobčanom vo vašej rodnej krajine.
Tým, že ste si kúpili domáci výrobok, tak tým ste pomohli štátnemu rozpočtu svojej rodnej krajiny.
Ak si však kúpite zahraničný výrobok, tak pomôžete štátnemu rozpočtu zahraničnej krajiny, pretože daň zo mzdy pracovníka, ktorý v zahraničí tento výrobok vyrobil, ide do štátneho rozpočtu zahraničnej krajiny, teda do štátneho rozpočtu krajiny výrobcu. A aj daň zo zisku výrobcu zahraničného výrobku, toho zahraničného výrobku, ktorý ste si kúpili, tak aj táto daň ide do štátneho rozpočtu zahraničnej krajiny. Nie do rozpočtu vašej krajiny.
A odvody toho pracovníka, ktorý v zahraničí vyrobil výrobok, ktorý ste si vy kúpili, tak jeho odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie, pomáhajú zahraničnej ekonomike, nie tej vašej.
Kúpou zahraničného výrobku ochudobníte štátny rozpočet svojej rodnej krajiny a obohatíte štátny rozpočet zahraničnej krajiny, pomôžete cudzím občanom, nie tým vo vašej rodnej krajine. Nie tým, ktorí svojimi daňami pomáhajú vám a vašim deťom, či aj vašim rodičom, ktorí svojimi daňami pomáhajú všetkým vašim spoluobčanom.
A práve tento prejav patriotizmu, teda „patriotizmus národných výrobkov“ či „patriotizmus národných výrobcov“, týmto spôsobom „kradne“ zisk zahraničným globálnym výrobcom, kradne zisk nadnárodným výrobcom.
Tým výrobcom, ktorí sa snažia svoje výrobky vyvážať do čo najväčšieho počtu krajín, ktorí predajom svojich výrobkov do iných krajín „kradnú“ peniaze národných rozpočtov tých štátov, do ktorých svoje výrobky exportujú.
Preto je patriotizmus veľkým tŕňom v oku nadnárodných koncernov, nadnárodných výrobcov, globalizácie či globalizačného procesu.
Patriotizmus, totiž, upriamuje pozornosť zákazníka na výrobky jeho rodnej krajiny. Vedie zákazníka k tomu, aby svojím chovaním pri kúpe výrobku, aby kúpou domáceho výrobku pomáhal tým, ktorí pomáhajú jemu, ktorí odvádzajú dane v jeho prospech a v prospech jeho detí, jeho rodiny, v prospech všetkých spoluobčanov v jeho rodnej krajine.
Ako už bolo uvedené, kúpou výrobkov vlastných domácich výrobcov pomáhate tým výrobcom, ktorí daňou odvádzanou zo svojho zisku do štátneho rozpočtu vašej rodnej krajiny pomáhajú vám, vašim deťom, rodičom, pomáhajú všetkým vašim spoluobčanom vo vašej rodnej krajine.
Kúpou výrobkov vyrobených vo vašej rodnej krajine pomáhate tým výrobcom, ktorí dávajú prácu vašim spoluobčanom, ktorí zamestnávaním vašich spoluobčanov chránia ich rodiny pred dlhodobým odlúčením rodičov od ich detí z dôvodu ich odchodu za prácou do zahraničia, a pomáhajú tak vytvárať lepšie podmienky na výchovu detí v rodine.
Výrobca zahraničného výrobku, ktorý si kúpite, ktorý zaplatíte zo svojej mzdy, teda zahraničný výrobca, daňou odvádzanou zo svojho zisku už nepomáha vám, ani vašim deťom či rodičom, a ani občanom vašej krajiny, ale pomáha občanom tej krajiny, v ktorej bol výrobok vyrobený.
Samozrejme nemožno odsudzovať a čudovať sa, ak občania kupujú výrobky mnohých zahraničných výrobcov z iných členských i nečlenských krajín Únie. Príčin je viacero.
Mnohí občania sú v ťažkej finančnej situácii, a v takomto prípade sú „oslobodení“ od možnosti rozhodovania sa medzi domácim výrobkom a jeho lacnejšou analógiou v zahraničnom prevedení.
Logicky sa musia riadiť neúprosnými zákonmi svojho neutešeného finančného stavu, zákonmi platnými pre každého, kto má hlboko do vrecka, a preto musia kupovať to najlacnejšie, ignorujúc častokrát aj kvalitu. Nemôžu si dovoliť ten komfort kupovania patriotickým srdcom, teda kupovania domácich výrobkov. Patriotické srdce môžu mať, a iste ho veľa občanov aj má, bohužiaľ, pri platení sa musia riadiť možnosťami svojej chudobnej peňaženky, ktorá im nanúti nekompromisné, ale logické pravidlo kupovania toho, čo je cenovo výhodnejšie.
Na druhej strane, treba tiež seriózne povedať, že ak sú potraviny zahraničných výrobcov kvalitnejšie, pri porovnateľnej cene s domácim konkurenčným výrobkom, tak rozhodnutie občana pre kúpu toho zahraničného je úplne logické a prirodzené.
Avšak, mnohokrát je kúpa zahraničných potravín spôsobená len bombastickým dizajnom obalu predávanej potraviny, častokrát zakrývajúcim už menej bombastickú kvalitu samotného výrobku.
4. Kladný vzťah k rodnej krajine vás motivuje k návratu do vlasti oveľa účinnejšie než výška sľubovanej mzdy
Daľším dôvodom k rozvoju patriotických čŕt našich detí, našej mládeže, je to, že takáto výchova nám všetkým urobí obrovskú službu v prípade návratu našich občanov pracujúcich v zahraničí a ich zamestnaní sa v domácej ekonomike.
Práve patriotizmus je tým, čo aktívne pomáha pri návrate občanov zo zahraničia do ich rodnej krajiny.
A vracia ich nie kvôli sľubovanej mzde, ktorej výška sa ešte dlho nevyrovná tej, ktorú títo občania zarábajú v zamestnávateľskej ekonomike bohatšej zahraničnej krajiny, ale ich vracia kvôli tomu, čo cítia, kvôli ich vzťahu k svojej rodnej krajine, k ľuďom, ktorí tu žijú.
Tá túžba vrátiť sa tam, kde ich tiahne srdce, stretnúť sa so svojimi blízkymi, so svojou rodinou, s tými, s ktorými prežili svoje detstvo a svoju mladosť, ich túžba vrátiť sa na miesta, ktoré sú natrvalo zapísané nezmazateľným atramentom hrejúcich spomienok v ich srdciach, túžba vrátiť sa na miesta, ktoré sú spojené s ich rodičmi a starými rodičmi, s ich deťmi či životným partnerom … , tak táto túžba, tento silný a pozitívny emocionálny vzťah k svojej rodnej krajine, v nich spôsobuje, že napriek uvedomeniu si nespochybniteľného faktu horších ekonomických podmienok na materiálny život, sa títo ľudia vracajú späť do svojej rodnej vlasti, do svojho rodného kraja.
V médiach už bolo uverejnených množstvo článkov na tému odchodu produktívnych občanov z ich rodných krajín, odchodu množstva odborníkov a vysokokvalifikovaných pracovníkov, napr. lekárov, do bohatších členských i nečlenských krajín Únie.
