Slovensko a Ukrajina – otroci krajín Únie

Ak by sme Ukrajine vracali len 10 eur za každý deň, ktorý odpracuje jej občan v krajinách Únie či Európy, ročne by sa jej vrátilo viac než 22 miliárd  eur. To by z našej strany nebola žiadna charita, ani dar, či pôžička, ale len časť z toho, čo sme mali Ukrajine už dávno vracať, na čo má Ukrajina svätý nárok.

1. Okrádate nás a vyžierate, bratia unijní, tak ako okrádate a vyžierate aj Ukrajinu. Nečudujte sa, teda, výsledku slovenských volieb.

Predstavitelia viacerých krajín Únie, či aj Bruselu, sú rozčarovaní z výsledku slovenských parlamentných volieb, avšak, už nechcú vidieť, že ten výsledok je aj dôsledok ich politiky priživovania sa a žitia na úkor Slovenska, na úkor jeho občanov.

1.1  Vaša krajina sa na slovenských občanoch tiež priživuje.

1.2  Nikto, žiadna unijná krajina, Slovensku bližšia či vzdialenejšia, sa Slovákov nezastala.

1.3  Slovensko a Ukrajina sú ako otroci. Tiež odvedú obrovskú prácu, ale už nedostanú za ňu zaplatené.

          1.1  Vaša krajina sa na slovenských občanoch tiež priživuje

Niektorí predstavitelia krajín Únie či Európy, ako aj Únie, a, samozrejme, aj mnohí naši, slovenskí predstavitelia, pred voľbami do slovenského parlamentu v septembri 2023 vyjadrovali svoje obavy o budúci povolebný vývoj na Slovensku.

Boli znepokojení možnosťou zmeny kurzu Slovenska a jeho odvrátenia sa od smerovania jeho dovtedajšej vnútornej i zahraničnej politiky. Obávali sa, že predvolebná spoločenská situácia na Slovensku nahráva stranám, ktorých činnosť viac či menej vybočuje z tolerančného pásma správania sa očakávaného a požadovaného Bruselom.

Hovorili o tom, že mnohí občania na Slovensku sú ľahko manipulovateľní a podliehajú propagande strán, ktorých zvolenie nie je zárukou budúceho demokratického vývoja Slovenska.

Áno, tieto ich obavy mali svoje opodstatnenie. Videli totiž, že mnohí občania Slovenska sú nespokojní s nepriaznivo sa vyvíjajúcou  ekonomickou situáciou ich krajiny, negatívne vplývajúcou na život ich rodín, že sú nespokojní so smerovaním tak vnútornej ako aj zahraničnej politiky Slovenska.

A, práve, táto nespokojnosť slovenských občanov, tieto ich negatívne postoje a nálady týkajúce sa predvolebnej situácie na Slovensku, im robili vrásky a znepokojovali nielen mnohých našich slovenských, ale aj predstaviteľov viacerých unijných krajín či predstaviteľov samotnej Únie, pretože to nebolo v súlade s ich predstavami a o budúcom správaní sa občanov Slovenska, o povolebnom smerovaní Slovenska.

Odporovalo to ich predstavám o postoji a správaní sa občanov Slovenska ako krajiny, ktorá je súčasťou spoločného projektu krajín Európy, projektu Európskej únie, projektu, ktorého smerovanie v mnohých oblastiach sa, bohužiaľ, čoraz viac začalo odchyľovať od kurzu sľubovaného Bruselom pred dvadsiatimi rokmi, v r. 2004, v čase vstupu Slovenska či aj ďaľších krajín strednej a východnej Európy do EU.

Je otázne, či títo predstavitelia – tak naši ako aj tí zahraniční, či predstavitelia Únie – postrehli, že predvolebné nálady a postoje občanov Slovenska boli výsledkom nielen ich sklamania nad dovtedajším vývojom a smerovaním ich rodnej krajiny, ale aj ich znechutením z dovtedajšej politiky Bruselu, ktorá ide čoraz viac proti tomu, čo bolo slovenským občanom sľubované v čase vstupu ich krajiny do EU.

A, práve to, že mnohé tie najdôležitejšie bruselské sľuby aj po mnohých rokoch zostali, bohužiaľ, len sľubmi – napr. pre občanov jeden z najatraktívnejších, sľub o podstatnom náraste výšky miezd v novopristúpených členských krajinách na určitú percentuálnu úroveň miezd v najbohatších ekonomikách Únie – tak to spôsobilo, že ľudia sa stávali voči politike a plánom Bruselu čoraz skeptickejší a hľadali východisko práve tam, resp. u tých, ktorí im cestu zo súčasného ekonomického a politického marasu ponúkali a ponúkajú.

Je sympatické, že tak zahraniční ako aj naši predstavitelia vyjadrovali pred voľbami obavy z možného povolebného vývoja na Slovensku, že boli znepokojení aktuálnymi náladami slovenských občanov pred voľbami, a že, teda, aj takouto formou, formou obáv z výsledku volieb, vyjadrili, že im nie je budúci osud Slovenska ľahostajný, že im ďalší osud slovenských občanov spôsobuje starosti a leží na srdci.

Ale ak už mali, a aj stále majú také obavy o povolebný vývoj na Slovensku, ak sa obávajú smerovania Slovenska po voľbách, tak by si, možno, mohli položiť aj nasúvajúcu sa otázku, či k tomu, z ich strany obávanému povolebnému vývoju na Slovensku, neprispeli nejakým spôsobom aj oni svojou činnosťou, či skôr svojou nečinnosťou.

Čiže, nastupuje otázka:

„Myslíte si, že vy, či už ako predstavitelia občanov iných krajín Únie a Európy,  či ako predstavitelia Únie, alebo ako predstavitelia slovenských občanov, ste mohli nejakým spôsobom, svojou doterajšou činnosťou, na tieto predvolebné nálady a postoje občanov Slovenska pozitívne vplývať či ich ovplyniť? Myslíte si, že, na základe vám dostupných možností, ste urobili všetko čo je vo vašich silách, aby ste predišli či zabránili takýmto nie najlepším náladam a postojom slovenských občanov?

Či, lepšia bude asi otázka, či ste mohli, z titulu svojej funkcie v spoločnosti, urobiť viac v prospech pozitívnejšieho nastavenia slovenských občanov týkajúceho sa ich pohľadu do budúcnosti a ich ústretovejšieho nastavenia k spoločnému projektu EU.

Urobili ste, vy, ako predstaviteľ občanov inej európskej krajiny či predstaviteľ Únie, alebo ako predstaviteľ slovenských občanov, z titulu svojej funkcie, z radu možností, ktoré vám ponúka vaše postavenie,  tak urobili ste niečo preto, aby tí slovenskí občania neboli takí znechutení zo súčasnej situácie v ich krajine?

Mali ste nejakú možnosť, nejakú príležitosť,  a využili ste ju, aby ste svojím konaním, tie nie najlepšie nálady stále viac a viac sa šíriace medzi občanmi Slovenska, nejakým spôsobom zmenšili či utlmili, resp. ich pozitívne ovplyvnili?

Napr. urobili ste niečo pre to, aby tí slovenskí občania boli menej frustrovaní zo súčasnej zlej ekonomickej situácie nepríjemne poznačujúcej ich život?  Prispeli ste nejakým spôsobom k tomu, aby sa tá ich nedobrá ekonomická situácia zlepšila? A mali ste, vôbec, aspoň, minimálnu možnosť to ovplyvniť?

Predsa, Vy, ako predstaviteľ občanov inej krajiny, ktorý sa obáva povolebného vývoja na Slovensku a vyjadruje nad tým svoje znepokojenie, tak Vy ste, zároveň, predstaviteľom občanov jednej z tých krajín Únie či Európy, ktorá slovenských občanov tiež z ich krajiny odčerpáva a zamestnáva v svojej ekonomike.

Odčerpáva ich spôsobom, ktorý značne ničí slovenskú ekonomiku, pretože ich odčerpáva škodlivým spôsobom – odčerpáva ich, totiž, bezplatne.

To bezplatné odčerpávanie znamená, že občanov zo Slovenska v svojej ekonomike zamestnáte, ale už sa vôbec nezaujímate o to, aká veľká suma, aké veľké náklady, sa vynaložili v procese prípravy týchto slovenských občanov na to, aby mohli vykonávať pracovnú činnosť, teda, aby sa mohli zapojiť do pracovného procesu.

Ale, hlavne, už sa vôbec nezaoberáte myšlienkou, že by ste sa mali na týchto nákladoch určitou mierou podieľať.

Musíte, predsa, vedieť, že títo slovenskí občania, ktorí každoročne pracujú aj u vás, vo vašej krajine, a svojou prácou jej prinášajú zisk, boli na vykonávanie pracovnej činnosti pripravení len na náklady svojich spoluobčanov v svojej rodnej krajine, teda na náklady svojich slovenských spoluobčanov, na náklady Slovenska.

Nie na náklady vašej krajiny, nie na náklady občanov vašej krajiny.

Čiže, zamestnávanie týchto slovenských občanov v iných krajinách – a teda, aj v tej vašej – prináša zákonite zisk tej krajine, ktorá ich zamestnáva, a nie tej, ktorá, vynaložila náklady počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktorá vynaložila náklady počas dlhodobého procesu ich výchovy a vzdelávania.

Prináša zisk, minimálne, v podobe dane zo mzdy, ktorú tento pracovník každomesačne odvádza do štátneho rozpočtu svojej zamestnávateľskej krajiny.

Slovenskí občania, pracujúci v iných krajinách Únie a Európy im, nielenže, prinášajú zisk svojou prácou, ale im aj ušetria obrovské náklady, ktoré by museli tieto ich zamestnávateľské zahraničné krajiny vynaložiť, ak by nemali slovenských pracovníkov k dispozícii a museli by si potrebných pracovníkov pripraviť na vlastné náklady z radov svojich občanov.

A tá zahraničná krajina, ktorá slovenského občana zamestnáva, teda aj tá vaša krajina,  má aj ďaľšie, veľmi príťažlivé a prínosné benefity zo zamestnávania slovenských občanov:

Daň zo mzdy slovenského občana zamestnaného v zahraničí pôjde do štátneho rozpočtu jeho zamestnávateľskej krajiny, a nie do rozpočtu jeho rodnej krajiny, do rozpočtu Slovenska.

A aj daň zo zisku výrobcov v zahraničnej krajine, ktorí slovenských pracovníkov zamestnávajú, tak aj tá ide do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.

Slovenskí pracovníci si v zamestnávateľskej krajine zo svojej mzdy kupujú rôzne výrobky či platia za rozličné služby, a tak daň z pridanej hodnoty či aj spotrebná daň, ktoré sa odvádzajú pri kúpe týchto výrobkov a služieb, ide tiež štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny.

A títo slovenskí pracovníci pracujúci v inej krajine tu odvádzajú aj svoje zdravotné i dôchodkové poistenie.

Toto všetko, jednoznačne, pomáha ekonomike zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, o toto všetko prichádza rodná krajina týchto slovenských pracovníkov, teda Slovensko.

A toto všetko, sa deje bez toho, aby sa vaša rodná krajina, zúčastňovala na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania tých slovenských občanov, teda v dlhodobom procese prípravy tých slovenských pracovníkov, ktorí pracujú v ekonomike vašej rodnej krajiny, a ktorí jej svojou prácou prinášajú zisk. Zisk, minimálne formou dane zo svojej mzdy.

Vaša krajina sa nezúčastňuje sa na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov, napriek celosvetovo a počas celej histórie ľudstva platného pravidla, že náklady sa vždy kompenzujú zo zisku, ktorý bol vynaložením týchto nákladov dosiahnutý.

Veď, podľa tohto pravidla platí: „Pokiaľ nejaká krajina vynaloží nejaké náklady, napr. vynaloží náklady na prípravu pracovnej sily, a druhej krajine toto vynaloženie nákladov prinesie zisk, tak potom tá krajina, ktorej to prinieslo zisk, by sa mala účastniť na primeranej, resp. spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Samozrejme, Slovensko, slovenskí občania, si, možnosť zamestnávania sa v bohatších ekonomikách Únie a Európy veľmi vážia, a sú za ňu týmto krajinám vďační.  Nesmierne si cenia možnosť, že sa môžu aj vo vašej rodnej krajine zamestnávať, že si v nej môžu zarobiť vyššie mzdy, a túto možnosť aj, prirodzene, využívajú.

Avšak, vďačnosť slovenských občanov, vďačnosť Slovenska za možnosť zamestnávania sa slovenských občanov vo vašej či v iných krajinách Únie a Európy, by nemala byť chápaná ako súhlas Slovenska na bezplatné odčerpávanie pracovnej sily, t. j. by nemala byť chápaná ako zbavenie sa zodpovednosti  a povinnosti krajiny, ktorá slovenských občanov zamestnáva, z účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zamestnávaných slovenských občanov.

Vďačnosť Slovenska za možnosť zamestnávania sa jeho občanov v iných krajinách by nemala byť týmito krajinami vnímaná a chápaná ako jeho zrieknutie sa z tejto spravodlivej kompenzácie.

Zamestnávanie sa slovenských občanov vo vašej, resp. v iných krajinách Únie a Európy, z týchto krajín nesníma zodpovednosť a povinnosť účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené na prípravu slovenských občanov do pozície pracovníkov, na prípravu tých slovenských občanov, ktorí sa zamestnávajú v ekonomike vašej, resp. v ekonomikách iných krajín.

Vaša krajina sa ani tou najmenšou mierou nepodieľa na kompenzácii týchto nákladov, napriek tomu, že to zásadným spôsobom odporuje základnému pravidlu trhovej ekonomiky o kompenzácii nákladov zo zisku: „Náklady vynaložené na dosiahnutie zisku sú v primeranej, resp. spravodlivej, miere kompenzované z tohto zisku.“

A náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občanov, teda náklady vynaložené v dlhodobom procese prípravy občana na vykonávanie pracovnej činnosti, predsa, k týmto nákladom, jednoznačne, patria.

Čiže, vaša rodná krajina, podobne ako mnohé krajiny Únie a Európy, prostredníctvom bezplatného odčerpávania slovenských občanov zo Slovenska a ich zamestnávania vo vašej ekonomike, porušuje základné ekonomické pravidlo o kompenzácii nákladov zo zisku, a zúčastňuje sa tak na vedomom parazitovaní na Slovensku, na vedomom priživovaní sa na slovenskej ekonomike, na vedomom okrádaní všetkých slovenských občanov.

Dokiaľ sa krajiny, ktoré odčerpávajú zahraničných občanov z ich rodných krajín a zamestnávajú ich v svojich ekonomikách, tak dokiaľ sa tieto krajiny nebudú podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na ich zapojenie sa do pracovného procesu, teda dokiaľ nebudú dodržiavať pravidlo o kompenzácii nákladov zo zisku, tak dotiaľ nebude tento proces bezplatného odčerpávania občanov z chudobnejších krajín tými bohatšími ničím iným, len parazitovaním a priživovaním sa na cudzej ekonomike, nebude ničím iným len vyžieraním cudzej ekonomiky, nebude ničím iným len žitím na úkor detí, starších ľudí, na úkor všetkých občanov rodnej krajiny odčerpávaných zahraničných pracovníkov.

Je pochopiteľné, že nikto z vašej krajiny, že žiaden z jej predstaviteľov, nebude proti bezplatnému  odčerpávaniu zahraničných pracovníkov vašou krajinou, proti ich bezplatnému odčerpávaniu zo Slovenska, či aj z Ukrajiny, ako aj ďaľších chudobnejších krajín Únie protestovať.

Je pochopiteľné, že žiadnemu predstaviteľovi vašej krajiny tento spôsob zabezpečovania pracovnej sily  pre potrebu vašej ekonomiky neprekáža, a teda, že sa ani nebude voči nemu ozývať či sa naň sťažovať.

Samozrejme, že sa nebude, veď vašej krajine takýto, aj keď nemorálny či neférový spôsob zabezpečovania čoraz viac nedostatkovej pracovnej sily nesmierne vyhovuje, prináša jej to,  nielen značnú úsporu financií štátneho rozpočtu, ktoré by musela vynaložiť v prípade, ak by nemala k dispozícii zahraničného pracovníka a musela by si potrebného pracovníka pripraviť na svoje vlastné náklady, z radov svojich občanov,  ale prináša jej to aj ďaľšie, veľmi príťažlivé, už vyššie spomenuté benefity: daň zo mzdy zamestnávaného zahraničného občana, daň zo zisku výrobcu zamestnávajúceho zahraničného občana, daň z pridanej hodnoty či aj spotrebnú daň, ktoré zahraniční občania pracujúci vo vašej krajine odvádzajú pri kúpe rôznych výrobkov a služieb, zdravotné i dôchodkové poistenie, ktoré zahraničný občan tiež platí v krajine zamestnávateľa, teda vo vašej krajine.

Takýto spôsob získavania zahraničných pracovníkov prináša vašej krajine, okrem šetrenia peňazí jej štátneho rozpočtu, aj značné zisky, bohužiaľ, na úkor rodnej krajiny zahraničných pracovníkov. Aj na úkor Slovenska, Rumunska, či aj na úkor ozbrojeným konfliktom ťažko skúšanej Ukrajiny.

Samozrejme, že žiaden predstaviteľ občanov vašej krajiny nebude proti tomuto nespravodlivému spôsobu získavania zahraničnej pracovnej sily pre potreby vašej ekonomiky protestovať, nebude voči tomu namietať, či sa na to, dokonca, sťažovať, pretože by šiel proti záujmom svojej rodnej krajiny, proti záujmom jej občanov.

Veď, Slovensko, Rumunsko, i Ukrajina, či aj ďaľšie krajiny, predstavuje pre vašu, ako aj iné, bohatšie krajiny Únie a Európy, sliepku, ktorú si vykŕmili občania Slovenska, ktorá znáša zlaté vajcia, a ktoré si vy prisvojujete bez toho, aby ste sa aspoň minimálne snažili pomôcť pri jej kŕmení.

Je pochopiteľné, že žiaden predstaviteľ  vašej krajiny nebude, predsa, kritizovať niečo, z čoho má vaša krajina, hoci neoprávnený, avšak nesmierny finančný prospech.

Nebude kritizovať niečo, čo prináša obrovské úspory štátnemu rozpočtu vašej rodnej krajiny, čo šetrí financie vašich občanov, peniaze vašich voličov, avšak, na úkor Slovenska, Ukrajiny, Rumunska,  či aj na úkor iných chudobnejších krajín Únie, na úkor všetkých občanov týchto chudobnejších krajín, na úkor občanov tých krajín, z ktorých pracovnú silu bezplatne odčerpávate a zamestnávate.“

Pri riešení mnohých problémov v Únii sa predstavitelia tak Slovenska, ako aj predstavitelia jej ďaľších členských krajín, snažia nájsť spoločné riešenie vyhovujúce všetkým zúčastneným stranám, všetkým členským krajinám Únie.

Avšak pri riešení problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania zahraničných občanov z ich rodných krajín, si treba uvedomiť, že zatiaľ čo z pohľadu ekonomických záujmov Slovenska, Rumunska či aj iných chudobnejších krajín Únie, je čo najskoršie riešenie tohto problému, teda čo najskoršie riešenie problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania ich občanov ako pracovnej sily, tak z pohľadu ekonomických záujmov bohatších členských krajín Únie nie je na jeho riešení ani ten najmenší záujem, teda nie je záujem na tom, aby začalo dochádzať k spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na prípravu zahraničného pracovníka.