Obsahom týchto článkov v médiách bola problematika ich návratu späť do rodnej krajiny. A riešenie tejto situácie – teda návratu našich občanov zo zahraničia – z pohľadu mnohých bolo veľmi jednoduché, a v krátkosti vystihujúce riešenie celého problému: „Musíme ich zaplatiť.“
A koľkokrát aj pri oficiálnych vyhláseniach našich predstaviteľov či pri ich rôznych diskusiách počujeme od nich, ako sa musíme snažiť o návrat našich občanov, o návrat odborníkov a špecialistov pracujúcich v zahraničí, že sa musíme snažiť vytvoriť im vhodné, hlavne ekonomické podmienky na prácu, na život ich rodín. Že sa musíme snažiť ich prilákať k návratu do rodnej krajiny. Že sa musíme snažiť dať im väčšie platy než sú bežné v ich profesii v ich rodnej krajine.
No, áno, to je svätá pravda, treba ich zaplatiť, treba im dať toľko peňazí, takú mzdu, aby ten návrat zo zahraničia bol pre nich zaujímavý, aby ich tie ponúkané peniaze motivovali k návratu.
No, to ľahké na tom je, že sa to dobre hovorí, odporúča, radí, to ťažšie však spočíva v tom, že je to už ťažšie uskutočniteľné. Z jediného prostého dôvodu. Z dôvodu finančného sucha tak u väčšiny zamestnávateľov, ako aj v štátnom rozpočte. Kde tie peniaze na zvýšenie miezd tým, ktorí sa vrátia, nabrať? Kde na to naberú ich potencionálni zamestnávatelia?
Alebo sa to bude doplácať zo štátneho rozpočtu?
A to chcete pridať len tým, ktorí sa vrátia? Pretože, budete musieť pridať všetkým v danej profesii, aby tí ostatní – tí čo sú doma – aby neboli voči tým, čo sa vrátili, tak aby neboli voči nim diskriminovaní.
A, ak už pridáte jednej profesii, tak nečakajte, že ostatné profesie sa neozvú, že budú ticho. To zvýšite len jedným, a druhým už nie? A finančné nároky riešenia problému návratu odborníkov a iných vysokokvalifikovaných pracovníkov zo zahraničia naraz dostanú úplne inú dimenziu. Neuskutočniteľnú.
Chcete lekára či iného odborníka motivovať, aby sa vrátil zo zahraničia, chcete ho motivovať tým, že mu zvýšite mzdu? A o koľko mu ju zvýšite v porovnaní s výškou miezd danej profesie v našej krajine? O 10, 20 či dokonca o 50 percent?
Za prvé, ak má ten odborník dobrú prácu v zahraničí, tak ho na takéto zvýšenia mzdy nenalákate. Pretože v zahraničí má niekoľkokrát vyššiu mzdu, ako by dostal u nás. A to sa nerieši otázka, kde sa naberú peniaze na toto zvýšenie? V zúfale úbohom a plátanom štátnom rozpočte, ktorý si nemôže dovoliť zvýšiť platy iných zamestnancov?
Ak tu má ten odborník prísť, a ak ho už máme nalákať na peniaze, tak zrejme to bude fungovať jedine vtedy, ak dostane buď takú istú alebo len o niečo málo nižšiu mzdu, akú zarába v zahraničí.
Veď, prečo by mal ísť pracovať za oveľa nižšie peniaze?
Veď, ak by sa už aj vrátil pri splnení jeho finančných požiadaviek, teda ak by sa zamestnal doma za takú istú mzdu ako má v zahraničí, aj tak sa preňho tie ostatné podmienky zhoršia. Napr. materiálne a prístrojové vybavenie jeho budúceho pracoviska. Pretože to je v bohatších členských krajinách zamestnávajúcich našich občanov, vo väčšine prípadov lepšie, oveľa lepšie. A to nehovoríme o iných podmienkach, napr. ekonomických podmienkach pre život jeho rodiny.
A práve tu, v tomto momente, vchádza do hry jeden dôležitý faktor, jeden dôležitý fenomén, ktorého úloha sa zväčšuje s pribúdajúcim vekom človeka, a pri ktorom úloha peňazí už nemá takú silu ako mala, keď bol ten človek mladší. Fenomén patriotizmu.
Toho patriotizmu, o ktorom akosi nikto z mnohých našich volených predstaviteľov nehovorí, ak vôbec niekto. O ktorom sa boja hovoriť, pretože by to mohlo, ako už bolo uvedené, neblahým spôsobom ovplyvniť dotyčného kariéru, jeho politickú budúcnosť. A nielen politickú, ale v mnohých prípadoch aj tú príjmovú.
Toho patriotizmu, ktorý v ekonomickej sile svojej rodnej krajiny vidí záruku úspešnej budúcnosti jej občana a jeho rodiny, jeho spoluobčanov, celého národa, toho patriotizmu, ktorý sám osebe je dôležitým predpokladom a zárukou silnej ekonomiky, ktorý je zárukou perspektívnej budúcnosti rodnej krajiny.
Áno, presne toto, práve patriotizmus je to, čo pomôže vašej krajine, vašej rodine a rodinám vašich spoluobčanov vybudovať takú krajinu, v ktorej sa budeme dobre cítiť, ktorá nám bude oporou v nielen v tých dobrých, ale aj v tých menej dobrých, či aj tých najťažších časoch.
Patriotizmus je tým hlavným, čo pomôže vašej rodnej krajine vybudovať silnú ekonomiku opierajúcu sa a budovanú práve na zodpovednom vzťahu občana k svojej rodnej vlasti.
Toho odborníka pracujúceho v zahraničí nedostanete domov na sľub takého platu ako má v bohatšom zahraničí. Nedostanete ho z jednoduchého dôvodu. Taký plat mu v drvivej väčšine prípadov nemôžete v dôsledku stavu našej ekonomiky zabezpečiť.
Jednoducho, finančne si môže naša krajina v otázke miezd dovoliť vyskakovať len do takej výšky, do akej to umožňujú parametre jej ekonomiky. A tie dovoľujú, bohužiaľ, len také mzdové podmienky, aké sú. Skôr horšie než lepšie.
Na zaplatenie tohto odborníka nemá vo väčšine prípadov ani súkromný zamestnávateľ, a ani štátny rozpočet. Čiže, reči o návrate odborníka, ktorému zvýšime plat na tú alebo o niečo nižšiu úroveň akú má v zahraničí, vo väčšine prípadov stoja na hlinených nohách. Niet, totiž toho, kto to zvýšenie zaplatí. Niet, totiž z čoho.
Paradoxne, ak niečo môže zapôsobiť na návrat odborníka či ľubovoľného pracovníka pracujúceho v zahraničí, a čo aj vo väčšine prípadov ich návratu do rodnej vlasti zapôsobilo, a stále aj pôsobí, tak to je práve to, o čom nie je v súčasnej dobe ochota hovoriť, čo je skôr nežiadúce než žiadúce, čo je v terajšej dobe trpené, persona non grata, ale čomu môžeme ďakovať za to, že nám to vracia občanov zo zahraničia – tak to je patriotizmus.
Tí, ktorí pracujú v zahraničí, sa s predlžujúcim časom pobytu v inej krajine úplne prirodzene túžia čoraz viac a viac vrátiť sa na miesto, ktoré je zviazané s tou najkrajšou časťou života snáď každého z nás.
Je to miesto pevne spojené s rodnou krajinou, miesto, kde človek prežil detstvo a mladosť so všetkými tými zážitkami a spomienkami, ktoré si nosí v sebe, tam kde prežil spoločné chvíle so svojimi rodičmi a starými rodičmi, sú to miesta v rodnej vlasti, na ktoré má každý nezapomenuteľné spomienky, sú to priatelia z mladosti, spolužiaci zo školy, blízka i ďaleká rodina, susedia … tak toto všetko sa v človeku ozýva a vracia v spomienkach hlavne vtedy, keď je ďaleko od domova, toto všetko sa s pribúdajúcim vekom premieta v našich spomienkach, čoraz častejšie, čoraz viac a viac.
Kvôli tomuto sa vracajú ľudia do svojej rodnej vlasti, kvôli tomu, čo všetko v nej prežili a s čím sú navždy pevne spojené ich spomienky.
Nevracajú sa kvôli peniazom, ktoré im ponúkajú možnosti našej ekonomiky. Tak kvôli tomu sa nevracia snáď nikto z nich. Kvôli tej nízkej sume, omnoho nižšej než dostávajú u svojho zahraničného zamestnávateľa, tak kvôli tej sa zaiste nevracia nikto z nich.
Vracajú sa preto, pretože im to tak diktuje ich srdce, ich túžba vrátiť sa tam, kde sú ich korene, kde je ich rodina, kde je to, čo je navždy natrvalo uložené v ich vnútri.
Naši predstavitelia oficiálne či neoficiáne mnohokrát navrhujú rôzne spôsoby riešiace problematiku návratu našich občanov zamestnaných v zahraničí.
Ale všetky tieto ich riešenia, všetky tieto ich návrhy, sú spojené s riešením materiálnej situácie tých, o ktorých návrat sa snažia. Riešenie problematiky návratu sa celé sústreďuje na riešenie materiálnych podmienok. Áno, nemožno uprieť, že tá ich snaha o riešenie tohto problému týmto spôsobom je myslená dobre, v záujme dobrej veci. Nemožno uprieť, že sa snažia o dobrú vec.
Ale, ako už bolo povedané, toto riešenie je z ekonomického hľadiska len veľmi ťažko uskutočniteľné.
A pritom existuje spôsob, ktorý je oveľa lacnejší a omnoho efektívnejší pri riešení otázky návratu potrebných odborníkov a pracovníkov zo zahraničia, návratu tých, ktorých potrebujeme v našej rodnej ekonomike.
Tento spôsob je omnoho účinnejší než riešenie ekonomických podmienok, ktoré sú bezpochyby veľmi významné, ale riešenie ekonomických podmienok vracajúcich sa zo zahraničia naráža, bohužiaľ, na veľmi jednoduchú, ale zároveň obrovskú neprekonateľnú prekážku, a tou je absolútny nedostatok finančných prostriedkov.
To iné lacnejšie riešenie rieši problematiku návratu občanov pracujúcich v zahraničí oveľa efektívnejšie, s oveľa lepšími a trvácejšími výsledkami, než je riešenie materiálnej stránky občanov, vracajúcich sa zo zahraničia.
A to riešenie spočíva v rozvoji patriotických čŕt našich detí, našej mládeže.
Ak nebudú mať mladí ľudia vzťah k svojej rodnej krajine, a ak tie existenčné podmienky v nej pre ich život budú mať ďaleko od tých, aké majú možnosť vidieť v bohatších ekonomikách členských i nečlenských krajín Únie, tak to len nahráva faktu odchodu týchto mladých ľudí do zahraničia. Odchodu za lepšie platenou prácou, odchodu za lepšími existenčnými podmienkami pre nich, pre ich rodiny.
Veď je úplne prirodzené, že chcú pomôcť nielen sebe, ale aj svojej budúcej rodine, svojim deťom, ktoré majú ešte len prísť na svet. Je úplne normálne, že nechcú žiť v takých ekonomických podmienkach, v akých žijú ich rodičia, v akých je donútená žiť väčšina ich spoluobčanov, a v akých žijú aj oni sami.
A tie podmienky života väčšiny z nich v našej rodnej krajine majú, aj keď sa to vyslovuje strašne ťažko v spojitosti s krajinou nášmu srdcu najbližšou, bohužiaľ, ďaleko preďaleko od dobrých.
Mladí ľudia budú odchádzať, a ak nebudú mať vypestovaný nejaký úprimnejší a vrúcnejší vzťah ku svojej vlasti, ak nebudú nič cítiť k svojej rodnej krajine, ak budú mať k nej len minimálne väzby, tak potom sa budú vracať zo zahraničia späť domov oveľa ťažšie než tí, ktorí cítia, že sú v nej určitým spôsobom ukotvení, že sú s ňou emocionálne zviazaní, než tí, ktorí cítia, že im niečo chýba.
A to niečo, čo im chýba, to je to, čo zanechali doma. Rodina, priatelia, známi, rodisko, nezapomenuteľné miesta detstva a mladosti, príroda, ich rodná krajina.
Každý z nás má zopár známych či priateľov, každý pozná niekoho, kto pracoval či pracuje v zahraničí. Dokonca, aj mnohí z nás tam už pracovali.
A iste viete, že po určitom čase odpracovanom v zahraničnej krajine nastal moment, v ktorom ste zatúžili omnoho viac ako inokedy byť už doma, byť späť v svojej rodnej krajine, pri svojej rodine, pri svojich rodičoch či partnerovi, uvidieť rozžiarené oči a šťastný smiech svojich detí, zatúžili ste znova vidieť tie miesta, ktoré ste už tisícky ráz videli keď ste ešte boli doma, keď ste ešte nepracovali v zahraničí. Ich vzácnosť, ich stratu, si uvedomíte paradoxne až vtedy, keď ich dočasne strácate svojím odchodom do zahraničia, presne tak, ako si skutočnú cenu a nenahraditeľnú stratu mnohých ľudí uvedomíte, bohužiaľ, až vtedy, keď navždy odídu tam, odkiaľ už niet návratu.
V cudzej krajine čoraz viac cítite, ako radi by ste uvideli tých, s ktorými ste sa niekedy stretávali každodenne či takmer každodenne, alebo len občas, túžite opäť vidieť svoje deti, svoju partnerku či partnera, rodičov, priateľov či známych, chýbajú vám miesta, ktoré boli kedysi bežnou súčasťou vášho každodenného života, obľúbené miesta v prírode, v lese nad vaším rodičovským domom, čoraz viac a viac si uvedomujete, ako vám ten váš rodný kraj, to miesto kde ste sa narodili a prežili svoje detstvo a svoju mladosť, so všetkým čo k nemu patrí, tak, ako vám chýba.