Jednoducho, bohatším krajinám Únie a Európy bezplatné odčerpávanie občanov zo Slovenska, či aj iných krajín, a ich zamestnávanie v svojich ekonomikách, šetrí obrovské náklady, ktoré by museli vynakladať v prípade, ak by týchto zahraničných občanov nemali k dispozícii, a museli by si potrebných pracovníkov pripravovať z radov svojich vlastných občanov na vlastné náklady.

A preto, pochopiteľne, nemajú ani ten najmenší záujem na skončení procesu pre nich výhodného bezplatného získavania pracovnej sily zo zahraničia.

Aj preto sa Slovensko pri riešení tohto závažného problému, výrazným spôsobom poškodzujúceho jeho ekonomiku, pri riešení problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania jeho občanov bohatšími krajinami Únie či Európy, nemôže spoliehať na pomoc tých krajín Únie, ktoré možnosť bezplatného odčerpávania občanov zo zahraničia bohate využívajú a ktorých ekonomiky sú od zahraničnej pracovnej sily nesmierne závislé.

Slovensko sa musí, pri riešení tohto problému, spoliehať, predovšetkým, na seba, či na solidaritu a spoluprácu s tými krajinami, ktorí sú problémom bezplatného odčerpávania občanov tiež výrazne postihnuté.

          1.2 Nikto, žiadna unijná krajina, Slovensku bližšia či                                          vzdialenejšia, sa Slovákov nezastala.

Od r. 2004, t. j. od vstupu Slovenska do EU, je jeho ekonomika  vystavená škodlivým účinkom bezplatného odčerpávania jeho občanov bohatšími krajinami Únie i Európy.

Počas tých dvadsiatich rokoch Slovenska v EU, sa ani jedna z krajín, ktoré slovenských občanov odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, či už ide o krajiny, ktoré zo Slovenska odčerpávajú občanov vo väčšom, či v menšom množstve, tak žiadna z nich sa Slovenska nezastala, žiadna z nich nikdy neupozornila na to, že takýto neférový spôsob odčerpávania občanov zo Slovenska poškodzuje jeho ekonomiku, že nespravodlivo obohacuje krajinu, ktorá slovenských občanov odčerpáva, že ju obohacuje na úkor Slovenska, na úkor jeho občanov.

Žiadna z týchto krajín, žiadna z krajín Únie, či už Slovensku bližšia alebo vzdialenejšia, žiadna inštitúcia Únie, nevyvinula ani tú najmenšiu iniciatívu, aby Slovensku s riešením tohto problému, závažným spôsobom poškodzujúceho jeho ekonomiku, pomohla. Aby mu pomohla vyriešiť problém, ktorého príčinou, a aj súčasťou, je aj ona sama.

Pri vstupe Slovenska do Únie sa slovenským občanom, nič nehovorilo o tom, aké – okrem médiami každodenne a na každom kroku  zdôrazňované a ospevované pozitívne dôsledky vstupu do EU – nepriaznivé  dôsledky bude mať pre nich vstup ich krajiny do EU.

Už sa im nič nehovorilo o tom, že vstupom do EU bude ich krajina ešte viac poškodzovaná bezplatným odčerpávaním pracovnej sily, už ani slovka sa im nepovedalo o tom, že všetky náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie tých ich spoluobčanov, ktorí odídu za prácou do bohatších krajín Únie, tak všetky tieto náklady pôjdu bude znášať ich rodná krajina, že všetky tieto náklady sa budú platiť z ich vrecák.

Už nič sa im nehovorilo o tom, že Slovensko, nielenže príde o množstvo kvalifikovaných pracovníkov, ale aj o množstvo odborníkov rôznych špecializácií.

O množstvo odborníkov, ktorí sú základom výskumu a vývoja vo všetkých oblastiach ekonomiky každej krajiny, ktorí prinášajú množstvo zlepšovacích návrhov,  patentov, vynálezov, objavov, bez ktorých je rozvoj priemyslu či ďaľších odvetví ekonomiky nemožný.

Už nič, ani slovko, sa im nepovedalo o tom, že predsa túto pracovnú silu, týchto slovenských občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia, vychovala, predsa, ich rodná krajina na vlastné náklady, bez toho, aby sa zahraničná krajina, ktorá týchto slovenských občanov zamestnáva, aspoň minimálnou mierou podieľala na týchto nákladoch.

Že všetky náklady na prípravu slovenských pracovníkov pracujúcich v zahraničí boli vynaložené zo slovenského štátneho rozpočtu, ako aj rodičmi týchto pracovníkov.

A, že tieto náklady Slovensku, slovenským občanom, nikto nevráti, že tieto náklady sú pre Slovensko, pre jeho občanov, stratou.

Jednoducho, získanie výdatného a bezplatného zdroja kvalifikovanej a lacnej pracovnej sily – ktorú bude Slovensko každoročne len na vlastné náklady pripravovať a iné krajiny ju zasa budú každoročne bezplatne odčerpávať, a jej zamestnávaním prichádzať k značným ziskom na úkor Slovenska a jeho občanov – sa zabalilo aj do pekne znejúcej frázy o voľnom pohybe pracovnej sily, a o nesmiernych výhodách, ktoré slovenských občanov čakajú po vstupe do Únie.

Keď sme boli bohatšími západnými ekonomikami lákaní k vstupu do EU maľovaním žiariaceho obrazu veľkej rodiny súrodencov, ktorí si budú vzájomne pomáhať a navzájom sa podporovať, tak sa nám už nepovedalo, že pod tou sľubovanou bratskou láskou sa myslí aj okrádanie svojho blížneho.

Postupom času sa ukázalo sa, že tá deklarovaná rovnosť medzi jednotlivými členskými štátmi EU je častokrát len prázdnou frázou, ktorú si tí bohatší, ktorí v skutočnosti ovládajú a smerujú chod Únie, ohýbajú podľa svojich potrieb a pravidiel.

Tá rovnosť je pojem, ktorý síce peknie znie, ale to je všetko, a za skutočnú rovnosť sa musí ťažko bojovať.

Veď Slovensko, predsa, nevstupovalo do EU preto, aby sa stalo, podobne ako sa stala aj Ukrajina či Rumunsko, obrovskou továrňou na bezplatnú výrobu státisícov výrobných prostriedkov „pracovník“ pre potreby bohatších krajín Únie a vďačným odbytiskom  pre ich produkciu, pre ich výrobky mnohokrát druhotriednej kvality, ale vstupovalo do nej preto, aby sa stalo jej plnohodnotným členom, na základe princípu rovného s rovným a nie rovného s rovnejším.

Slovensko nevstupovalo do EU preto, aby, len na svoje náklady, len na náklady svojich občanov, na úkor slovenských detí, starších ľudí, na úkor všetkých svojich občanov, zabezpečovalo – v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania – prípravu státisícov budúcich pracovníkov pre ekonomiky svojich bohatších súrodencov vo veľkej rodine nazývanej Európska únia.

Slovensko nevstupovalo do EU preto, aby, tak ako aj otrok – úplne zadarmo, bez minimálnej odmeny za svoju prácu – za cenu vynaloženia obrovských nákladov a úsilia pripravovalo pre bohatšie krajiny pracovníkov potrebných profesií.

Bohužiaľ, nikto, žiadna unijná krajina, sa proti tomuto poškodzovaniu Slovenska, proti poškodzovaniu slovenských občanov, počas tých dlhých dvadsiatich spoločných rokov v Únii, ani jediný raz nepostavila. Nikto, žiadny z tých unijných súrodencov nikdy neupozornil, že proces bezplatného odčerpávania slovenských občanov z ich rodnej krajiny, Slovensko, ako člena Únie, nesmierne poškodzuje.

Žiadny z tých unijných súrodencov, Slovensku bližší či vzdialenejší, sa počas tých dvadsiatich rokov ani raz nepostavil na jeho obranu vo veci škodlivého bezplatného odčerpávania jeho občanov, nikto z nich nepovedal, že aj on sa podieľa na tom vedomom priživovaní sa na Slovensku, na vedomom vyžieraní slovenskej ekonomiky, na vedomom parazitovaní na slovenských občanoch.

Predstavitelia každej unijnej krajiny  zamestnávajúcej slovenských občanov veľmi dobre vedia, ako tento spôsob zabezpečovania pracovnej sily potrebnej pre ekonomiku svojej krajiny, tak ako tento bezplatný spôsob získavania pracovnej sily zo zahraničia poškodzuje slovenskú ekonomiku, ako bezplatné odčerpávanie občanov poškodzuje každú krajinu, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná.

Vedia, že bezplatným odčerpávaním občanov z iných krajín, sa ich rodné krajiny neférovým spôsobom zbavujú svojej povinnosti zúčastňovať sa na nákladoch, ktoré boli vynaložené počas prípravy zahraničného občana na vykonávanie pracovnej činnosti. Ktoré boli vynaložené na prípravu toho zahraničného občana, ktorého zamestnávajú v svojej krajine.

Napriek tomu, že veľmi dobre o tom vedia, že vedia o škodlivosti procesu bezplatného odčerpávania občanov z iných krajín, tak nikto z nich neupozornil na to, že to výrazným spôsobom poškodzuje ekonomiky chudobnejších krajín Únie.

Že to neférovo pomáha jedným, tým bohatším členom Únie, na úkor tých druhých, chudobnejších.

Ba, práveže, naopak, bohatšie krajiny Únie možnosť prilepšenia si na úkor jej chudobnejších členov, aj na úkor Slovenska či Rumunska, prostredníctvom nespravodlivého bezplatného odčerpávania jeho občanov, tak väčšina z nich túto možnosť v maximálnej miere využívala, a aj naďalej využíva.

Či existuje niekto, niekto kompetentný, nejaká osoba alebo unijná inštitúcia, niekto, kto by vedel zdôvodniť, prečo Slovensko – a netýka sa to len Slovenska, ale aj ďaľších chudobnejších členských krajín Únie – musí dávať svojich občanov, svojich pracovníkov, zadarmo, bezplatne, bezkompenzačne, prečo neexistuje spravodlivá kompenzácia nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, keď máme na ňu, na tú spravodlivú kompenzáciu, oprávnený nárok?

Veď nech aspoň jeden jediný predstaviteľ nejakej krajiny Únie či krajiny Európy na vyššej či nižšej úrovni, nech aspoň jeden predstaviteľ Únie, sa vyjadrí či povie, či je táto situácia spravodlivá.

Či je spravodlivé keď jedny krajiny, len na svoje náklady, v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania pripravia svojich občanov na vykonávanie pracovnej činnosti, a iné krajiny, ktoré takto pripravených občanov z ich rodných krajín odčerpajú, zamestnajú a ich prácou dosiahnu zisky, tak či je spravodlivé, že tie krajiny, ktoré týchto občanov odčerpávajú a zamestnávajú sa už ani minimálnou mierou nepodieľajú na spravodlivej kompenzácii týchto nákladov.

Prečo sa nikto z politikov, nikto z predstaviteľov krajín Únie či Európy, či nikto z predstaviteľov Únie, nevyjadrí, či by bolo spravodlivejšie, ak by sa každá krajina, ktorá zamestnáva zahraničného občana v svojej ekonomike, zúčastňovala na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v rodnej krajine tohto zahraničného občana počas dlhodobého procesu  jeho prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré boli vynaložené v rodnej krajine tohto občana počas dlhodobého procesu jeho výchovy a vzdelávania, alebo či je spravodlivejší terajší stav, keď nedochádza k žiadnej kompenzácii týchto nákladov. Ani k tej minimálnej.

Čiže, či je spravodlivejší terajší stav, keď všetky tieto náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie znáša len rodná krajina tohto zahraničného občana, keď všetky tieto náklady znášajú len jeho spoluobčania v jeho rodnej krajine.

To, že sa k problému škodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z jedných krajín inými krajinami, nikto z politikov či predstaviteľov tých krajín, ktoré pracovníkov z iných krajín odčerpávajú, tak, že sa nikto z nich k tomuto problému nevyjadruje, to je skôr potvrdením toho, že bezplatné odčerpávanie pracovnej sily je problémom, ktorého spravodlivé riešenie nie je v záujme tých, ktorých ekonomiky sú od zahraničnej pracovnej sily nesmierne závislé. 

Každá z tých bohatších krajín Únie sa snaží odčerpať zo Slovenska čo najviac jeho občanov, nepýtajúc sa:

„A aké veľké náklady ste vynaložili počas prípravy tých slovenských občanov, ktorí pracujú v našej ekonomike? Koľko peňazí to stálo vašich občanov? A nemala by sa naša krajina zúčastňovať  na spravodlivej kompenzácii  týchto nákladov? Nepatrilo by sa to? Nebolo by to férovejšie voči Slovensku? Spravodlivejšie?“

Každý z tých našich unijných a európskych súrodencov, či už nášmu národu bližší alebo vzdialenejší, každý z nich hľadí v prvom rade na seba, na svoje záujmy, na záujmy svojich občanov, bez ohľadu na to, či to Slovensko a jeho občanov poškodzuje, alebo nie.

Každý bojuje za výhody pre seba, nehľadiac, že tým častokrát poškodí toho druhého.

Žiadna z krajín Únie či Európy, ktoré slovenských, a nielen slovenských, občanov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, doteraz, počas tých dlhých rokov, nič neurobila na vyriešenie tejto nespravodlivosti.

Ba, práveže, naopak, každá z krajín, ktoré občanov iných krajín odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách, každá z nich sa na oficiálnej úrovni zaoberá tým, akým spôsobom, akými čo najprepracovanejšími  metódami, fintami a trikmi prilákať zahraničnú pracovnú silu, zahraničných pracovníkov, akým spôsobom ich  odlákať z ich rodnej krajiny – zo Slovenska či z Ukrajiny alebo iných krajín – bez toho, aby sa, aspoň minimálnou mierou, podieľala na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených na výchovu a vzdelávanie týchto zahraničných občanov, teda vynaložených v ich rodnej krajine počas ich dlhodobej prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu.

Všetci rozmýšľajú nad spôsobom, ako týchto slovenských, či aj ukrajinských občanov, prilákať a zamestnať v ekonomikách svojich krajín, bez toho, aby sa venovala aspoň minimálna pozornosť tomu, aké obrovské množstvo peňazí, koľko nákladov, stála príprava týchto odčerpávaných slovenských a ukrajinských občanov ich rodnú krajinu, o akú veľkú sumu, o koľko desiatok (Slovensko) či stoviek (Ukrajina) miliárd eur to ochudobnilo ich štátny rozpočet, koľko za tú prípravu museli zaplatiť zo svojich vrecák ich spoluobčania.

Všetci rozmýšľajú ako občanov Slovenska, Ukrajiny či aj iných krajín, tak ako ich prilákať a zamestnať bez toho, aby sa, aspoň minimálnym spôsobom, zúčastnili na spravodlivej kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich prípravy na zapojenie sa do pracovného procesu, teda, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, vynaložené v ich rodnej krajine.

Miesto toho, aby sme si vychovali, kúpili či prenajali sliepky, ktoré nám budú znášať vajcia, tak miesto toho sa snažíme prilákať tie susedove, aby ich zniesli u nás.

Aj napriek tomu, že náklady na vznik toho vajca, náklady na potravu sliepky, znáša sused.

Krajiny odčerpávajúce slovenských občanov, či už tie z Únie, alebo aj tie neunijné, dobre vedeli, a aj vedia, o negatívnych dôsledkoch takéhoto odčerpávania slovenských občanov pre ich rodnú krajinu, pre Slovensko. Vedia o tom, že to ekonomiku Slovenska nesmierne poškodzuje.

Vedia, že ju to poškodzuje úmerne počtu odčerpávaných občanov. A, aj napriek tomu, že o tejto škodlivosti bezplatného odčerpávania občanov zo Slovenska, Ukrajiny či aj  iných krajín, vedia, tak aj napriek tomu v tomto škodlivom procese bezplatného odčerpávania občanov z iných krajín pokračujú, ba, práveže, intenzitu tohto odčerpávania – v dôsledku čoraz väčšieho nedostatku pracovnej sily  – neustále zvyšujú.

Pokračujú v tomto škodlivom odčerpávaní  nie preto, že si myslia, že je to správne, nie, to vôbec. Práveže, veľmi dobre vedia, že toto bezplatné odčerpávanie pracovnej sily z iných krajín poškodzuje krajinu, z ktorej je pracovná sila odčerpávaná.

Pokračujú, však, v tomto procese, lebo vedia , že tento škodlivý a nespravodlivý spôsob získavania pracovnej sily z iných krajín – porušujúci základné pravidlo trhovej ekonomiky o kompenzácii nákladov zo zisku – je vo svete zaužívaný a tolerovaný, vedia, že jeho škodlivé dôsledky neznáša ten, ktorý je jeho príčinou, ale ten, ktorý je ním poškodzovaný.

Vedia, že je široko podporovaný, práve, tými najbohatšími krajinami s vysokými priemernými mzdami, ktoré si prosperitu svojich ekonomík budujú či zabezpečujú, práve, aj prostredníctvom bezplatného odčerpávania občanov-pracovníkov z iných, chudobnejších krajín.

A, práve, tie najbohatšie ekonomiky s vysokými mzdami, bezplatne odčerpávajúce pracovníkov z iných krajín, tak tie sú inšpirácou aj pre tie iné, pre tie menej bohatšie, ktoré vedia, že, však, keď ten druhý, ten bohatý, tá bohatá krajina, si berie pracovnú silu z tých chudobnejších krajín bez toho, aby sa spravodlivo podieľala na nákladoch, vynaložených na prípravu tejto zahraničnej pracovnej sily, tak prečo by si takýmto spôsobom nezabezpečila pracovnú silu pre potreby ekonomiky svojej krajiny aj ona, tá menej bohatšia krajina.

Všetci to vedia, ale tvária sa, ako keby to nevedeli. Vie sa o tom, každý to vie, všetci, všetci to vidia,  … všetci vidia, že cisár je nahý … ale bez mihnutia oka sa ide ďalej.

Bohatým krajinám tento nespravodlivý systém bezplatného odčerpávania pracovníkov z chudobnejších krajín absolútne vyhovuje, pretože im to šetrí obrovské náklady, ktoré by museli vynaložiť, ak by si chceli pripraviť požadovaných pracovníkov z radov vlastných občanov, a chudobnejšie krajiny, práve preto, že sú slabšie a chudobnejšie, že žiadny ich predstaviteľ sa nevie postaviť, ozvať a upozorniť na túto nespravodlivosť, tak chudobnejšie krajiny toto koloniálne vykorisťovanie, túto „koloniálnu demokraciu okrádania slabších silnejšími“ nastolenú a panujúcu nielen v EU či Európe, ale na celom svete, mlčky znášajú a trpia.

      1.3 Slovensko a Ukrajina sú ako otroci. Tiež odvedú obrovskú                                prácu, ale už nedostanú za ňu zaplatené.

A, teda, tak ako je pochopiteľné, že nikto, že žiadny predstaviteľ tých krajín, ktoré  bezplatné odčerpávanie pracovníkov z chudobnejších krajín využívajú ako znamenitý prostriedok na šetrenie financií svojej krajiny na úkor finančných prostriedkov chudobnejších krajín, sa doteraz neozval, a ani sa, zrejme, neozve, proti takejto neférovej pomoci svojej krajine na úkor tej chudobnejšej, tak je aj pochopiteľné, že ak sa proti tejto nespravodlivosti vo forme bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín niekto ozve, tak s vysokou pravdepodobnosťou to bude niektorá z tých krajín, ktorých ekonomika je procesom bezplatného odčerpávania pracovnej sily postihnutá, ktorej občania na tento nespravodlivý proces nesmierne doplácajú.