A každým dňom, ktorý sa blíži termínu vášho návratu do rodného kraja, sa tešíte viac a viac. Tešíte sa na príchod domov, na príchod medzi svojich.
Čoraz viac túžite za svojou rodinou, za vašimi blízkymi, známymi, priateľmi, za miestami, ktoré dokonale poznáte a ktorých cenu pre vás si uvedomíte až po odchode zo svojej rodnej krajiny. Túžite po návrate na miesto, ktoré vnímate ako svoj domov, ktoré je vám najbližšie, túžite sa čo najskôr vrátiť do svojho rodného kraja.
Áno, ozýva sa vaše srdce, k slovu sa hlásia neustále sa pripomínajúce spomienky, spomienky, ktoré vás nerozlučne viažu k vášmu rodnému kraju, a ktoré sa vynárajú tým viac, čím viac a čím dlhšie ste od neho vzdialený.
Toto, tie spomienky vo vás, spomienky na vašu rodinu, na vašu rodnú krajinu, na blízkych, tak to je práve to, čo vás ženie domov, čo vás volá ku svojim, do svojho rodného kraja.
Ak sa po rokoch odrobených v zahraničí rozhodnete vrátiť, tak iste nie preto, že ste našli zamestnanie s takou či o niečo menšou výškou mzdy, ako aj v zahraničí, ale kvôli vašej čoraz väčšej túžbe k návratu medzi svojich, tam kde ste sa narodili, kde ste vyrastali, na miesto s ktorým ste spomienkami navždy pevne spojený, na miesto, ktoré je naveky nezmazateľne vpísané vo vašom srdci.
Ak sa politici, a aj iné osoby snažia pomôcť ekonomike našej rodnej krajiny tým, že sa snažia o návrat našich občanov pracujúcich v zahraničí, že chcú riešiť aspoň čiastočne materiálne podmienky pre vracajúcich sa občanov zo zahraničia, nemožno poprieť, že je to z ich strany zaiste myslené dobre, že naozaj chcú, aby sa naši občania vracali zo zahraničia, a aby sa zamestnali v našej ekonomike, čo by jej jednoznačne pomohlo.
Bohužiaľ, chýba k tomu to hlavné. Dostatok finančných prostriedkov.
Avšak, podpora posilňovaniu patriotických čŕt v deťoch a mládeži je oveľa „výnosnejší podnik“, ale hlavne oveľa návratnejší, efektívnejší a lacnejší spôsob na prilákanie či návrat občana späť do rodnej vlasti, na jeho zapojenie sa do pracovného procesu v ekonomike svojej rodnej krajiny, než návrat tohto občana zo zahraničia za cenu prísľubu mzdy na úrovni vyššej než je výška miezd v rodnej krajine občana.
Ten prísľub vyššieho platu pre všetkých občanov, ktorí sa vrátia zo zahraničia, je predsa možný len za cenu zvýšenia platov v celom sektore ekonomiky. Nemôžete predsa zvýšiť len tým čo sa vrátia, a tým čo sú doma necháte mzdy na tej istej úrovni.
A vynútené celoplošné zvýšenie platov je nerealizovateľné z dôvodu takej úrovne ekonomického rozvoja v našej krajine, aký je. Na to, aby ste mohli na to zvýšenie miezd niečo dať, tak na to treba nejaký príjem, ktorý sa musí niekde zobrať, ktorý musí niekde v ekonomike vznikať, niekto ho musí vygenerovať. A ten príjem chýba.
A vynútené zvýšenie miezd za cenu pôžičiek by malo katastrofálny dopad na štátny rozpočet.
5. Základom pozitívneho vzťahu občana k rodnej krajine je jej prístup k mladému človekovi
Naši politickí predstavitelia apelujú na to, aby sme nejakým spôsobom, predovšetkým materiálne, motivovali našich občanov k návratu zo zahraničia.
A, práve tu je obrovská príležitosť dosiahnuť tento cieľ nie tým spôsobom, ktorý sa, síce, predkladá ako možný spôsob riešenia tejto situácie – pričom, tí čo ho navrhujú sa vôbec nezaoberajú otázkou dostupnosti finančných prostriedkov, ktoré by si toto riešenie vyžadovalo – ale, dosiahnuť tento cieľ, práve, rozvojom patriotických čŕt mladého človeka.
Predsa, práve kvôli tomu patriotizmu, kvôli tomu, že človek má rád svoju vlasť, že má rád miesto kde sa narodil, kultúru svojej krajiny, jej zvyky a obyčaje, jej históriu, že má rád svoju rodinu a tých, v prostredí ktorých vyrastal, tak práve kvôli tomuto sa človek vracia späť do svojej rodnej vlasti, do svojho rodného kraja.
Tie predpoklady na vznik silného vzťahu k svojej rodnej krajine, na vznik patriotizmu, sa rodia s každým tým malým človiečikom, ktorý prichádza na svet.
A záleží len od toho, aký postoj zaujme k nemu jeho rodina, okolie, jeho rodná krajina, ako sa budú k nemu správať, ako mu dajú pocítiť, že sú radi, že tu je, že existuje, a že si ho cenia. Ako mu dajú pocítiť, že je pre nich veľkým prínosom, a že si ho vážia, rovnako, ako si vážia aj každého jeho spoluobčana.
Tá láska k rodnej vlasti, k miestam, kde sa človek narodil, kde býva, a ktoré navštevuje, ten pozitívny vzťah k ľuďom, s ktorými človek vyrastá, tak tieto city sa v človeku upevňujú už od jeho narodenia.
Ten kladný emocionálny vzťah k rodnej krajine sa dá vypestovať v každom človeku, a je len na spoločnosti, na rodnej krajine občana, či túto možnosť vybudovania takéhoto pozitívneho vzťahu využije v svoj prospech alebo či ju zahodí.
Pretože vhodným správaním sa k dieťaťu, k mladému človekovi, môže spoločnosť tento emocionálny vzťah k rodnej vlasti upevniť a posilniť. Vhodnou výchovou už od malého dieťaťa. Prístupom spoločnosti k mladému človeku, prístupom nás všetkých. V škôlke, škole, prístupom štátnych inštitúcií k občanovi. Veď, práve detstvo a mladosť sú tým najdôležitejším obdobím na rozvoj patriotizmu, na posilnenie patriotických čŕt u občana.
A v čom spočíva tá výchova k patriotizmu, ten rozvoj patriotických čŕt? Úplne v jednoduchých veciach.
Štát by mal dať každému svojmu občanovi už od útleho veku pocítiť, že mu záleží tak na ňom, ako aj na jeho spoluobčanoch, že si ho váži a že robí maximum pre jeho osobný rozvoj, pre jeho dobro.
A občan by to mal vedieť, mal by cítiť, že je pre štát dôležitý a že štát si túto jeho dôležitosť aj uvedomuje.
Pre rodnú krajinu občana by bolo veľkým prínosom, ak by mladý človek cítil úprimnú snahu štátu o silnú podporu rozvoja tých jeho najlepších dispozícií, o zabezpečenie mu čo najkvalitnejšieho vzdelávacieho procesu zodpovedajúceho jeho schopnostiam, vlohám, jeho talentu.