Bude to, niekto, komu vadí, že jeho rodná krajina za cenu obrovských nákladov pripravuje státisíce či milióny budúcich pracovníkov, ale títo, po ukončení procesu ich prípravy, sú bezplatne odčerpaní ekonomikami iných krajín.

To „bezplatne“ znamená, že títo pracovníci sú zo svojej rodnej krajiny odčerpaní bez minimálnej kompenzácie týchto nákladov zo strany tých krajín, ktoré ich zamestnávajú v svojich ekonomikách, a ktorým ich zamestnávanie prináša zisk.

Zisk minimálne formou dane zo mzdy zamestnávaných zahraničných občanov.

Bude to niekto, komu vadí, že jeho rodná krajina pripravuje svojich občanov nielen pre potreby vlastnej ekonomiky, ale že slúži aj ako obrovská fabrika či podnik na bezplatnú výrobu výrobných prostriedkov „pracovník“ pre potreby iných, bohatších krajín Únie a Európy.

Bude to niekto, komu vadí, že jeho rodná krajina každoročne bezplatne poskytuje množstvo svojich občanov pre potreby Nemecka, Anglicka, Holandska, Belgicka, Rakúska, Švajčiarska, Nórska, Dánska, Holandska, Švédska či aj ďaľších krajín Únie a Európy, bez toho, aby sa tieto zúčastnili čo len minimálnej kompenzácie nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto zahraničných pracovníkov, teda v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Bude to niekto, komu vadí, že Slovensko, Ukrajina, Rumunsko, či aj ďaľšie chudobnejšie krajiny slúžia ako otroci pre potreby bohatších krajín Únie či Európy.

Áno, ten pojem „otroci“ je plne oprávnený. Tieto krajiny, totiž, odvedú nesmiernu prácu a vynaložia obrovské náklady  formou prípravy budúcich pracovníkov, avšak za túto prácu nedostanú ani cent, nedostanú ani tú najmenšiu odmenu od tých, ktorí ich občanov-pracovníkov zamestnávajú v svojich ekonomikách a ktorým ich práca prináša nesmierne zisky.

Tieto krajiny za svoju odvedenú prácu, za prípravu týchto pracovníkov, nedostanú žiadnu odmenu, presne tak isto, ako za svoju prácu nedostávali žiadnu odmenu ani otroci.

Na jednej strane, krajiny Únie a Európy, v súčasnosti, v čase ozbrojeného konfliktu na Ukrajine, okázale pózujeme ako veľkí priatelia Ukrajiny, a na strane druhej sa už dlhé roky na nej priživujeme a jej občanov  okrádame.

Ale, veď, priatelia sa neokrádajú a na sebe neparazitujú.

Či na tých chudobnejších a slabších sa to nevzťahuje? Oni už môžu byť okrádaní? Na nich sa už môže parazitovať?

„Tie peniaze, tie stovky miliárd eur, za ktoré Ukrajina už dávno mohla nakúpiť potrebné zbrane, tak tie peniaze, jej, Ukrajine, chýbajú aj „zásluhou“ krajín Únie, zásluhou Slovenska, Nemecka, Rakúska, Anglicka, Česka, Poľska, Švajčiarska, Belgicka, Holandska, Dánska, Nórska, Fínska, Švédska či Francúzska, či aj iných európskych krajín, zásluhou všetkých krajín Európy, ktoré bezplatne odčerpávajú milióny jej občanov ako lacnú pracovnú silu, ale už sa za túto bezplatne poskytovanú pracovnú silu vôbec s Ukrajinou nevyrovnávajú.

Tie peniaze chýbajú Ukrajine „zásluhou“ európskych krajín, ktorých chamtivosť a snaha o koloniálne žitie na úkor iných, tých chudobnejších, sú tiež príčinou toho, že Ukrajinci tie zbrane nemajú, pretože nemajú na ne peniaze, nemajú peniaze, ktoré sme jej my, členské krajiny Únie a krajiny Európy, dlžné za tie milióny bezplatne poskytnutých ukrajinských pracovníkov, za milióny ukrajinských občanov, ktorých už dlhé roky zamestnávame v svojich ekonomikách, a ktorých zamestnávanie prináša  ekonomikám našich krajín nesmierne zisky.

Každá z našich unijných či európskych krajín je každoročne Ukrajine dlžná sumu úmernú množstvu ukrajinských občanov, ktorých zamestnáva v svojej ekonomike.

Niektoré krajiny sú Ukrajine dlžné za tisícky jej občanov, niektoré za desaťtisíce, a nájdu sa aj také, ktoré dlžia Ukrajine peniaze za státisíce ukrajinských pracovníkov zamestnávaných v svojej ekonomike.

Každá z našich krajín parazituje na ukrajinskej ekonomike, na jej občanoch, tým viac, čím viac ukrajinských občanov zamestnáva.

Tie zbrane, ktoré tak Ukrajine zúfalo chýbajú, a ktoré si mohla Ukrajina nakúpiť za peniaze, ktoré jej dlžíme za jej obrovskú bezplatnú pomoc, tak tie zbrane mohli zachrániť životy stoviek detí, životy desaťtisícov ukrajinských občanov, možnože životy všetkých zabitých ukrajinských detí a občanov, ktorí úplne nezmyselne zahynuli v súčasnom  ozbrojenom konflikte.

Tie ukrajinské deti, tí ukrajinskí občania, zahynuli aj kvôli chamtivosti krajín Únie a krajín Európy, kvôli ich túžbe nespravodlivo sa obohatiť na úkor tých chudobnejších, kvôli pasivite aj tých najvyšších oficiálnych i neoficiálnych, volených i nevolených, predstaviteľov krajín Únie i Európy, kvôli pasivite, nezáujmu a neochote tých najvyšších predstaviteľov Únie na riešenie problému nemorálneho a nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z Ukrajiny či aj z chudobnejších členských krajín Únie.

Zo Slovenska, z Rumunska, či aj z iných.

Krv tých zabitých ukrajinských detí, krv všetkých zabitých ukrajinských občanov v konflikte prebiehajúcom na Ukrajine, je aj na ich rukách.

A nielen na rukách tých terajších predstaviteľov, ale aj na rukách ich predchodcov. Veď, oni tiež nič neurobili v záujme ukončenia už dlhé roky existujúceho vykorisťovania Ukrajiny. A pritom mohli.

Oni sú tiež vinní, tiež nesú zodpovednosť za dlhoročné utrpenie a za smrť mnohých ukrajinských občanov, ktoré krajiny Únie či Európy „venovali“ Ukrajine.“ [5]

Zatiaľ čo otroctvo ľudí, otroctvo v podobe práce človeka s nulovou či len minimálnou odmenou, je v Európe už dávnou minulosťou, tak otroctvo národov či otroctvo krajín spočívajúce v príprave desaťtisícov, státisícov, či, dokonca, miliónov, svojich občanov na vykonávanie pracovnej činnosti, a ich následné zamestnávanie sa v iných krajinách – bez najmenšej odmeny tým, ktorí týchto pracovníkov pripravili, bez najmenšej kompenzácie nákladov vynaložených na prípravu týchto pracovníkov tým krajinám, ktoré ich pripravili – čoraz viac naberá na sile, a má v Európe, a nielen v nej, širokú podporu tých najbohatších a najsilnejších ekonomík.

Mnohé tie silné ekonomiky sveta, a aj tá najsilnejšia, tá za veľkou mlákou, sú úspešné a budujú svoju prosperitu, práve, vďaka masívnemu využívaniu tejto formy otroctva, vďaka čoraz väčšiemu rozsahu tohto otroctva. Otroctva národov.

Jedni národy odvedú nesmiernu prácu a vynaložia obrovské náklady na prípravu más pracovníkov, a druhé týchto pracovníkov z ich rodných krajín odčerpávajú pre potreby svojich ekonomík. Odčerpávajú ich nespravodlivým, škodlivým spôsobom.

Odčerpávajú ich, totiž, bezplatne, t. j. odčerpávajú ich bez toho, aby sa čo len minimálnou mierou podieľali na kompenzácii nákladov, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy týchto zahraničných pracovníkov, teda, ktoré boli vynaložené v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania.

Je to predovšetkým na nás, na nás, občanoch Slovenska, či lepšie povedané, na našich predstaviteľoch. Nikto iný to za nás neurobí.

V prvom momente, po uvedomení si faktu, že bohatšie krajiny Únie a Európy z neriešenia problému bezplatného odčerpávania pracovnej sily z chudobnejších krajín Únie  ťažia v svoj prospech a na náš úkor, tak v tom prvom momente by chcel človek zanadávať na ne, na tie bohatšie krajiny Únie a Európy, na Západ, že akí sú oni egoisti, ako myslia len na seba.

Pozor, oni nie sú egoisti, ich predstavitelia len bojujú za svojich občanov, za svojich voličov, za svoju krajinu, bojujú za to, za čo bojovali vždy a stále aj bojovať budú, a to za to, aby sa ich občania mali čo najlepšie.

Aby sa mali čo najlepšie, bohužiaľ, v mnohých prípadoch aj na úkor občanov iných krajín.

Nie len oni sú tými jedinými vinníkmi. To, skôr my nie sme najmúdrejší.

Veď, predsa, my musíme žiadať o nápravu, oni to neurobia, veď majú z toho ohromný prospech, oni s tým neprestanú, presne podľa príslovia: „Hlúpy kto dáva, a ešte hlupší, kto neberie.“

A ak tu už niekto hlúpy je, tak predstavitelia krajín, ktoré bezplatne zo Slovenska pracovnú silu odčerpávajú, nimi iste nie sú.

My sa musíme brániť, my musíme brániť naše deti, našich starých ľudí, my musíme brániť všetkých našich občanov. Nemá význam hľadať vinu len v iných, a seba opomenúť.