Veď, predsa, podpora rozvoja talentovaných jedincov je jedným z dôležitých predpokladov na získanie tých najlepších odborníkov v rôznych sektoroch ekonomiky. Odborníkov, ktorí prinášajú nové myšlienky, patenty, vynálezy, objavy, ktorí svojimi vedomosťami posúvajú úroveň výskumu a vývoja v svojej krajine, a sú základom vývoja tých najnovších technológií prinášajúcich výrobky s vysokou pridanou hodnotou.
Veľmi dôležitým je, aby mladý občan videl snahu štátu o vytváranie dostatočného množstva pracovných miest s primeraným mzdovým ohodnotením v rôznych oblastiach ekonomiky, ako aj úsilie štátu o vytváranie priaznivých podmienok pre život mladých rodín, napr. so zabezpečením cenovo prijateľného ubytovania.
Štát musí ukázať mladému človekovi, že zaujal nekompromisné stanovisko proti javom, ktoré spoločnosť poškodzujú, proti korupcii, proti zámernému neodvádzaniu daní, proti nezákonnému obohacovaniu sa na úkor svojich občanov.
A čo veľmi dôležité, snáď jednou z najdôležitejších vecí, štát musí mladého človeka presvedčiť, že niet v ňom miesta pre rovných a rovnejších, ale že sme si všetci rovní.
Kým človek pracuje, nech si ho podávajú aj všetky daňové inštitúcie štátu za zle odvedené dane, za neodvedené dane a nech tak „trápia“ všetkých bez rozdielu, nielen tých slabých, malých a drobných, ale aj tých, ktorí majú armádu právnikov a more peňazí. Nech štát poctivo vyberá dane od všetkých, nielen od tých najzraniteľnejších.
Nech sa neodvedenie dane spravodlivo trestá ako ťažký hriech, počas celého produktívneho života človeka, tak, ako je to v Amerike, nech sa zámerné neodvedenie či krátenie dane položí na úroveň najťažších zločinov, a nech sa to „odmeňuje“ doslova drastickými trestami.
Nech štát investuje do reklamy či informačnej kampane vykresľujúcej neodvádzačov dane ako najhorších ľudí, ako niekoho, kto okráda vás, vašu rodinu, vaše deti, ako niekoho, kvôli ktorému zbytočne zomrú tí nemocní, ktorí by sa dali finančne síce nákladnejšou, ale efektívnejšou starostlivosťou zachrániť.
Nech ich vykreslí ako niekoho, kvôli komu chýba na zdravotnú starostlivosť nielen pre tých najzraniteľnejších, ale pre nás všetkých.
Aby tí, čo neodvádzajú dane, neboli vnímaní ako „Jánošíci“ či „Robin Hoodovia“, ale ako zločinci najťažšieho kalibru. Aby tí, čo nás okrádajú, sami nepríjemne vnímali či pociťovali, ako ich spoločnosť odsudzuje.
A nech sa to týka všetkých. Všetkých bez rozdielu. Nech neexistujú – tak ako doteraz – výnimky: známi, bohatí, vyvolení, politici … Ináč to celé stráca svoj zmysel.
A prejavom pozitívneho ocenenia snahy štátu o čo najlepšie podmienky pre život mladého človeka, prejavom pozitívneho ocenenia cesty, ktorú si štát vybral v prípade pomoci svojmu mladému občanovi, prejavom pozitívneho ocenenia úsilia, ktoré štát venoval vybudovaniu čo najlepších podmienok pre život svojich občanov, bude, ak si raz tento mladý občan povie: „Áno, tu chcem žiť, tu, v tejto krajine, ktorá má taký pozitívny prístup k svojim občanom, ktorá tak bráni ich záujmy, tu, v tejto krajine, ktorá si váži mňa a mojich spoluobčanov, ktorá sa teší a si váži, že sme tu, tak tu chcem vychovávať svoje deti, tu chcem žiť so svojou rodinou.“
Patriotizmus je pre globalistu nepríjemnou prekážkou, podobne, ako aj tradičná rodina [7]. Patriotizmus viaže občana k jeho rodnej vlasti, púta ho k miestam, kde sa narodil, kde býval a kde býva, ktoré navštevoval, k osobám, ktoré poznal a pozná, patriotizmus „navádza a prehovára“ občana k robeniu vecí, ktoré pomáhajú jeho rodnej krajine, ktoré pomáhajú posilňovať jej ekonomiku, ktoré sú k prospechu všetkých jeho spoluobčanov.
Ak budú ľudia odchádzať zo svojej krajiny za lepšími existenčnými podmienkami, za lepšou prácou do zahraničia, a ak nebudú viazaní k svojej rodnej vlasti nejakým pozitívnym vzťahom, spomienkami z detstva a mladosti, ku ktorým sa človek rád vracia, tak je väčšia pravdepodobnosť, že sa už nevrátia, že ostanú v zamestnávateľskej krajine.
Ak však budú vyrastať v podmienkach, kedy im ich rodná krajina dá pocítiť, že jej na nich záleží, že si ich váži a že je rada, že v nej žijú, ak budú mať vzťah k rodine, známym, tak táto skutočnosť, toto poznanie, má veľkú rolu pri ich návrate späť, do rodnej krajiny.
Výchova detí a mládeže k patriotizmu nespočíva v drilovaní poučiek a hesiel o hrdinstve a krvavej obeti položenej v prospech vlastného národa, o povinnosti mať rád svoju rodnú vlasť.
Ten patriotizmus, ten úprimný vzťah občana k svojej rodnej vlasti, sa u ľudí prejaví sám, prejaví sa vtedy, ak zabezpečíme, ak ich rodná krajina pomôže zabezpečiť, že ich detstvo a ich mladosť budú pre nich niečím pekným, niečím, na čo budú mať príjemné spomienky, a na čo budú radi spomínať po celý zvyšok svojho života.
Rozvoj patriotických čŕt, to sú aj pobyty detí a mladých ľudí v rôznych táboroch v prírode, či už len relaxačných alebo aj rozvíjajúcich a zdokonaľujúcich ich pohybové či mentálne schopnosti, cenovo prístupné – či štátom dotované – záujmové krúžky, v ktorých môžu deti a mládež rozvíjať svoje prirodzené vlohy, schopnosti a talent požadovaným smerom, športové krúžky rozvíjajúce pohybové schopnosti mladých ľudí pomáhajúce upevňovať ich zdravotný stav. Veď tieto záujmové krúžky stáli na počiatku profesnej kariéry mnohých význačných súčasných odborníkov či športovcov reprezentujúcich svoju rodnú krajinu.
Podpora patriotických čŕt, podpora vzťahu k rodnej krajine, to je aj príkladný vzťah štátu k potrebám starších ľudí a dôchodcov, k potrebám tých, ktorí tomuto štátu niekedy pomáhali v jeho rozvoji.
Aby tí mladí ľudia nielen vedeli, ale aj prakticky videli a sa presvedčili, že štát sa správa k ich rodičom a starým rodičom ako k tým, ktorým vďačí za svoju existenciu, že si to plne uvedomuje, že si to váži, a že podľa toho sa k svojim starším občanom aj chová.