V prvom rade sa pozrime na seba, čo sme doteraz urobili pre to, aby sa to zmenilo.

Čo sme urobili, vlastne, doteraz, počas uplynulých dvadsiatich rokov členstva v Únii, v záujme vyriešenia problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z našej krajiny, zo Slovenska?

No, áno, tí druhí, tie druhé krajiny to zneužívajú, ale veď, to je, predsa, naša chyba, že sme sa neozvali už skôr, že sme na to neupozornili.

Nikoho iného chyba, len naša, a, hlavne, chyba tých, čo nás reprezentujú. Čo nás reprezentujú na nižšej, vyššej či aj na tých najvyššej úrovni. Čo reprezentujú nás občanov, nás, svojich voličov, naše krajiny. Čo nás reprezentujú nielen na domácej scéne, ale aj vonku, v europarlamente.

Nemôžme nadávať na ich predstaviteľov, na predstaviteľov občanov iných krajín, na predstaviteľov tých krajín, ktoré našich občanov bezplatne odčerpávajú a zamestnávajú v svojich ekonomikách.

Oni, predsa, len bránia svojich občanov, chcú čo najlepšie pre nich, bez ohľadu na to, či to je na úkor občanov iných krajín, bez ohľadu na to, či to niektorá iná krajina zaplatí.

Oni nebránia len svojich občanov, oni, predsa, bránia aj svojich budúcich voličov. To ich občania sú ich budúcimi voličmi, ktorí ich budú znovu voliť, nie my, nie občania našej rodnej krajiny, občania Slovenska.

Tak to vždy bolo, a aj bude. To my musíme  v prvom rade bojovať za seba, to naši predstavitelia si musia uvedomiť, že sme si ich zvolili preto, aby nás bránili vtedy, keď nám budú ubližovať, a nie preto, aby vtedy mlčali. A nám teraz ubližujú, a oni, naši predstavitelia, oni mlčia. [1]

My, tu na Slovensku, tú našu pracovnú silu, tých našich občanov, ktorí pracujú v zahraničí, pripravíme len na svoje náklady, len na náklady našich občanov, avšak zisk vzniknutý ich prácou už berú iné krajiny, tie, ktoré našich občanov zamestnávajú.

Berú ho bez toho, aby sa spravodlivou mierou podieľali na kompenzácii týchto nákladov.

Prečo sa nerieši takáto, do očí bijúca nespravodlivosť?

Prečo sa tým nezaoberajú kompetentné inštitúcie Únie? Prečo je Únia je v otázke nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily z jedných, z tých chudobnejších krajín Únie, tými bohatšími krajinami, tak prečo je ticho? Presnejšie, prečo sú ticho kompetentné inštitúcie EU?

Veď sa na ne, na ich činnosť, skladáme aj my, Slováci, nielen tie bohatšie krajiny Únie, ktoré sa na Slovensku priživujú.

Predstavitelia Únie a jej kompetentné inštitúcie ponechávajú riešenie tohto závažného problému, problému nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily, na pleciach Slovenska a krajín, ktoré sú týmto problémom sužované, napriek tomu, že zastupujú všetky krajiny Únie, nielen tie  ekonomicky najsilnejšie či najbohatšie.

Napriek tomu, že činnosť kompetentných inštitúcií EU je financovaná aj z vrecák daňových poplatníkov krajín, ktoré sú neriešením tohto problému silne postihnuté, z vrecák občanov chudobnejších krajín Únie.

Kompetentné inštitúcie Únie neriešia tento problém, napriek tomu, že krajiny Únie sa vzdali množstva svojich kompetencií v ich prospech. A, vzdali sa aj kvôli tomu, aby zodpovedné inštitúcie EU mohli riešiť aj problémy takéhoto typu.

Bohužiaľ, čoraz viac to vypadá, že Brusel nám zobral tie kompetencie, nie preto, aby nás mohol lepšie brániť, ale preto, aby sme my nemohli proti nemu brániť.

Čo najrýchlejšie riešenie problému nespravodlivého bezkompenzačného  odčerpávania občanov- pracovníkov z chudobnejších krajín Únie jej bohatšími členmi,  nie je len právo predstaviteľov Únie, ale ešte viac je ich povinnosť, vyplývajúca im zo zverenej funkcie v štruktúrach inštitúcií EU, zo zverenej funkcie, za ktorú sú, predsa, platení z peňazí občanov všetkých krajín Únie, a nie len z peňazí niektorých, len z peňazí tých ekonomicky bohatších.

Načo sú nám potom takí predstavitelia EU, ktorí napriek tomu, že vidia to, čo vidia mnohí – že jedny krajiny Únie žijú na úkor iných, že občania jednych členských krajín žijú na úkor občanov iných členských krajín, že jedny, ekonomicky bohatšie krajiny Únie tým starým dobrým, počas mnohých stáročí odskúšaným koloniálnym spôsobom zneužívajú a devastujú ekonomicky slabšie krajiny Únie, a že takýmto svojím jednaním spôsobujú ďaľšie zbedačovanie  občanov chudobnejších krajín Únie, ďalší nárast rozdielu medzi ekonomickými úrovňami bohatších a chudobnejších krajín Únie  – napriek tomu sa absolútne neangažujú pri riešení tohto závažného problému.

Veď, život na úkor chudobnejšieho a zneužívanie pozície silnejšieho, to nie je chytrosť, to je úbohosť.

Načo sú nám takí predstavitelia EU, ktorí napriek tomu, že sú oficiálnymi zástupcami všetkých krajín EU, neriešia drastický vplyv jednostranného bezkompenzačného odčerpávania pracovných síl z ekonomicky chudobnejších krajín EU ich bohatšími bratmi.

Či sú naozaj len takými oficiálnymi predstaviteľmi … papierovými, a rozhodovanie o skutočnom osude EU má v rukách úplne niekto iný, niekto, kto z úzadia poťahuje nitky ovládajúce bábky.

Či nevidia, ako sa toto odčerpávanie pracovnej sily negatívne podpisuje na národných rozpočtoch chudobnejších krajín Únie, ktoré musia  znovu a znovu financovať vzdelávanie ďaľších a ďaľších lekárov, informatikov, zdravotných sestier a pracovníkov mnohých iných profesií, ktorí odchádzajú do bohatších členských štátov Únie bez toho, aby niekoho zaujímali náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie.

Náklady, bez ktorých by títo ľudia nemohli vykonávať svoje profesie. Náklady platené štátnymi rozpočtami ich rodných krajín, náklady síce generujúce obrovské zisky, ale zisky tečúce do štátnych rozpočtov tých krajín, ktoré sa absolútne nepodieľali na vynakladaní týchto nákladov.

Načo sú tu predstavitelia EU, ktorí sa nesnažia tento problém vyriešiť, a pritom majú na to všetky kompetencie?

Načo sú potom tí, ktorí majú plné ústa o zmierňovaní ekonomických rozdielov medzi krajinami Únie, o potrebe znižovania rozdielu medzi chudobnými a bohatými či medzi najchudobnejšími a najbohatšími, keď sa nesnažia – aj s titulu svojich právomocí – riešiť kardinálny problém, problém jasne viditeľný, ktorý je jednou z hlavných príčin narastania rozdielov medzi bohatými a chudobnými krajinami, a nielen v Únii, ktorý je jednou z hlavných príčin čoraz väčšej priepasti medzi bohatými a chudobnými.

Načo sú tu kompetentné inštitúcie EU, ktoré nedokážu riešiť takýto závažný problém, spôsobujúci toľko nespravodlivosti? Ktoré o tomto probléme vedia, a neriešia ho. Kto iný, ak nie oni, je ešte kompetentnejší na riešenie tohto problému?

Neriešenie problému škodlivého bezplatného odčerpávania občanov, jeho neriešenie zodpovednými subjektami EU – subjektami, ktoré napriek tomu, že majú rukách všetky potrebné kompetencie na jeho riešenie, tak, napriek tomu nič nerobia už dlhých dvadsať rokov – len potvrdzuje správnosť myšlienky, že EU môže byť silná len vtedy, ak bude každý jej člen silným národným štátom, ktorý bude dôsledne brániť svoje záujmy, pretože tí, čo sa podujali tieto ich záujmy brániť, tak tí pri tom bránení ich záujmov zásadným spôsobom zlyhávajú.

Pretože nik iný nebude jeho problémy riešiť lepšie, nik iný sa nebude o riešenie jeho problémov zasadzovať viac, žiadne kompetentné inštitúcie, žiaden iný štát ani žiadne iné zoskupenie štátov nebude mať takú motiváciu na riešenie jeho problému, než on samotný v postavení silného národného štátu, s kompetenciami, ktoré takémuto štátu náležia.

A čím bude silnejší, čím viac kompetencií – ktorému ako štátu oprávnene prislúchajú – bude mať, tým skôr svoj problém vyrieši.

Silný štát so silnou ekonomikou a s primeraným medzinárodným postavením dokáže brániť záujmy svojich občanov. Silný štát s ekonomikou postavenou na diverzifikovanom priemysle, maximálne sebestačnej poľnohospodárskej výrobe a s dostatočnými kompetenciami, dokáže svojich občanov brániť pred zneužívaním bohatšími a silnejšími krajinami.

Čím je štát silnejší, tým lepšie dokáže chrániť práva svojich občanov, tým viac si ho iné krajiny vážia.

So slabými partnermi si tí silnejší robia čo len chcú, a nikdy ich nebudú považovať za rovnocenných partnerov.

Dvadsať rokov doterajšej Únie len podporilo skúsenosť, že slabý slúži len do počtu, na pritakávanie, nikto si ho neváži, každému je len na smiech.

Ak sa necháme vmanévrovať do pozície slabého potrebujúceho pomoc, potom nemôžeme čakať, že sa bude chcieť o nás niekto oprieť. Budeme vzbudzovať možno súcit, ale nie dojem silného partnera, ktorý vás v ťažkej chvíli podrží.