Aby mladý človek videl, že štát skutočne oceňuje to, čo urobil preňho jeho občan v čase, keď bol zapojený do pracovného procesu, a že sa mu to snaží čo najviac oplatiť nastavením čo najlepších podmienok pre život na dôchodku, pre život v staršom veku. Aby mladý človek videl, čo ho naozaj čaká, až on sám raz bude v staršom veku, keď on sám raz bude dôchodcom.
A táto overiteľná skúsenosť, teda fakt toho, že mladý človek bude môcť prakticky – na príklade starších ľudí – vidieť skutočný nefalšovaný prístup štátu k svojim „zaslúžilým“ občanom, teda k tým, ktorí sú už na dôchodku, ktorí už pre svoju rodnú krajinu niečo odviedli, ktorí pre ňu niečo obetovali, tak tento poznatok bude pre mladých ľudí ďaľším dôkazom toho, že ich rodná krajina dokáže oceniť toho, kto jej niekedy počas svojho produktívneho obdobia pomáhal, bude pre nich ďaľším dôkazom toho, že ich rodnej krajine veľmi záleží na tom, aby tá posledná fáza života každého človeka, ten posledný úsek predstavovaný dôchodkovým vekom, bol pre každého jej občana zaslúženou odmenou jeho rodnej krajiny za prácu, ktorú odviedol v jej prospech.
Ak deťom a mládeži venuje ich rodná krajina potrebný čas, ak im dá pocítiť, ako si ich váži, ak im dá možnosť rozvíjať ich vlohy, schopnosti a talent prostredníctvom rôznych záujmových krúžkov, a, samozrejme, aj prostredníctvom kvalitného vzdelávacieho systému, ak im ponúkne možnosti na športovanie, na kultúrne vyžitie sa, ak im po skončení vzdelávacieho procesu bude schopná ponúknuť dostatok pracovných pozícií, zodpovedajúcich ich vzdelaniu, v rôznych odvetviach ekonomiky, a aj s primeraným mzdovým ohodnotením, tak je veľký predpoklad, že si mladých ľudí ich rodná krajina aj získa.
Ak štát ukáže mladým ľuďom, ak im dá preukázateľným spôsobom pocítiť, že si váži ich rodičov, ktorí zapojením sa do pracovného procesu pomáhajú rodnej ekonomike, že si váži všetkých rodičov, ktorí zodpovedne vychovávajú svoje deti a pripravujú tak budúcich pracovníkov pre potreby jeho ekonomiky, ak štát ukáže mladým ľuďom ako si váži ich starých a prastarých rodičov v dôchodkovom veku, ktorí niekedy tomuto štátu pomáhali svojou prácou v jeho ďaľšej existencii a v jeho napredovaní, ak ukáže, ako si váži starších občanov za to, čo pre svoju rodnú krajinu počas svojho produktívneho života urobili, a ako si prostredníctvom širokej pomoci poskytovanej formou nadštandardne zabezpečenej staroby v dôchodkovom veku váži starších ľudí, ak mladým ľuďom ukáže ako sa vie postarať o postihnutých občanov, ako sa vie postarať o tých, ktorí nie vlastnou vinou končia na okraji spoločnosti, a hlavne, ak im štát ukáže, že zákony a spravodlivosť sú pre každého rovnaké a všetci sme si pred zákonom rovní, nik nie je zvýhodňovaný na úkor iného či iných, tak aj toto je súčasť tej dobrej cesty výchovy k patriotizmu, výchovy úprimného vzťahu k svojej rodnej krajine.
Ten patriotizmus, výchova k nemu, to posilňovanie patriotických čŕt je oveľa dôležitejšie v prípade ekonomicky slabšej krajiny, než pri tej ekonomicky silnejšej.
Totiž, rodný občan tej ekonomicky silnejšej krajiny je k nej okrem rodného jazyka, svojej rodiny, priateľov atď. viazaný práve aj skutočnosťou relatívne bohatej ponuky finančne dobre ohodnotených pracovných možností v rôznych profesiách, skutočnosťou toho, že má k dispozícii relatívne dosť pracovných príležitostí na zabezpečenie slušných ekonomických podmienok pre život svojej rodiny.
Práve toto je tá obrovská výhoda materiálneho charakteru občanov krajín s vyššími priemernými mzdami.
Pretože výška miezd v danej krajine je jedným z najdôležitejších faktorov, ktorý rozhoduje o tom, či po ukončení vzdelávacieho procesu ostane občan pracovať v svojej rodnej krajine, alebo či odíde za lepšie platenou prácou do zahraničia.
Z tohto hľadiska „nemusí“ byť občan v bohatšej krajine vychovaný až tak patrioticky. Totiž, keď si uvedomí, že finančné nároky tak jeho ako aj jeho rodiny, najlepšie uspokojí, práve, práca v ekonomike jeho rodnej krajiny, tak jednoducho „nemá na výber“, keďže lepšie zárobkové možnosti ako mu ponúka jeho rodná krajina v inej krajine len ťažko nájde.
A táto skutočnosť je tou podstatnou príčinou, ktorá rozhodne, že ostáva pracovať v svojej rodnej krajine.
Naproti tomu občan z ekonomicky chudobnejšej krajiny v prevažnej väčšine prípadov odíde pracovať do tej ekonomicky bohatšej, do tej s vyššími mzdami, práve preto, pretože to je jediná možnosť ako zabezpečiť aspoň aké-také ekonomické podmienky pre život seba a svojej rodiny. Je to preňho jediná možnosť, ako zabezpečiť aspoň priemernú životnú úroveň svojich detí.
A pokiaľ nebude ten občan k svojej rodnej krajine nič cítiť, pokiaľ budú uňho absentovať aspoň priemerné väzby na rodinu, na svoju rodnú krajinu, pokiaľ nebude pre neho jeho rodná krajina viac než len miesto chudoby a biedy, z ktorého sa bude snažiť za každú cenu uniknúť odchodom do zahraničia, tak potom je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že takýto občan sa bude snažiť pokračovať v svojej ďaľšej životnej púti v inej krajine, v krajine s ekonomicky lepšie nastavenými podmienkami pre život jednotlivca, pre život rodiny.
A práve to jediné, čo rozhoduje o návrate občana nazad, do svojej rodnej krajiny, tak to sú tie väzby k rodnej krajine, väzby k rodine, okoliu, priateľom, ktoré si občan utvoril v detstve a mladosti.
Ak rodná krajina venuje pozornosť výchove dieťaťa a mladého človeka, ak tú pozornosť mladému občanovi dáva najavo tým spôsobom, že on tú snahu rodnej krajiny vidí a pociťuje, ak to pociťuje ako niečo dobré zo strany svojej rodnej krajiny, tak potom je veľký predpoklad, že sa v ňom vytvorí kladný vzťah k svojej rodnej krajine.
A ten, spolu so vzťahom k rodine a okoliu, má veľmi dôležitý, možno rozhodujúci vplyv pri návrate občana zo zahraničia.
Pre nás, pre tie chudobnejšie krajiny má rozvoj patriotických čŕt v mladom človeku oveľa väčší význam než výchova k patriotizmu v ekonomicky bohatšej krajine.
Ten patriotický vzťah k svojej rodnej vlasti, totiž, veľmi zvyšuje pravdepodobnosť toho, že napriek odchodu mladého človeka za prácou do zahraničia, do bohatšej krajiny, sa po určitom čase tento mladý občan vráti späť, do svojej rodnej krajiny, a zapojí sa tu do pracovného procesu.
[7] https://www.ivl.sk , kapitola A13.2 zo súboru „Odvďačme sa rodičom“, str. 97 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 1“)
„A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“
6. Patriotizmus je aj to, čo tvoje srdce bolí, keď cudzie čižmy šľapú po tvojej rodnej zemi
V súčasnom napätom svete nemožno vylúčiť – ako to, napr. možno vidieť aj na súčasnom ozbrojenom konflikte prebiehajúcom na území Ukrajiny – ani hrozbu vojenského riešenia problémov na ľubovoľnom mieste planéty.
Tak ako môže byť do tohto konfliktu vtiahnutá ľubovoľná krajina, tak ako môže byť napadnutá každá krajina, tak sa nedá vylúčiť ani tá vaša.
Ak ste patrioticky založený, teda ak máte radi svoju rodnú vlasť, svojich blízkych, svojich spoluobčanov, ak vám záleží na miestach, kde ste sa narodili, o to viac budete pociťovať ako veľkú krivdu, ak niekto na vašu krajinu zaútočí.
Nech ste hocikde na svete, ak sa o tom dozviete, ak sa dozviete o útoku na vašu rodnú vlasť, tak pocítite nepokoj, pocítite pocit oprávnenej nespravodlivosti, ktorá zasiahla práve to miesto, ktoré je vám najbližšie, to miesto, kde bývajú tí, na ktorých vám najviac záleží. Začnete sa o nich báť, začnete sa obávať o ich ďalší osud.
A nielenže budete tento konflikt sledovať z diaľky. U mnohých z vás, a možno takmer u všetkých, sa niečo vo vašom vnútri prebudí a ozve, začnú sa vám čoraz nástojčivejšie premietať možné osudy tých, o ktorých máte strach, obávate sa o svoju rodinu, o svojich blízkych, ktorí ostali tam, vo vašej rodnej vlasti napadnutej nepriateľom.
Ozýva sa vo vás nepokoj, strach predkladajúci vám v krutých obrazoch vojny skutočnosť, že to, čo ste tak kedysi mali radi, čo bolo súčasťou vášho detstva a mladosti, na čo tak radi spomínate a nedáte na to dopustiť, tak to je zrazu ohrozené. Vaša krásna minulosť a snáď pre mnohých aj ďalšia budúcnosť.
Čo … čo robiť? Treba pomôcť. Ale ako? Niečo vo vás sa začne nástojčivo ozývať, a hľadáte možnosť ako pomôcť tým, ktorí ostali tam, kde sa začalo niečo zlé, ktorí ostali vo vašej vlasti, hľadáte možnosť ako pomôcť svojej rodnej krajine.
Mnohí vaši spoluobčania odchádzajú brániť svoju vlasť, brániť to, čo je pre nich najdrahšie, najposvätnejšie. Brániť miesto, kde sa narodili, kde žijú tí, ktorí sú im najbližší.
Ale práve to, to rozhodnutie ísť brániť rodnú krajinu, závisí v značnej miere od toho, aký vzťah k nej máte, ako silno ste so svojou vlasťou zviazaní.
Jednoducho, závisí to od toho, ako ste s ňou hodnotovo spojený. Ak ste patriot, tak urobíte všetko pre to, aby ste svojej rodnej krajine v tejto ťažkej situácii pomohli. Všetkými možnými prostriedkami. Mnohokrát aj tou najväčšou obetou.
Ak však až taký patriot nie ste, vaše myšlienky sa ubierajú skôr smerom, ako čo najjednoduchšie a najrýchlejšie vykĺznuť z tejto nebezpečnej situácie, ako čo najefektívnejšie zachrániť seba a svoju rodinu, ako pomôcť tým, čo sú vám najbližší, a čo najmenej pri tom ohroziť seba a svojich blízkych, a dostať sa čo najskôr do bezpečia, mimo oblasť konfliktu.
Je to ťažké popísať slovami, ale možno povedať, že patriot urobí všetko možné nielen pre záchranu svojich blízkych, svojej rodiny, ale aj pre záchranu svojej vlasti, u nepatriota už až takú snahu týkajúcu sa obrany rodnej krajiny nebadať.
Patriot myslí vlastenecky, nepatriot skôr materialisticky, na tú vlasť už až tak nemyslí. Patriotické nastavenie občanov je zárukou lepšej obrany rodnej krajiny. Veď, ako môžte brániť svoju rodnú vlasť, keď k nej nič necítite.
Patriotizmus je aj to, čo tvoje srdce bolí, keď cudzie čižmy šľapú po tvojej rodnej zemi.
V prípade vojenského konfliktu, keď je vaša krajina napadnutá nepriateľom, nastupuje prirodzená požiadavka každej napadnutej krajiny, požiadavka brániť sa proti tomuto útoku nepriateľa.
A tá obrana, najväčšia časť tej obrany, leží na pleciach jej občanov.
A zmluvy o vojenskej pomoci v prípade napadnutia uzavreté s inými štátmi?
No, áno, môžete sa spoliehať na zmluvy s inými štátmi, ktoré uzavriete s inými krajinami ešte v čase mieru, ale môžete sa na ne len spoliehať.
To či k plneniu tejto zmluvy aj skutočne dôjde, či vám, či vašej rodnej krajine, vašej napadnutej vlasti, ten, či tí, tá krajina či krajiny, ktoré vám to zmluvne prisľúbili, aj skutočne pomôžu, tak to závisí už od krajín, ktoré s vašou krajinou zmluvu a vojenskej pomoci v prípade napadnutia uzavreli.
Pretože história už, bohužiaľ, veľakrát ukázala, že tieto zmluvy sa v čase, keď ich bolo treba dodržať, keď bolo treba splniť to, k čomu sa krajiny zaviazali pri ich uzatváraní, tak tieto zmluvy sa nedodržali, tieto zmluvy uzatvorené napadnutou krajinou v čase mieru, uzavreté v snahe uchrániť sa proti útočníkovi, proti agresorovi zaberajúceho územie napadnutej krajiny a ničiaceho životy jej občanov, tak táto zmluva sa v čase napadnutia danej krajiny, v čase, keď táto zúfalo očakávala sľúbenú pomoc garantovanú zmluvou o vojenskej pomoci, tak táto zmluva sa zrazu pre druhú stranu, pre tú, ktorá sľúbila v čase mieru svoju pomoc, tak táto zmluva sa pre ňu stala len zdrapom bezcenného papiera, ktorý ju už zrazu k ničomu nezaväzoval.
Jednoducho, ak tá krajina, ktorá vám vojenskú pomoc sľúbila v čase mieru, ak táto krajina nebude chcieť tento svoj záväzok – už z ľubovoľných, pre ňu veľmi dobre známych dôvodov – dodržať v prípade napadnutia vašej vlasti, tak si nájde tisíc rôznych dôvodov na to, aby vám zdôvodnila, prečo od svojho záväzku odstupuje.