Silný reálne rozhoduje, so silným sa ráta pri plánovaní budúcnosti, silnému patrí spravodlivý diel z koláča a slabému len omrvinky.

Ak bude štát silný, iné krajiny ho budú patrične rešpektovať a budú mu  preukazovať úctu.

Tak, ako aj v manželstve. Ak je váš partner slabý, ak sa bojí stáť za svojím názorom a na všetko vám prikývne, tak si ho prestávate vážiť, prestávate ho považovať za seberovného.

Ako únia silných národných štátov s patričnými kompetenciami sa dostaneme oveľa ďalej,  oveľa rýchlejšie a ľahšie sa dohodneme na spoločnom smere a spoločnej ceste, s oveľa väčším prínosom pre celú Úniu a pre každú jej krajinu, ako únia rovných a rovnejších, ako únia značne nejednotných štátov z nadštandardne obmedzenými národnými kompetenciami, z ktorých tie silnejšie hľadia predovšetkým na seba a na svoje záujmy, ale bez mihnutia oka od tých slabších vyžadujú, aby hľadeli predovšetkým na druhých a záujmy všetkých.

Slovensko, ako krajina, z ktorej je pracovná sila bezplatne masovo odčerpávaná v státisícových počtoch, ktorej až desať percent produktívnej pracovnej sily pracuje v zahraničí,  je spolu s Ukrajinou, Rumunskom, či aj ďaľšími chudobnejšími krajinami Únie, jednou z krajín, ktorých ekonomiky sú procesom nespravodlivého bezplatného odčerpávania pracovnej sily nesmierne postihnuté, či skôr devastované.

Slovensku bezplatné odčerpávanie pracovnej sily prináša obrovské ekonomické straty, nesmierné ochudobňovanie štátneho rozpočtu formou nákladov na výchovu a vzdelávanie tých jeho občanov, ktorí odchádzajú pracovať do zahraničia.

A, pritom mnohí z nás si ani neuvedomujú, že náklady na výchovu a vzdelávanie tých našich spoluobčanov, ktorí sú zamestnávaní v zahraničí, sú len menšou časťou celkových strát, ktoré Slovensku bezplatným odčerpávaním jeho produktívnych občanov vznikajú.

Veď, ako už bolo uvedené, Slovensko, odchodom svojich občanov za prácou do zahraničia, nestráca len náklady vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, ale prichádzame aj o daň z ich mzdy, pretože ju celú odvádzajú do štátneho rozpočtu cudzej zamestnávateľskej krajiny, prichádzame aj o daň zo zisku výrobcov v zahraničnej krajine, ktorí slovenských pracovníkov zamestnávajú. Aj táto daň ide do štátneho rozpočtu zamestnávateľskej krajiny slovenských občanov.

A slovenskí občania pracujúci v zahraničí si v zamestnávateľskej krajine zo svojej mzdy kupujú rôzne výrobky či platia za rozličné služby, a tak aj daň z pridanej hodnoty či tiež spotrebná daň, ktoré sa odvádzajú pri kúpe týchto výrobkov a služieb, ide tiež štátneho rozpočtu ich zamestnávateľskej krajiny.

A slovenskí pracovníci pracujúci v inej krajine tu odvádzajú aj zdravotné a dôchodkové poistenie.

Toto všetko, jednoznačne, pomáha ekonomike zahraničnej zamestnávateľskej krajiny, o toto všetko prichádza rodná krajina týchto slovenských občanov pracujúcich v zahraničí, teda, o toto všetko prichádza Slovensko.

A tento spôsob parazitovania na slovenskej ekonomike, tento spôsob vyžierania slovenskej ekonomiky a ochudobňovania slovenských občanov inými krajinami Únie a Európy, a do očí bijúca ignorácia problému parazitovania a priživovania sa na slovenskej ekonomike,  ignorácia nielen zo strany tých, ktorí zastupujú slovenských občanov doma i v europarlamente, ale aj ignorácia zo strany kompetentných inštitúcií Únie, je tiež jednou z príčin, ktoré slovenských občanov frustrujú a ktoré zvyšujú ich rozčarovanie nad súčasnou slovenskou ako aj unijnou politikou, ktoré vyvolávajú čoraz väčšiu nechuť k súčasnej politike Bruselu a čoraz väčšie rozčarovanie nad situáciou  v Únii.

Tento spôsob priživovania sa iných krajín na slovenských občanoch je tiež jednou z príčin, prečo veľká časť občanov volila tak ako volila, prečo volila úplne ináč ako očakávali predstavitelia mnohých krajín Únie, či ako očakávali predstavitelia Bruselu.

Po dvadsiatich rokoch členstva v Únii sa čoraz viac a viac potvrdzuje, že priberanie nových krajín  EU po r. 2004 nevyplynulo len ako dôsledok požiadavky na vytvorenie silného ekonomického zväzku krajín Európy, ale, najmä, ako silná požiadavka bohatších starších krajín Únie na nové výdatné bezplatné zdroje lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily či nové rozsiahle trhy pre ich rastúcu produkciu.

Či toto je tá naša vysnívaná demokracia? Či to nie je pošliapavanie jej základných práv? Práva človeka na dôstojný život? Práva človeka na  spravodlivú odmenu za prácu? Práva na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu?

Či to nie je pošliapavanie práv občanov jedných krajín za účelom dosiahnutia výhod pre občanov iných krajín? Či to nie je diskriminácia občanov jedných krajín voči občanom druhých krajín? Keď občania jedných krajín musia vynakladať náklady, musia znášať náklady, ale celý zisk, ktorý vznikne aj vďaka ich vynaloženiu, si už prisvojujú a rozdeľujú občania druhých krajín.

Či to nie je ten oprášený kolonializmus? Keď sa jedny krajiny majú lepšie na úkor iných krajín? Keď sa deti a dôchodcovia jedných krajín majú lepšie na úkor detí a dôchodcov druhých krajín? Keď sa občania jedných krajín majú lepšie na úkor občanov druhých krajín?

Je to smutné a ťažko sa to hovorí, ale pravda je, bohužiaľ, taká, že čoraz viac občanov Slovenska, a nielen Slovenska, si myslí, že EU v súčasnej podobe, kedy tie bohatšie krajiny Únie profitujú na tých slabších a chudobnejších, tak EU v súčasnej podobe nie je pre ich rodnú krajinu dobrodením, ale čoraz väčším utrpením.

Predsa, keď priberiem niekoho do rodiny, a je slabší, tak sa mu snažím pomôcť, a nie ho ešte ošklbať, kde sa len dá.

Veď sa nám mohlo hneď pri vstupe do EU povedať, že pod tou sľubovanou  a ponúkanou bratskou láskou sa myslí aj okrádanie svojho blížneho. Aspoň by bol človek od samého začiatku v obraze.

EU nemôže, predsa, existovať na princípe: „Silnejší vyhráva“.  Na princípe, ktorý v Európe fungoval, kým sme ešte neboli v Únii, kým sme ešte boli navzájom si  konkurujúce ekonomiky.

Európska únia nemôže existovať na princípe bohatších súrodencov zneužívajúcich tých chudobnejších, na princípe využívajúcich a využívaných.

Na princípe, že ak nemáte ten správny názor – napríklad na otázku migrácie či na situáciu na Ukrajine – budete potrestaný, zničený, zašľapaný. Buď slepá poslušnosť alebo pomsta vo forme tvrdého trestu.

Buď budeme žiť ako veľká súdržná rodina, alebo ako rozhádaná rodina, z ktorej sa chcú mnohí dostať čím skôr preč a začať svoj vlastný život.

Hovorí sa: „Hľadajme to, čo nás spája, a nie to, čo nás rozdeľuje.“

Len, keď toho, čo nás spája, je čoraz menej a menej, a toho, čo nás rozdeľuje, je čoraz viac a viac. To hľadanie je čoraz náročnejšie.  

Ak sú už, teda, či už mnohí naši predstavitelia, predstavitelia našich slovenských občanov, alebo aj predstavitelia iných krajín, či aj Únie, znepokojení či frustrovaní z povolebného vývoja na Slovensku, tak by bolo dobré sa ich opýtať, resp. by bolo vhodné, aby sa opýtali oni sami seba:

„A čo si urobil doteraz Ty, ako predstaviteľ občanov Slovenska, v prípade riešenia problému nespravodlivého a škodlivého bezplatného odčerpávania občanov Slovenska inými krajinami Únie či Európy?

Čo si Ty urobil pre to, aby došlo k náprave tohto procesu, už dlhé roky devastujúceho slovenskú ekonomiku, procesu ťažko poškodzujúceho všetkých slovenských občanov?

A čo ste urobili Vy, ako predstaviteľ  občanov inej krajiny, v prípade parazitovania a priživovania sa vašej krajiny na ekonomike Slovenska formou bezplatného odčerpávania slovenských občanov a ich zamestnávania v ekonomike vašej krajiny, čo ste urobili  v prospech vyriešenia tejto situácie?

Čo ste urobili Vy, ako predstaviteľ krajiny, ktorá z tohto vedomého priživovania sa a parazitovania nielen na slovenskej ekonomike, ale aj na ukrajinskej, či rumunskej, alebo aj na iných, z tohto nemorálneho žitia na úkor slovenských i ukrajinských občanoch, nesmierne profituje?

Prispeli ste niečím, či urobili ste niečo, vôbec, k vyriešeniu tejto situácie, ktorá vašu krajinu nemorálnym a nespravodlivým spôsobom obohacuje na úkor Slovenska? Na úkor jeho občanov? Či aj na úkor ťažko trpiacej Ukrajiny, na úkor ukrajinských detí, starých ľudí, na úkor všetkých ukrajinských občanov?

Urobili ste, aspoň, minimum na jej vyriešenie?

Upozornili ste, niekedy, či aspoň jediný raz, tak upozornili ste na to, že Slovensko či aj Ukrajina sú procesom dlhoročného bezplatného odčerpávania pracovnej sily nesmierne poškodzované? Poškodzované aj vašou krajinou?