Do historie netreba chodiť ďaleko. Naše národy, národy bývalého Československa, s tým majú veľmi trpkú praktickú skúsenosť, z ktorej sa treba – ako zo všetkého zlého – poučiť do budúcnosti.
Áno, zmluvy o vojenskej pomoci sú dobrým spôsobom ako zabezpečiť svojim občanom, svojej krajine, pomoc v čase vojenského konfliktu.
Záleží však od toho, ako sa v čase vypuknutia tohto konfliktu zachová druhá zmluvná strana. Ako sa zachovajú tí, ktorí vám tú pomoc v prípade napadnutia garantovali. Či to, čo sľúbia, aj dodržia, teda či vám naozaj pomôžu tak, ako sľúbili v zmluve, alebo si nájdu nejaký „inteligentný“ spôsob, ako sa zo svojho záväzku vykrútiť, ako sa ho čo najdiplomatickejšie zbaviť.
A, zrazu, sa ukáže sa, že ste zostali sami, že tí čo vám sľúbili pomoc, tak tí vás zradili, vaša krajina zostala sama a celá obrana je len na nej samotnej, je len na jej občanoch, na tých, ktorým na nej záleží, na tých, čo ju majú radi.
Tí sami sa musia postaviť tomu, kto ich napadol, kto si ich chce podrobiť, len oni sami mu musia vzdorovať.
A tu sa dostavuje praktický výsledok rozvoja patriotických čŕt v mladých ľuďoch.
Je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že na obranu vašej vlasti sa prihlásia v prvom rade tí, ktorí k svojej vlasti, k svojej rodnej krajine, niečo cítia, ktorí vedia, že tu, v tej krajine, tak tu spí ich detstvo, tu sú tí, ktorých majú radi, tu sú miesta, ktoré im prirástli k ich srdcu, tu je krajina, ktorá je ich súčasťou a ktorú si tak obľúbili.
Je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že títo občania svoj patriotizmus prejavia tým, že sa postavia agresorovi, že začnú brániť to, čo im je také vzácne a blízke, než tí, ktorí takýto vzťah k svojej krajine nemajú.
Pretože tí, čo k svojej vlasti nič, resp. len veľmi málo cítia, tí, ktorí nemajú až také pekné spomienky či väzby so svojimi blízkymi, so svojou rodinou, pekné spomienky na rodnú krajinu, ktorých nepúta či púta len veľmi málo k svojmu rodnému kraju, tak tí už nie sú až takí ochotní brániť to, na čom im až tak nezáleží.
Pretože ak sa staviame v živote na obranu niečoho a niekoho, tak je to na obranu toho a tých, ku čomu a ku komu máme kladný vzťah, koho máme radi a s kým nás spája hlbší emocionálny vzťah.
Veď, prečo bojovať za niečo, k čomu nemáme vzťah, prečo riskovať svoj život kvôli niečomu, na čom nám nezáleží, prečo brániť krajinu, ku ktorej nič necítime?
To, ako sa zachováte vtedy, keď sa vaša rodná krajina bráni nepriateľovi, tak to je vec toho, čo k nej cítite, aký máte k nej vzťah, to je dôsledkom toho, ako sa k vám správala vaša rodná vlasť počas vášho života, počas vášho detstva, mladosti či aj počas dospelosti.
Ak nemáte na svoju krajinu dobré spomienky, ak k nej nič necítite, či len veľmi málo, tak sa nemožno čudovať vášmu rozhodnutiu, že sa nechcete postaviť na jej obranu.
Veď, predsa, ak sa o vás vaši rodičia nestarajú, ak vás ako dieťa zanedbávajú, a venujú sa len svojim záujmom (kariéra a i.), tak sa nemôžu čudovať, že sa nedočkajú vašej pomoci keď budú starí, keď tu vašu pomoc budú potrebovať.
A podobne aj tí, ktorí sú v zahraničí, a vidia, že ich rodná krajina bola napadnutá, tak tí, tí praví patrioti, v tých sa niečo pohne, niečo ich zabolí. Chcú nejakým spôsobom pomôcť, chcú sa nejakým spôsobom zapojiť do obrany svojej vlasti.
A aj pomáhajú. Jedni sa snažia vrátiť a osobne sa zapojiť do jej obrany, iní, ktorí z rôznych dôvodov, napríklad zdravotných, či z dôvodu vyššieho veku, nemôžu, pomáhajú pri organizovaní finančných zbierok v jej prospech. Každý sa snaží nejakým spôsobom svojej rodnej krajine pomôcť.
Každý patriot chce pomôcť pri obrane toho, čo má tak nesmierne rád, na čom mu tak záleží, bez čoho jeho ďalší život stráca zmysel. Pomôcť pri obrane svojej rodnej vlasti, pri bránení svojich spoluobčanov, pri záchrane svojich blízkych, pomôcť v boji za záchranu toho, čo je srdcu každého patriota sväté.
Každý z nás si želá, aby jeho rodnú krajinu nikdy nepostretla tá tragédia vojnového konfliktu znamenajúca nielen obrovské ekonomické škody, ale, bohužiaľ, aj množstvo obetí z radov nevinných detí, žien, starých ľudí, z radov všetkých občanov.
Nikto z nás si neželá tragédiu ničivej vojny. Ale vylúčiť sa to, bohužiaľ, nedá.
A keď už k tomu príde, tak potom sa ukáže aj to, prečo bolo naozaj dobré rozvíjať tie patriotické črty v mladých ľuďoch, na čo je dobré upevňovať ich vzťah k rodnej vlasti, na čo je dobré, aby cítili, ako im záleží na svojej rodnej krajine, na čo je dobré, aby cítili, ako ich rodnej krajine nesmierne na ich dobre záleží.
Tak, na toto všetko je dobrý ten patriotizmus, na toto všetko je dobré rozvíjanie patriotických čŕt v mladom človeku, na toto všetko je dobré budovanie úprimného vzťahu k svojej rodnej vlasti.
Tento príspevok bol vypracovaný aj využitím textových materiálov súborov [9] a [10].
[7] https://www.ivl.sk , kapitola A13.4 zo súboru „Odvďačme sa rodičom“, str. 97 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 1“)
„A13.2- Tradičná rodina a globalizácia si do náruče nepadajú“
[7A] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/01/09/a13-2-tradicna-rodina-a-globalizacia-si-do-naruce-nepadaju/
[8] https://www.ivl.sk , kapitola F19 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 243 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 2“)
„F19 – Úniu áno, ale nie takúto“
[9] https://www.ivl.sk , súbor „Odvďačme sa rodičom“ (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 1“)
[10 https://www.ivl.sk , súbor „Úniu áno, ale nie takúto“ (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom: „Download súbor 2“)
Predávalo by sa to isto dobre. ...
A postoj globalistov k problematike... ...
Asi tak ...
Globalizácia nie je žiadny fakt. Je to niečo, ... ...
Budúcnosť majú postaviť oni, nie my Ak máte... ...
Celá debata | RSS tejto debaty