Alebo, alebo ste, na to neupozornili, nikde ste o tom nehovorili, a aj napriek možnostiam, ktoré ste mali, ste sa s riešením tohto problému nikdy nezaoberali?

Teda, ste vôbec nič neurobili pre to, aby sa riešil problém, ktorý existuje aj pričinením vašej krajiny?

A čo ste urobili Vy, ako predstaviteľ Únie, ako predstaviteľ jej inštitúcií, ako ten, ktorý zastupuje a bráni záujmy občanov všetkých krajín Únie, tak, čo ste Vy urobili preto, aby tento proces škodlivého bezplatného odčerpávania občanov  z chudobnejších krajín Únie jej bohatšími členmi, tak, aby sa tento proces spravodlivo vyriešil?

Čo ste urobili v prospech riešenia tohto dlhoročného problému zaťažujúceho vzťahy medzi chudobnejšími a bohatšími členmi Únie?

Či, pri riešení tohto problému, ste tiež, tak, ako aj iní, neurobili vôbec nič?“

Ako už bolo uvedené, Slovensko, slovenskí občania, si nesmierne vážia možnosť zamestnávania sa v iných, bohatších krajinách Únie či Európy, možnosť zarobiť si viac, väčšie mzdy, než v svojej rodnej krajine. A sú za to krajinám, ktoré im túto možnosť zamestnávania sa v ich krajine ponúkajú, veľmi vďační.

Avšak, táto ich vďačnosť by nemala byť chápaná ako súhlas Slovenska s nespravodlivým bezplatným odčerpávaním jeho občanov  bohatšími krajinami Európy, táto jeho vďačnosť by nemala byť chápaná ako oprávnenie k priživovaniu sa a parazitovaniu na slovenskej ekonomike, na slovenských občanoch.

Táto vďačnosť by nemala byť v žiadnom prípade chápaná ako zrieknutie sa Slovenska spravodlivej kompenzácie nákladov, ktoré boli boli vynaložené v dlhodobom procese prípravy tých slovenských občanov, ktorí pracujú v zahraničí.

To, že bohatšie, staršie členské krajiny EU odčerpávajú pracovnú silu z chudobnejších novopristúpených krajín Únie je plne legitímny proces. Občan má právo vybrať si slobodne, podľa svojho vlastného uváženia, svojho budúceho zamestnávateľa, vybrať si krajinu, v ktorej chce pracovať.

V prípade občanov odchádzajúcich za prácou do zahraničia je budúca zamestnávateľská krajina v drvivej väčšine prípadov vybraná podľa výšky mzdy, ktorú občan dostane za svoju prácu. Je to prirodzené, každý chce predsa pracovať v krajine, ktorá ponúka možnosť vyšších zárobkov, možnosť vyššej mzdy.

Čiže táto výhoda bohatších krajín Únie je ich plne legitímnou výhodou, a jej dôsledkom je to, že bohatšie krajiny Únie s vyššími mzdami majú väčšiu šancu na prilákanie pracovníka z iných krajín Únie, než tie, v ktorých sú mzdy na nižšej úrovni. Je to súčasť legitímneho konkurenčného boja ekonomík jednotlivých krajín o pracovníka, ktorý si vyberá cieľovú krajinu svojho budúceho zamestnania hlavne podľa výšky garantovanej mzdy.

Čo však na tomto procese odčerpávania pracovníkov z chudobnejších krajín Únie už nie je legitímne, čo nie je legitímne  minimálne z hľadiska morálneho, čo je nielen morálne neakceptovateľné a neprijateľné, tak to je odmietanie účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda nákladov vynaložených v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania zahraničných občanov, nákladov vynaložených v ich rodnej krajine.

Veď, bez vynaloženia týchto nákladov by nebol občan schopný zapojiť sa do pracovného procesu a svojou prácou prinášať zisk svojmu zamestnávateľovi. Bez vynaloženia týchto nákladov by, teda, nemohol vzniknúť ani zisk zamestnávateľa.

Čiže, tieto náklady – podľa základného pravidla trhovej ekonomiky o tom, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý – by sa mali z tohto zisku aj spravodlivo kompenzovať.

Odmietanie účasti na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy zahraničného občana na zapojenie sa do pracovného procesu, odmietanie zo strany krajiny, ktorá tohto zahraničného občana zamestnáva, je porušovaním základného pravidla trhovej ekonomiky o kompenzácii nákladov zo zisku, čo, však, nie je nič iné, len odmietanie spravodlivej odmeny za vykonanú prácu.

Čiže, odčerpávanie pracovníkov z ekonomicky chudobnejších krajín na základe ponuky lepších mzdových podmienok a ich zamestnávanie, je plne legitímne, je to plne legitímna výhoda bohatších krajín, avšak, ich neúčasť na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese prípravy týchto zahraničných pracovníkov, zásadným spôsobom porušuje základné pravidlo trhovej ekonomiky, pravidlo o úhrade nákladov zo zisku, porušuje právo rodných krajín týchto pracovníkov, porušuje právo týchto krajín na primeranú odmenu za vykonanú prácu.

Ako už bolo uvedené, dokiaľ sa krajiny, ktoré odčerpávajú zahraničných občanov z ich rodných krajín a zamestnávajú v svojich ekonomikách, tak, dokiaľ sa nebudú podieľať na spravodlivej kompenzácii nákladov vynaložených v dlhodobom procese ich výchovy a vzdelávania, teda v dlhodobom procese prípravy týchto občanov na zapojenie sa do pracovného procesu, tak dotiaľ nebude tento proces bezplatného odčerpávania občanov z iných krajín ničím iným, len parazitovaním a priživovaním sa na cudzej ekonomike, nebude ničím iným len vyžieraním cudzej ekonomiky, nebude ničím iným len žitím na úkor detí, starších ľudí, na úkor všetkých občanov tých zahraničných krajín, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná.

Prečo by Slovensko, slovenskí občania, mali na niekoho doplácať, prečo by mali zo svojho financovať cudzie ekonomiky?

Prečo by mali, absolútne proti  zákonom trhovej ekonomiky, neustále platiť za niečo, čo slúži prospechu iných, z čoho majú zisk iné, bohatšie krajiny Únie či Európy?

Veď, ak majú z toho prospech aj iní, iné krajiny, ak im prinesú zisk náklady, ktoré vynaložili výlučne slovenskí občania, ktoré vynaložilo len Slovensko, tak by sa mali na týchto nákladoch aj spravodlivým dielom podieľať. Podieľať z dosiahnutého zisku.

Ale sa nepodieľajú.

Slovensko, predsa, nevstupovalo do EU s cieľom, aby sa stalo fabrikou na bezplatnú „výrobu“ pracovníkov pre potreby iných krajín Únie a Európy, aby sa stalo otrokom pre iné krajiny Únie i Európy, aby odviedlo nesmiernu prácu a vynaložilo obrovské náklady pri príprave státisícov budúcich pracovníkov zamestnávaných v ekonomikách iných krajín, avšak za túto odvedenú prácu, za vynaložené náklady už, presne ako aj ten otrok, nedostalo ani tú najmenšiu odmenu od tých, ktorí slovenských pracovníkov zamestnávajú.

Slovensku nevadí, že krajiny Únie a Európy sa chcú mať lepšie, že chcú, aby sa lepšie mali ich deti, starí ľudia, aby sa mali lepšie všetci ich občania.

Nie, to vôbec nie, to je, práveže, prirodzené. Veď, to chce každá krajina. Každá chce pre svojich občanov len to najlepšie.

Slovensku, však, vadí, že mnohé  krajiny sa chcú mať lepšie na jeho úkor, na úkor jeho detí a starých ľudí, na úkor všetkých jeho občanov.

Slovensko, slovenskí občania,  … my, predsa, nechceme od Únie, od krajín Únie a Európy, žiadnu charitu, nechceme od nich žiadne dary, nechceme od nich niečo, čo Slovensku, čo nám, jeho občanom, nepatrí.

Chceme od nich len to, čo nám,  občanom Slovenska, plným právom patrí, na čo máme svätý nárok, a o čo nás bohatšie krajiny Únie a Európy už dlhé roky okrádajú a si to neprávom privlastňujú.

Konec prvej časti príspevku.

Táto časť príspevku bola  vypracovaná aj využitím textových materiálov:  [1], [2], [3], [4], [5]

 [1] https://www.ivl.sk ,  kapitola F17 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 220 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom:  „Download súbor 2“)

„F17- Prečo sa proti nespravodlivému bezplatnému odčerpávaniu pracovnej sily neozvú naši predstavitelia?“

[2] https://www.ivl.sk , kapitola F6.1 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str.114 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom:  „Download súbor 2“)

 „F6.1- Vy, Slováci, nám, Nemcom a Angličanom, dáte zadarmo svojich občanov, ktorých vychováte len na svoje náklady, a my, pomocou nich vyrobíme výrobky, ktoré predáme, zasa, vám. A takto na vás dvakrát zarobíme.“

[3] https://www.ivl.sk , kapitola F3 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 56 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom:  „Download súbor 2“)

 „F3-  Slovensko každoročne dotuje krajiny Únie a Európy pomocou vo výške viac než 25 miliárd eur“  

[4] https://www.ivl.sk , kapitola F4 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 73 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom:  „Download súbor 2“)

 „F4-  Ukrajina a Slovensko ako otroci pracujúci zadarmo, či EU v súčasnej podobe nie je dobrodením, ale čoraz väčším trestom“

[5] https://www.ivl.sk ,  kapitola F2 zo súboru „Úniu áno, ale nie takúto“, str. 31 (súbor stiahnete kliknutím na tlačidlo s nápisom:  „Download súbor 2“)

„F2-   Európa a Únia  zneužívajú majetok Ukrajiny za viac než 369 miliárd eur“